Piatok 6. december 2019

extra plus

November 2014

Aktuálne číslo

Kresba: archívKresba: archív

Foto: Lenka EremiášováFoto: Lenka Eremiášová

Radikál medzi romantikmi

Janko Kráľ: básnik zrodením a životom, právnik omylom a povolaním

Gabriela Pastvová

Život azda najkontroverznejšieho štúrovského básnika bol odjakživa zahalený rúškom tajomstva. Roky aktivity v boji za slobodu slovenského národa sa striedali s obdobiami prázdnoty, keď akoby sa po Jankovi Kráľovi zľahla zem. 

Hoci dodnes nevieme, ako skutočne vyzeral, vynára sa čoraz viac svedectiev o jeho charaktere, činoch a vrtochoch, vďaka ktorým mu právom patrí prívlastok búrlivák.

Mladosť plná ideálov
Básnik, publicista, národný buditeľ a revolucionár Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši. 

Vyrastal v dobrých podmienkach - otec Ján bol mäsiarom a krčmárom, matka Žofia pochádzala zo zemianskeho rodu Šlachtovcov. 

Janko spočiatku navštevoval evanjelickú školu v rodnom meste a v roku 1834 prestúpil na gymnázium do Šajavského Gemera. 

O tri roky neskôr sa stal študentom levočského lýcea, ktoré malo už vtedy svoju tradíciu a dobrú povesť. Študovali a pôsobili tu viaceré významné osobnosti slovenského kultúrneho života, okrem iných aj Ján Chalupka, Janko Francisci, Martin Búbela či Ján Kalinčiak. 

Janko Kráľ sa tu okrem obligátneho náboženstva učil aj logiku, rétoriku, poetiku a interpretáciu klasikov, dejepis, latinský štýl, maďarskú literatúru, nemčinu a gréčtinu. 

Vďaka spätosti s rodným Liptovom sa veľmi skoro zoznámil aj s dobovou problematikou národného hnutia a uvedomil si špecifickosť slovenskej kultúry.

Po štyroch rokoch v Levoči zakotvil na krátky čas v ponemčenom Kežmarku a poslednú etapu jeho štúdia predstavovalo bratislavské evanjelické lýceum. 

Nastúpil sem v čase najintenzívnejších národných pohybov a fascinovaný ideami Ľudovíta Štúra sa stal jedným z jeho najaktívnejších nasledovníkov. 

Keď Štúra v roku 1844 definitívne vyhodili z Katedry reči a literatúry československej, Janko Kráľ a hŕstka ďalších študentov na protest odišli z lýcea. 

Reakciou na túto udalosť bola Kráľova báseň Duma bratislavská, považovaná za jeho prvú báseň v slovenčine.
Verše Janka Kráľa boli novátorské nielen jazykom, ale aj kvalitou a mimoriadnou obraznosťou.

Bola pre ne charakteristická hravosť a ľahkosť tvorenia, pričom poetický jazyk pochádzal z ľudových piesní. Kráľa zaujímali najmä starožitnosti, mytológia, démonologická tematika a povery. 

Na náboženstvo a ľudovú tradíciu sa díval z hľadiska národného, zdôrazňujúc pritom individualitu Slovanov a ich sveta.

Navzdory útlaku
Nie je celkom známe, kam šiel Janko Kráľ po odchode z bratislavského lýcea. Zamestnával sa len príležitostne a najviac času venoval potulkám, spoznávaniu ľudovej slovesnosti a písaniu básní. 

V roku 1847 vyšli v Orlovi tatranskom jeho verše oslavujúce slobodu, ktoré po takmer 150 rokoch zhudobnila súčasná slovenská skupina Hrdza pod názvom Na horách býva. 

Mnohé básne sa však stratili alebo zostali niekoľko desaťročí len v rukopisoch či odpisoch vrátane dodnes málo známeho a nedokončeného filozoficko-prorockého cyklu o spasiteľskom poslaní Slovanov vo svete. 

Jednou z častí tohto súboru je aj báseň Vidím vás strašných na mečoch, ktorá vypovedá o tom, že národ nesmie znášať zlo, ale musí sa mu so zbraňou v ruke vzoprieť. 

A Kráľ sa vzoprel - spolu s Jánom Rotaridesom organizovali v revolučných meruôsmych rokoch ľudové vzbury. 

Žiadali zavedenie slovenčiny do slovenských škôl, rozdelenie panských hôr občanom a zrušenie dávok z viníc. Hontianski feudáli a stoliční úradníci sa usilovali v zárodku udusiť Kráľovu a Rotaridesovu činnosť a keď ich po pár dňoch zlapali, čakalo ich kruté mučenie. 

Zviazaných ich vodili po susedných dedinách, vyhrážali sa im obesením, naťahovali ich na koleso či dokonca bičovali. Z tých čias sa Kráľovi pripisuje výrok: „U nás dobre nebude, kým všetky zámky nevypália a zemanov nezarežú." 

Kráľa s Rotaridesom spočiatku väznili v Šahách, neskôr v Pešti. Na slobodu sa dostali v roku 1849, keď rakúske protirevolučné vojsko obsadilo vzbúreneckú Pešť.

Pod ťarchou sklamania
Kým bol Janko Kráľ vo väzení, Hurban so Štúrom pripravili povstanie, ktoré však dopadlo katastrofálne. Sklamaný Kráľ si po prepustení z väzenia podal v Pešti žiadosť o prijatie do úradníckej služby niektorej stolice obývanej Slovákmi.

