Pondelok 22. apríl 2019

extra plus

Október 2014

Aktuálne číslo

Foto: Jana BirošováFoto: Jana Birošová

Foto: Lenka EremiášováFoto: Lenka Eremiášová

Foto: Jana BirošováFoto: Jana Birošová

Nie trhovej totalite

Ján Jurišta: Sme cudzincami vo vlastnej krajine

Ľudovít Števko, Lenka Eremiášová

Kysucký rodák, vyštudovaný španielčinár vymenil žurnalistický post v latinskoamerickej redakcii pražského rádia za diplomatickú kariéru. Pôsobil na veľvyslanectve v Havane i Buenos Aires a napokon, po vzniku Slovenskej republiky ako veľvyslanec v Argentíne. Práca v diplomatických službách neotupila jeho novinársky talent, naopak, šestnásť rokov v Latinskej Amerike vyostrilo jeho videnie sveta. Napísal niekoľko publikácií, v ktorých odhalil zvrátenosti neoliberálneho modelu kapitalizmu. Jeho posledné knihy Prehra víťazov a Zákulisie premien sveta sú tvrdou kritikou sveta obráteného naruby, v ktorom si úzka bohatá elita užíva socializmus a chudobná väčšina sotva prežíva v osídlach divokého kapitalizmu. Vedec, politológ a kandidát v tohtoročných prezidentských voľbách Ján Jurišta.

Patríte k intelektuálom ľavicového prúdu, ktorí otvorene vystupujú proti súčasnému kapitalistickému systému. Kde ste sa ako občan socialistického Československa prvýkrát stretli zoči-voči s fenoménom kapitalizmus?
Prešiel som niektoré latinskoamerické krajiny ako Kubu, Kolumbiu, Venezuelu, ale najmä Ekvádor, kde som práve v čase okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy získaval novinárske ostrohy. V Ekvádore som naživo spoznával kapitalizmus. U nás bola predstava, že kapitalizmus sú rozsvietené výklady, luxusné autá, mrakodrapy, ale ja som tam videl nepredstaviteľnú chudobu obyčajných ľudí. To bol fenomén, ktorý som nazval chudobný kapitalizmus, a tento termín som zaviedol aj do politológie.

Ale na rozdiel od chudobných, tzv. rozvojových krajín existuje na západnej pologuli aj bohatý kapitalizmus...
Pravdaže, existujú dva póly kapitalizmu: bohatý a chudobný, pričom ten bohatý žije na úkor chudobného kapitalizmu, v ktorom sa na nachádza vyše sto krajín.

Čo konkrétne formovalo vaše názory na súčasný kapitalizmus?
Môj názor sformovali skúsenosti mladého človeka v Latinskej Amerike. Na príklade Latinskej Ameriky som videl, že hneď ako niektorá krajina vybočila z koľají, ktoré nadiktoval Washington, okamžite tam prichádzalo k vojenským prevratom organizovaným CIA. Na juhoamerickom subkontinente USA vybudovali školu pre špeciálne jednotky, tzv. rangers v počte 70-tisíc vojakov určených na boj s ľavicovými silami. Z týchto jednotiek pochádzali viacerí latinskoamerickí diktátori, napríklad masový vrah Pinochet. Začiatkom tohto storočia sa v paraguajskom Asuncióne našli tony dokumentov o pláne Kondor, ktorý bol vytvorený na potláčanie nekapitalistických tendencií. To bolo obrovské zasahovanie do suverenity krajín. Keď naši ľudia štrngali kľúčmi na námestiach, ešte nevedeli, čo bude nasledovať po zmene systému, netušili, že „vyspelé demokracie" zavedú u nás im vyhovujúci kapitalizmus založený na princípe džungle, na práve silnejšieho.

Nezasiahli na území Československa právom silnejšieho aj vojská Varšavskej zmluvy?
Áno, ako zasahoval Washington, tak zasahoval na území svojho vplyvu aj Sovietsky zväz. Pokusy o vybočenie z obežnej dráhy v krajinách ako Maďarsko, Poľsko alebo Československo boli dôvodom na zásah Moskvy.

Vaše ľavicové názory ovplyvňovali len skúsenosti z Latinskej Ameriky, alebo to bolo aj niečo iné?
Známy portugalský ľavicový intelektuál José Saramago, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru povedal, že nech sa aj usiluje ísť doprava, gény ho ťahajú vždy doľava. Myslím si, že je to aj môj prípad.

