Štvrtok 17. október 2019

extra plus

December 2014

Aktuálne číslo

Foto: TASR/Radovan StoklasaFoto: TASR/Radovan Stoklasa

Foto: archívFoto: archív

Foto: Ladislav LesayFoto: Ladislav Lesay

Vlastenectvo z desatora

Eva Kristinová: Smrťou sa nič nekončí

Ľudovít Števko, Lenka Eremiášová

Veľká dáma slovenského divadla nemala ľahký život. Prežila toho toľko, čo by iným vystačilo aj na dva životy. Z jej spomienok na ťažké životné osudy jej rodiny necítiť smútok, pretože všetko zlé bolo pre ňu vlastne darom, ktorým sa dokázala prenášať cez protivenstvá a prekážky. Je jedinečným zjavom slovenského dramatického umenia, uhrančivou osobnosťou na javisku a statočnou, zanietenou občiankou, Slovenkou s citlivou dušou i odhodlaním prebúdzať ľudí z letargie.

Na doskách Slovenského národného divadla vo filmoch i v televíznych inscenáciách vytvorila mnoho nezabudnuteľných dramatických postáv. 

Poznáme ju ako Bičianku z doliny, Bačovu ženu, Matku Guráž, Penelopu, Lukréziu Borgiu, Lady Macbeth, Máriu Tudorovú, ale aj skvelú interpretku ľudových balád a Hviezdoslavovej poézie.

Hovorí, že najviac jej prirástla k srdcu pani Felice z Goldoniho komédie Štyria grobiani. 

Pani Felice je ako ona: večne optimistická, sršiaca energiou - Eva Kristinová, nositeľka vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja slovenského divadelného umenia a kultúry.

Hovorí sa, že na životný príbeh človeka veľmi často vplývajú zážitky z detstva. Aké bolo vaše detstvo? 
Mala som vzácnych rodičov a úžasné detstvo. Nechápem, ako to všetko môj otec, dôstojník československej armády zvládal, chodiť do služby a venovať sa aj nám, piatim deťom. Nedele patrili k najkrajším zážitkom môjho detstva. V Trenčíne sme chodievali na hrad, otec nám rozprával o Matúšovi Čákovi a potom, keď sme sa presťahovali do Bratislavy, ešte sme sa nestačili ani vybaliť, už sme išli na Devín, kde sme priam hltali otcovo rozprávanie o našej histórii. Doma sme mali veľkú knižnicu, ale otec nám nedovolil do nej siahať, knihu nám vyberal sám a večer vždy niektorý z mojich súrodencov z nej nahlas čítal. Prvá kniha, ktorú som dostala v druhej ľudovej bola o Jánošíkovi a druhou knihou boli Čenkovej deti od Fraňa Kráľa. Pre moje detstvo boli určujúce knihy a recitovanie básničiek, ktoré som mala rada.

O živote vášho otca by sa dal napísať dramatický románový príbeh...
Nepochybne. Môj otec bol odvážny a rozhodný muž - šestnásťročný odišiel do Ameriky, pracoval kde sa dalo, vstúpil do slovenských spolkov, chodil do slovenských kostolov na slovenské omše, naučil sa dobre po anglicky i po slovensky, pretože dovtedy poznal iba maďarské školy a hovoril iba dialektom. Keď počul v New Yorku prednášať Milana Rastislava Štefánika, prihlásil sa do československých légií vo Francúzsku, kde sa zúčastnil v oblasti Vouziers ťažkých bojoch. Po vzniku Československej republiky ho aktivovali ako dôstojníka československej armády. Moja mamička bola Češka, ale musím zdôrazniť, že nebola Pražáčka. Vždy, keď sa z Prahy šírili nejaké bludy, napríklad o československom národe, hovorievala: Čo ti Pražáci stále blbnou?

