Rebélia v strednej Európe

Erika Lehotszká

Európsku politiku, ktorú dnes riadia Merkelová a Hollande, charakterizuje únava z hospodárskych sankcií.

Tým, že sa táto dvojica politikov spolu s britským nohsledom Obamu, Cameronom, podvolila politickým rozhodnutiam Washingtonu, nielenže sa stala úplne závislou od USA, ale stala sa aj objektom kritiky domácich podnikateľov v priemysle, ktorým v dôsledku obchodného embarga proti Rusku klesá objem priemyselnej výroby.

Odmietavý postoj k sankciám sa šíri najmä v radoch politických špičiek malých krajín EÚ, ekonomicky najviac ohrozených sankciami, ako sú Slovensko, Maďarsko a Rakúsko.

K nespokojencom Robertovi Ficovi a Viktorovi Orbánovi sa najnovšie pridal aj český prezident Miloš Zeman.

Je zaujímavé, že najotvorenejším kritikom sankcií sa stal práve pravicový politik Orbán, ktorý v zahraničnej politike uprednostňuje národné záujmy pred nariadeniami Bruselu a úspešne odoláva aj tlaku USA.

Orbánovo neohrozené postavenie v Maďarsku, národne orientovaná línia vládnutia, aj jeho kritický postoj k sankciám proti Rusku má širokú podporu národa i domácej tlače.

To sa nedá porovnať s postavením Roberta Fica, proti ktorému v otázke obhajoby národno-štátnych záujmov nestojí len politická opozícia na čele s prezidentom Kiskom, ale najmä svorka novinárskych pitbulov a mimovládnych organizácií pod kontrolou amerických dolárov.

Preto treba slovenskému predsedovi vlády zablahoželať k otvorenosti, keď svoju kritiku EÚ a nepriamo i USA vyjadril opakovane slovami: „A znovu niekto hľadá nepriateľa, znovu chce niekto za každú cenu vytvárať napätie v Európe.

Rozhodnutia o vzájomných sankciách medzi Európskou úniou a Ruskou federáciou aj z jednej, aj druhej strany, vrátane Ukrajiny, sú úplne nezmyselné."

Verbálne rebélie predstaviteľov niektorých stredoeurópskych štátov proti sankciám s politikou EÚ asi veľmi nepohnú, sú však barometrom nálad, ktorým sa čoraz častejšie prejavuje nespokojnosť s príkazmi Washingtonu.