Vystriedal viacero prevažne hontianskych obcí a je pozoruhodné, akým bol čudný a voľnomyšlienkársky básnik prísnym a pedantným úradníkom. Tvrdo brojil proti maďarským zemanom a úradníkom. 

Presadzoval radikálnu spravodlivosť, bojoval proti korupcii a sťažoval sa na to, že úradníci a sudcovia nevedia po slovensky.

Vyhlasoval, že ako Slováka a Slovana ho „... bolí prznenie slovenčiny takou gebuzinou, akou vychádzajú úradné tlačivá". Považoval sa za Slováka, ktorý „...medzi samých ošklivcov osudom zahodený v daromnom odpore život svoj tráviť musí".

Upozorňoval na potláčanie slovenskej národnosti a často svojvoľne konal proti nariadeniam a zákonom vlády. Vykúpením pre Novohradskú stolicu malo podľa neho byť pripojenie k Zvolenskej stolici, pretože len to by ju vraj zachránilo pred nebezpečným pomaďarčením.

Janko Kráľ sa v Novohrade necítil príjemne a neraz žiadal Hurbana o pomoc pri preložení. Jeho pobyt v Novohrade však nadobro spečatila ženba. 

Povedané slovami Bottu: „Napadlo mu, že by sa mal oženiť." Rozhodoval sa medzi sestrami - dvojičkami Modrányiovými.

Údajne mu vôbec nezáležalo na tom, či si vezme Máriu alebo Karolínu, pretože sa neženil z lásky, ale skôr z národnostných dôvodov a obdivu k vlasteneckej rodine. 

Nakoniec sa 7. apríla 1851 v Horných Ozorovciach zosobášil s dvanásť rokov mladšou Máriou. Povráva sa, že Janko Kráľ nebol dobrým manželom -manželku mal namiesto slúžky a frustráciu z neúspechov na národnom poli utápal v alkohole.

Nespoločenský samotár
Posledné roky života prežil Janko Kráľ ako osamelý havran z bývalého kŕdľa štúrovských sokolov. Bol sklamaný politicky a porozumenie nenachádzal ani u najbližších. 

V roku 1860 ho vymenovali za prísediaceho Tekovskej stolice a spolu s manželkou a štyrmi deťmi sa presťahoval do Zlatých Moraviec, kde musel úradovať už len po maďarsky. 

Napriek stavom beznádeje zložil advokátsku skúšku, mysliac si, že bude nezávislý a rodinu finančne zabezpečí. V roku 1867 sa však dostal spolu s ostatnými slovenskými národovcami do ťažkej situácie, keď ich po rakúsko-uhorskom vyrovnaní pozbavili zamestnania. 

Kráľ bol ohrozený existenčne, sociálne i nacionálne a v obave o budúcnosť detí zvažoval vysťahovanie do Srbska alebo Ruska. 

Nakoniec aj vďaka Hurbanovi ostal, odkázaný bol však len na dôchodok a biednu advokatúru. Janka Kráľa možno z mnohých hľadísk považovať za nenapodobiteľný zjav slovenskej histórie a kultúry. 

Spomedzi ostatných štúrovcov sa vymyká aj tým, že sa nezachovala jediná jeho podobizeň. Názory na Kráľov zovňajšok sa teda líšia, bohaté sú však zmienky o jeho povahe. Bol to vraj čudák, divoch a nespoločenský samotár. 

Božena Němcová sa o ňom vyjadrovala ako o strašnom a netaktnom cynikovi, ktorý s nikým nezaobchádza v rukavičkách, no zároveň ho považovala za statočného muža a najlepšieho básnika tých čias. 

Kráľ údajne nepoznal lásku k žene a jediná, ktorú naozaj miloval, bola jeho matka. Vrátil sa k nej v básni Návrat, pretože umrela počas jeho potuliek a on sa s ňou nestihol rozlúčiť. 

Naopak, k otcovi vraj prechovával nenávisť, ktorú preniesol do básne Zakliata panna vo Váhu a divný Janko.
Smrť Janka Kráľa 23. mája 1879 zastihla v Zlatých Moravciach, kde ako 53-ročný podľahol cholere alebo týfusu. 

Keďže koniec života prežil v chudobe, rodina mu po smrti mohla postaviť len drevený krížik a po čase jeho hrob už ani nenavštevovala. Nevedno teda, kam Janka Kráľa naozaj pochovali. 

V súčasnosti má pomník na Martinskom cintoríne, kam na podnet Matice slovenskej preniesli jeho údajné pozostatky.
Azda najsmutnejším paradoxom Kráľovho života sú osudy jeho štyroch detí - Vladimíra Všeslava, Mladena Radivoja Blasiliusa, Anastázie a Ivana Jána. 

Napriek tomu, že Janko Kráľ celý život bojoval proti maďarizácii, jeho potomkovia sa nakoniec pomaďarčili, zmenili si mená a Kráľove vnúčatá sa už dokonca označovali za hrdých Maďarov.

Fotografie:
Takto si Janka Kráľa predstavoval neznámy umelec, jeho skutočná podobizeň sa nezachovala.
Socha slávneho básnika a národovca v Sade Janka Kráľa v Bratislave.