Spomenuli ste, že naši ľudia v roku 1989 netušili, čo je skutočný kapitalizmus. Odvtedy však ubehlo štvrťstoročie a Slováci ho pocítili na vlastnej koži. Zažili divokú privatizáciu, likvidáciu poľnohospodárstva, výrobných podnikov, obrovskú sociálnu nerovnosť, nezamestnanosť... Ale čo s tým teraz? Môžeme sa vymaniť z tých najhorších prejavov kapitalizmu, aký zažívame dnes?
Dôležité je, aby naši ľudia vedeli, ako vznikol neoliberalizmus, ako sa šíril privatizačný kapitalizmus. Žiaľ, funguje tu blokáda informácií, ľudia vidia iba dôsledky, útržkovite sa čosi dozvedajú, ale zámerne sa zamlčiava podstata systému. Potrebujeme informačnú a vedomostnú revolúciu.

Môžete byť konkrétnejší?
Budem konkrétny: Naomi Kleinová, podľa IQ jedna z najmúdrejších žien na tejto planéte, vydala objemnú knihu Šoková doktrína s podtitulom Rozvoj katastrofálneho kapitalizmu, v ktorej opisuje praktiky neoliberálnej mocenskej mašinérie. Okrem iného detailne píše o tom, ako nastal v roku 1998 v Rusku ekonomický a sociálny rozvrat, horší ako po 2. svetovej vojne. Svetoznámy ekonóm Jeffrey Sachs, vyslaný Washingtonom do Kremľa, naordinoval tejto krajine neoliberálnu šokovú terapiu, ktorú opilec Jeľcin presadil mocenskými prostriedkami. Dôsledkom tejto terapie nastalo drancovanie Ruska nevídaných rozmerov. U nás Kleinovej kniha doteraz nevyšla, hoci ide o najpozoruhodnejšie a najrozšírenejšie dielo posledného desaťročia. Pýtam sa: Prečo? Neexistuje náhodou na Slovensku informačná blokáda?

U nás sa vydáva množstvo kníh pochybných ekonomických vizionárov aj publikácií v neoliberálnom štýle, akou je napríklad Kniha reforiem od Ivana Mikloša, ale o dielach svetových autorít typu Naomi Kleinovej takmer nechyrovať. Vie sa o nej aspoň na našich ekonomických univerzitách?
Odpoveď nepoznám. Som však presvedčený, že by to mala byť učebnica študentov ekonómie, praktických ekonómov, politológov aj našich ekonomických ministrov, lebo dnes Kleinovú citujú všade.

Vy sám sa snažíte zapĺňať informačné medzery svojimi knihami. Idete proti oficiálnemu prúdu a robíte záslužnú prácu ako autor. Prečo ste však bez finančného zázemia vstúpili do prezidentskej kampane ako kandidát? Veď za vami nestál kapitál nebankových spoločností ako u nášho terajšieho prezidenta...
Nebol som naivný, aby som si myslel, že môžem uspieť, ale vedel som, že každý prezidentský kandidát má zo zákona právo vystúpiť vo verejných médiách, a to som chcel využiť - povedať ľuďom, čo viem na základe mojich skúseností a čo si myslím. Iný dôvod som nemal.

Vráťme sa k neoliberálnemu modelu kapitalizmu, ktorý kritizujete. Ako k nám prenikol tento model a čo to znamená pre Slovensko?
Na Slovensku máme ekonomický model, ktorý vznikol majetkovým prevratom a tento systém splodil nezamestnanosť, chudobu, exekúcie. Každé piate dieťa u nás žije v nedostatku, každý jeden obyvateľ Slovenska je zadlžený približne ôsmimi tisícmi eur a dlh ustavične rastie, lebo nemáme čím splácať. Splácame iba úroky. Sme ekonomicky okupovanou krajinou, veď takmer 95 percent výrobnej základne je v rukách nadnárodných spoločností, ktoré nás zbavili celého národného hospodárstva. V oblasti finančníctva je situácia ešte horšia: až 97 percent bankovníctva je v cudzích rukách. Nadnárodné spoločnosti pôsobiace u nás si ročne odnášajú 90 až 100 miliárd nezdaneného zisku. Preto nemáme na zdravotníctvo, na školstvo, na infraštruktúru, na nič. Hanbou systému je, ak sa po uliciach robia zbierky na onkologických pacientov.

