Piatok 6. december 2019

extra plus

November 2014

Aktuálne číslo

Foto: TASR/Milan KapustaFoto: TASR/Milan Kapusta

Škandál na kvadrát

Súkromná vojna Andreja Kisku s Ruskom je hanba pre celé Slovensko

Ľudovít Števko

Na nedávnych oslavách Karpatsko-duklianskej operácie zažilo Slovensko obrovskú blamáž. Najprv sme boli pred pamätníkom na Dukle svedkami trápnej výmeny Kulichovho súsošia Žalujem za epoxidovú kópiu pôvodnej sochy českého sochára Adolfa Víteka, lebo originál sa nezachoval a autor atrapy pracoval naslepo, podľa fotografií.

Boje na Dukle bude odteraz pripomínať plagiát. Bravó, Vojenský historický ústav! Usporiadatelia osláv sa uchýlili k ďalšiemu, zrejme zámernému faux pas, keď zahrali českú, slovenskú a poľskú hymnu a na ruskú zabudli.

Ako je to vlastne - bojovala či nebojovala v krvavej duklianskej bitke nejaká Červená armáda? Velil či nevelil tomuto úseku frontu generál Kirill Moskalenko? 

Padli či nepadli v tých bojoch tisíce ruských vojakov? Možno na Slovensku začíname obludnú druhú fázu prepisovania histórie.

Piskot za správanie
Psiu hlavu nasadil oslavám prezident republiky Andrej Kiska, ktorý odišiel z kladenia vencov pred pamätníkom vyše deväťtisíc padlých sovietskych vojakov vo Svidníku, len čo začul v amplióne, že bude nasledovať prejav ruského chargé d'affaires Andreja Šabanova. Takúto neúctu k hrobom padlých a urážku osloboditeľov Slovensko ešte nezažilo.

Návštevníci ostali zarazení a potom sa ozval neutíchajúci piskot. V športe sa za hrubé porušovanie pravidiel dáva dištanc, lenže Kiska so svojimi poradcami zrejme neuznáva ani elementárne pravidlá slušnosti a na Slovensku nemáme rozhodcu, ktorý by ho vylúčil z nedôstojnej hry.

Mali to byť osobné sankcie udelené Rusom od istého milionára z Popradu, alebo priamo vyhlásenie súkromnej vojny Ruskej federácii prezidentom Slovenskej republiky? 

Netreba sa čudovať, že od pána Kisku tak rýchlo odišiel jeden z jeho siedmich statočných - hovorca Peter Petrus, lebo na kamuflovanie konania prezidenta treba poriadnu dávku sebazaprenia.

Vladimir Iljič opäť na scéne?
Andrej Kiska sa však môže cítiť na koni. Také mediálne okiadzanie najmä zo strany denníka Sme nezažil doteraz nijaký politik na Slovensku. Ani Mikloš, ani Dzurinda, ani Radičová.

Jeho listy z Ameriky, vychádzajúce na pokračovanie, a story umývača riadu v krajine zázrakov, ktorý sa neskôr stal milionárom, nemajú so životopisom Vladimira Iljiča spoločné len to, že Leninove listy Nadežde a súdruhom z vyhnanstva od jazera Razliv vyšli až po jeho smrti, kým Kiskove listy Majke spoza veľkej mláky vyšli už na začiatku jeho politickej kariéry. 

Aj odovzdávanie prezidentského platu chudobným za prítomnosti kamier má zvláštnu príchuť adorácie altruistu, ktorý by si pre lásku k blížnemu odtrhol od úst kus vlastného chleba.

Kto však pozná príbeh autora knihy Mein Kampf, iste vie, že keď sa tento muž stal kancelárom, začal rozdávať svoj plat chudobe za chválospevu novinárskej brandže. 

Nuž, mohol si to dovoliť, lebo mal v kešeni obrovské sumy za vydávanie svojej „pozoruhodnej knihy" v mnohých krajinách Európy a peniaze od zbrojárskych firiem.

Buďme spravodliví, neporovnávajme neporovnateľné. Andrej Kiska možno v jadre nemá zlé úmysly, iba zlé, naočkované názory, ktoré z neho nikdy neurobia štátnika či aspoň diplomata, akého by si Slovensko zasluhovalo, ale iba prízemného človeka preberajúceho cudzie signály zo zašumenej siete. 

A potom, hlava nášho štátu nepotrebovala sponzorov a nenapísala také „pozoruhodné knihy", ale iba pletky, ktoré mu vydalo vydavateľstvo zo scientologickým pozadím.

Žijeme v inej dobe a pri kormidle veľkých lodí sú iní ľudia (nehovoriac o kormidelníkoch malých člnov), ktorí, verme, že netrpia syndrómom vládnutia nad planétou a nechystajú tretiu globálnu kataklizmu. 

Skutok ignorantstva slovenského prezidenta vo Svidníku je z globálneho nadhľadu malicherný, znamená asi toľko ako čerenie vody v mláke pri pohľade z lietadla. 

Lenže mútenie vody v malej mláke je z nášho pozemského pohľadu rovnakou hanbou ako mútenie vody vo veľkom rybníku.