Štvrtok 17. október 2019

extra plus

September 2014

Aktuálne číslo

Povedali, napísali

Vzniká tu zaujímavý paradox. Celé obdobie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bolo pre Európsku úniu typické podstatne vyššie sociálne cítenie. Boli tu väčšie úspechy boja proti chudobe ako v Spojených štátoch. Boli tu rastúce pracovné príjmy, boli tu rastúce sociálne dávky, lebo sociálny trhový model bol funkčný.
Okrem toho štát poskytoval celý rad služieb za nízke ceny, dotoval dopravu, vzdelávanie, zdravotníctvo a podobne. Ľudia si popritom brali úvery na štúdium detí, na dom, na auto, na spotrebné predmety. Osobná dlhová služba však nebola pre obyvateľstvo hrozbou, lebo rast miezd bol rýchlejší ako rast jeho dlhov.
Od roku 1997 sa vytvorila nová situácia - sociálne dávky sa začali redukovať. Američania nemali čo redukovať, lebo väčšinu sociálnych dávok nemali. Štát začal privatizovať činnosti, ktoré predtým poskytoval za zvýhodnené ceny, čo spôsobilo ďalší pokles príjmov obyvateľstva. Ďalej prišlo k zmrazeniu rastu miezd, pretože pri vyjednávaniach sa postavila táto alternatíva: buď prijmete zmrazenie miezd a zostanú pracovné miesta, alebo budete požadovať mzdový rast. Potom sa však zníži rozsah zamestnanosti v danom štáte, v danom regióne, v danej fabrike. Dnes k tomu pristupuje ešte ďalšia požiadavka: nielenže zmrazíte mzdy, ale budete robiť dlhšie bez mzdovej kompenzácie.

Peter Staněk, ekonóm a prognostik