Nie je pre nás rovnako veľkým hendikepom vzbudzujúcim obavy, že sme stratili sebestačnosť v potravinách?
To je ďalší veľký hriech systému. Rozbili sme si družstvá, ktoré boli celkom dobre fungujúcou základňou pre výrobu potravín. Teraz väčšinu poľnohospodárskych produktov dovážame a draho predávame na domácom trhu. Negatívnym javom je naše 20-percentné DPH na potraviny. Pritom v sedemnástich krajinách EÚ majú DPH na potraviny od päť do desať percent a dokonca vo Veľkej Británii je DPH nulové.

Štát žije, či vlastne iba živorí z daní. Z čoho sa má teda dotovať zdravotníctvo, z čoho sa majú zvyšovať platy lekárov, učiteľov a ďalších zamestnancov?
Nečudujme sa, že dane nijako nestačia pokrývať potreby štátu, keď najväčšie zahraničné podniky majú u nás až desaťročné daňové prázdniny. A platy našich ľudí sú v porovnaní so západnými štátmi EÚ hotová katastrofa. Byty sú pre väčšinu obyvateľstva nedostupné, dôchodky väčšiny našich dôchodcov sú žobračenky.

Tento systém sme si však po tzv. nežnom prevrate vytvorili sami - nie?
Vytvorili nám ho nami zvolené pravicové politické strany. Pritom systém, ktorý na Slovensku udržujeme, neuspel nikde na svete. Najväčší sociálny demokrat v Európe Willy Brandt povedal vo svojom politickom testamente, že budúci pokrok musí byť založený na pluralite vlastníckych vzťahov výrobných prostriedkov. Čiže okrem súkromného vlastníctva musí byť aj štátne vlastníctvo. Demokracia a pluralita musí byť vo všetkých sférach života, teda aj v ekonomickej oblasti.

Čo z toho vyplýva pre Slovensko? Čo by mali robiť naše vlády?
Domnievam sa, že na Slovensku by sme mali vytvoriť nový ekonomický model, v ktorom by bola vyvážená štátna a súkromná sféra. Keď sa pozrieme na veľké európske štáty, ako je Nemecko alebo Francúzsko, tam je veľmi dôležitý štátny sektor. V typicky individualistickom štáte USA tvorí štátny sektor dvadsať percent a u nás iba päť percent. Aká je to na Slovensku stratégia, aká filozofia?

U nás sme sa za pravicových vlád riadili heslom Ivana Mikloša, že štát je zlý vlastník, preto treba dať všetko do súkromných rúk. Aké sú vaše argumenty?
Štát ako vlastník má oproti súkromnému sektoru veľkú výhodu, lebo vie zabezpečiť plnú zamestnanosť, lebo nemusí hľadieť na maximálne zisky, stačí mu rentabilnosť. Takto napríklad funguje 1 500 významných štátnych podnikov vo Francúzsku.

Ako sa dá u nás zmeniť ten nepriaznivý pomer medzi súkromným a štátnym vlastníctvom, keď je všetko sprivatizované? Znárodnením?
Nie, vôbec nie znárodnením, ale investíciami štátu. Poviete si, odkiaľ vziať peniaze. Vidím tu dve možnosti: Začať zdaňovať nadnárodné spoločnosti, ktoré u nás pôsobia, a tí čo majú viac, nech zaplatia vyššie dane. Nie je to nič nové - vymysleli to v severských štátoch. Dá sa to však riešiť aj inak - pôžičkami za mäkké úroky. Takéto pôžičky poskytuje napríklad Čína, ktorá sa vo výkonnosti ekonomiky dostala na druhé miesto za Spojené štáty. Jednoducho, treba vytvoriť skutočné národné hospodárstvo ako protiváhu súkromnému sektoru aj za cenu zadlženia. Bola by to správna investícia do budúcnosti. Tým, že vybudujeme štátne podniky, prípadne aj s účasťou súkromného kapitálu, ktoré by uspeli na svetovom trhu, vytvoríme aj pracovné miesta.

Konkrétne, aké by to mali byť podniky - čo by mali vyrábať?
Podniky založené napríklad na kompjuterizácii a predovšetkým na biotechnológiách. U nás túto tradíciu máme. Biotechnologické procesy sa dajú využiť pri výrobe potravín, liečiv i pri ochrane životného prostredia. Prípadne by sme mohli nadviazať na zbrojársku tradíciu, ktorú nám zlikvidoval Václav Havel, čím sme z večera do rána stratili stotisíc pracovných miest a prišli sme o trhy. Okrem toho by sme mohli z drevnej suroviny vyrábať finálne výrobky, nábytok a pod. Na Slovensku máme 1 200 prameňov minerálnych a liečivých vôd a využívame z toho len 22. Je hlúposťou ťahať rúry s vodou trebárs do Poľska, aby ju tam ktosi predával a bohatol.

Pýšime sa najväčšou výrobou áut na jedného obyvateľa, ale produkty tejto výroby nie sú v pravom zmysle slova naším vývozným artiklom, pretože automobilky nám nepatria. Rozumieme tomu dobre, že je potrebné mať vlastnú výrobu a vlastný export?
Áno. Všetky vynárajúce sa ekonomiky ako Brazília, Rusko, India, Čína, Južná Afrika majú svoje vlastné exportné výrobky. Hoci viaceré z týchto krajín boli zadlžené, dnes sú v plusových číslach, majú devízové rezervy. Len Rusko má vyše 500-miliardovú dolárovú rezervu a o Číne ani netreba hovoriť.

Ako ľavicovo orientovaný človek, čo si myslíte o fetišizácii trhu v našich podmienkach?
Nebránim sa trhu, naopak, trh treba využívať, ale som proti trhovej totalite. Považujem za zvrátenosť súčasného neoliberálneho kapitalizmu, ak chudobné krajiny EÚ v rámci požiadaviek trhu, ktorý diktujú bohaté krajiny, súťažia medzi sebou o najlacnejšiu pracovnú silu. To nie je súťaž, ale okrádanie národov.

Neznejú vám v našom súčasnom kapitalizme niektoré ľudské práva zakotvené v ústave, napríklad právo na prácu, na bývanie, alebo na bezplatné zdravotníctvo či školstvo ako číra utópia?
Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ktorá bola schválená 10. decembra 1948 a ktorú podpísalo 40 najvýznamnejších štátov, sa píše, že každý človek má právo na prácu, na bezplatné zdravotníctvo, na takú mzdu, aby žil blahobytne. Lenže my máme 400-tisíc nezamestnaných. Keďže súkromný sektor nie je schopný zabezpečiť prácu, musí ju zabezpečiť štát, najmä ak hovoríme o sociálnom štáte a sociálno-demokratickej vláde, akú máme dnes.

Neprenasleduje súčasnú vládu dedičstvo minulosti? Vládnuci Smer-SD zdedil také pomery v štáte, v ktorom nám pomaly už nič nepatrí. Dá sa z tejto neutešenej situácie, zhoršenej ešte aj svetovou ekonomickou krízou, vybŕdnuť rýchlo, povedzme za jedno volebné obdobie?
Súhlasím, ale napriek tomu treba začať konať. Musíme urobiť štrukturálne zmeny, musíme sa pozerať po svete a ťažiť zo skúseností iných. Vláda musí mať nielen politickú, ale aj ekonomickú moc. Súčasná situácia sa nemôže zlepšiť kozmetickými úpravami, musí sa urobiť rez. Možno je to beh na dlhšie trate, ale treba už dnes, nie zajtra, definovať národno-štátne záujmy. Žiaľ, dnes sa o týchto veciach ani nedebatuje.

Môžete uviesť nejaký príklad vo svete, kde prišlo k štrukturálnym zmenám, o ktorých hovoríte?
Uvediem príklad z jednej krajiny - Brazílie. Za prvé desaťročie tohto storočia tam vytiahli z hladu celú jednu štvrtinu obyvateľstva, 50 miliónov ľudí, ktorí donedávna nemali na tri jedlá denne. Z chudoby do stredných vrstiev dostali za desať rokov 30 miliónov obyvateľov, nezamestnanosť znížili na 5,2 percenta a len za rok 2011vytvorili 2,3 milióna pracovných miest. Zo zadlženého štátu sa stala veriteľská krajina. Brazília vystriedala na rebríčku najvyspelejších ekonomík Veľkú Britániu na šiestom mieste.

Ako to Brazília dosiahla?
Dosiahla to tak, že odmietla neoliberálny systém, ktorý sa na Slovensku stále udržiava a spravuje. Brazília začala využívať svoje bohatstvo, z deviatich percent svetovej produkcie cukrovej trstiny sa dostali až na úroveň 60 percent. Podarilo sa im to preto, lebo si vyvinuli vlastnú biotechnológiu a vlastné obrábateľské a spracovateľské mechanizmy. Brazília dnes vyrába jednu tretinu svetovej produkcie alkonafty, čiže zelenej nafty a vyváža ju napríklad do Japonska. Okrem toho Brazílčania vyvinuli technológiu ťažby nafty z hĺbky až 7 kilometrov, čo sa doteraz nepodarilo nijakej krajine na svete.

Pamätáme si však nedávne demonštrácie v brazílskych mestách pred majstrovstvami sveta vo futbale. Demonštranti žiadali najmä zlepšiť situáciu v zdravotníctve, boli nespokojní s nízkou dostupnosťou lekárskej starostlivosti a s počtom lekárov...
To je pravda, ale keďže súčasná prezidentka Dilma Rousseffová mala dostatok devízových zdrojov, okamžite zakontrahovala 4-tisíc kubánskych lekárov za mesačný plat 4 200 dolárov, aby pokryla domáce požiadavky.

Nie je tajomstvom, že patríte ku kritikom projektu zavedenia eura a katastrofálnej nerovnosti medzi krajinami Európskej únie. Môžete nám stručne priblížiť aké problémy nastoľujete vo svojej kritike?
Tvorcovia euromeny sa dopustili vážnej chyby: euro malo byť vyústením integrácie, lenže integrácia sa nedokončila, a tak namiesto európskej jednoty sme svedkami rôznych anomálií. Máme rozdielne mzdy, rozdielne DPH na potraviny a vôbec, máme v EÚ priveľa rozdielností. Samozrejme, podstata európskych problémov nespočíva v samotnej mene, ale v ekonomike. Druhou nezanedbateľnou vecou je problém Európskej centrálnej banky, ktorá nemá právo požičiavať jednotlivým štátom, ale jednotlivým súkromným bankám áno. Čo sa stalo v roku 2008? Centrálna banka požičala obrovské miliardy súkromným bankám za úrok 1,25 percenta a tieto súkromné banky obratom ruky požičali štátom ako Španielsko a Taliansko za 6,5-percentný úrok. Banky sa teda nabalili na úkor občanov, lebo dlhy sa splácajú z ich daní.

Môžu krízovú situáciu v Európskej únii zachrániť škrty v štátnych rozpočtoch členských krajín?
Nič nezachránia. V Európskej únii sa rozšíril mýtus, že hlavným nebezpečenstvom pre ekonomiky štátov nie je nezamestnanosť, ale rozpočtové deficity. Téza škrtenia rozpočtov je však mylná. Ukázalo sa to na príklade Španielska, kde dodržali úroveň rozpočtového deficitu podľa nastavených parametrov, ale nezamestnanosť im stúpla na alarmujúcich 25 percent.

V akom postavení voči európskym inštitúciám je podľa vás európsky občan?
Európski občania nerozhodujú o ničom. Inštitúcie EÚ, akými sú Európska komisia, Európska centrálna banka, Medzinárodný menový fond, nie sú volené občanmi. Predstavitelia národných vlád majú síce zastúpenie v najvyšších grémiách, ale sú servilní, málo kritickí, sledujú dirigentskú paličku Angely Merkelovej a podľa toho hlasujú. Výnimkou v tomto orchestri sú momentálne len traja východoeurópski premiéri a medzi nimi náš premiér Robert Fico, ako sa to ukázalo pri schvaľovaní sankcií proti Rusku.

Aký záver vyplýva z toho, čo ste povedali na adresu Európskej únie a nášho modelu kapitalizmu?
Závery som zhrnul vo svojej knihe Zákulisie premien sveta: Európa sa potrebuje vrátiť k sociálnemu štátu, k modelu, ktorý bude poskytovať prácu za dôstojnú odmenu a účastnícku demokraciu všetkým, nielen vyvoleným. Nemali by sme ísť cestou individualistických Spojených štátov, kde je 13 percent obyvateľstva v pásme chudoby a vyše 40 miliónov ľudí nemá prístup k zdravotnej starostlivosti. Som presvedčený, že väčšina Európanov si želá inú civilizáciu - európsku civilizáciu s tradíciou solidarity.

Fotografie:
Socialista na voľnej nohe - tak sám seba nazýva Ján Jurišta.

Podľa Jána Jurištu bohatý kapitalizmus žije na úkor chudobného kapitalizmu, kam patrí vyše sto krajín sveta.