Váš otec, Jozef Martin Kristin bol v rokoch 1939 - 1940 zapojený do občianskeho ilegálneho odboja, za čo bol nemeckým vojenským súdom odsúdený na smrť a potom Hlavným vojenským súdom v Bratislave odsúdený na doživotný žalár. Ako k tomu prišlo?
Otec bol ako major po vzniku prvej Slovenskej republiky veliteľom 15. divízie v Trenčíne. Bývali sme vtedy v Bratislave, keď k nám dobehol vojak Skubrej, ktorý oznámil otcovi, že nemeckí vojaci odzbrojili stráž pred divíznym skladom a nakladajú vojenský materiál a zbrane do pripravených vagónov. Otec hneď skočil do sajdky, prifrčal do Trenčína a veliacemu nemeckému plukovníkovi oznámil, že nemá právo siahať na vojenský materiál Slovenskej armády. Plukovník sa ohradil, že materiál bývalej československej armády patrí Nemeckej ríši. Otec povedal: Nie, to čo je na tomto území, patrí slovenskému štátu, tu nie je protektorát. Ja som dôstojník Slovenskej armády a počúvam len rozkazy svojich veliteľov. Materiál musíte vyložiť. Plukovník cúvol a vydal rozkaz vrátiť všetko nazad do skladu. To bol prvý impulz, pre ktorý zrejme začali otca sledovať. Pravdaže, všeličo na neho našli. Najprv ho odsúdil nemecký vojenský súd na smrť, ale potom zmiešaný nemecko-slovenský súd skončil s verdiktom doživotie.

Ako ste prežívali s matkou tie ťažké časy?
Bolo nás päť detí a zostali sme bez prostriedkov. Ktosi však mame poradil, aby napísala prezidentovi žiadosť o udelenie penzie z milosti. Tú penziu sme dostali, pravdaže, bolo to málo, ale naša mama bola zázračná žena, zaplatila byt a najnevyhnutnejšie veci, aby sme prežili. Pamätám si ešte jednu smutnú rodinnú udalosť: niekedy na jar v roku 1944, ešte predtým ako bombardovali Apolku, som prišla zo školy a našla som mamu v slzách. Bolo to nezvyčajné, pretože mamu som nikdy predtým nevidela plakať. Zľakla som sa, myslela som si, že zomrel otec, ale vysvitlo, že mama dostala z nemeckej komandatúry list, v ktorom jej oznamovali, že zajtra musí odovzdať svoje deti do 15 rokov na prevýchovu do ríše.

Znie to až neuveriteľne, čo musela pretrpieť vaša mama. Čo ste potom robili, keď ste sa dozvedeli tú Jóbovu zvesť?
Uvažovali sme, že pôjdeme do otcovho rodiska do Nemšovej, ale potom sme zavrhli túto možnosť, lebo tam by nás rýchlo našli. Ale asi sa dejú zázraky - práve vtedy prišla k nám tetka Slávikech z Lubinských kopaníc, ktorá chodila po domoch predávať čipky a výšivky. Poznali sme sa s ňou už predtým, tak som jej ukázala list a povedala čo sa stalo. Tetka dlho nerozmýšľala a povedala: „Idete k nám. A zeberte si enem to najnutnejšé, veď šecko máme, aj periny." Tak sme ešte v ten deň sadli na vlak a v noci sme potom pešo išli zo Starej Turej na kopanice. Tetka Slávikech zobudila muža: Marcinko, vstávej, Anička s detmi bude u nás bývat. Bolo to čosi nepredstaviteľné - táto prostá kopaničiarka si vzala si k sebe ženu s piatimi deťmi. Pomáhať človeku vo veľkej tvŕdzi je naša krásna vlastnosť, ktorá sa dnes, žiaľ, akosi stráca.

Potom sa začalo Povstanie. Vieme, že ste ho prežívali veľmi intenzívne na kopaniciach. Koľko ste mali vlastne rokov?
Keď sa začalo Povstanie, zavŕšila som šestnásť rokov. U tetky sa varil guláš, našim sme našívali na čiapky trikolóry a Rusom červené hviezdičky. Tak som sa dostala do Povstania ani som nevedela ako.

Patrili ste do nejakej partizánskej skupiny?
Naším veliteľom bol kapitán Miloš Uher a patrili sme do partizánskej skupiny Hurban.  

Aké úlohy plnilo v skupine šestnásťročné dievča?
Lubinský kraj som poznala a pochodila krížom krážom ako spojka. Neboli telefóny, všetko bolo treba vybavovať osobne. V Starej Turej bola Micherova zbrojovka, v ktorej pracovalo nemálo ľudí, ktorí pomáhali partizánom tým, že im tajne dodávali rôzne súčiastky aj muníciu. Keď bolo vyhlásené v Starej Turej stanné právo, mesto bolo hermeticky uzavreté, robili sa domové prehliadky, ale z niektorých domov bolo potrebné rýchlo odniesť vojenský materiál do bezpečia k partizánom. Chlapci na túto prácu nemohli ani len pomyslieť, tak som sa prihlásila ja a verila som, že sa mi to podarí.

Odkiaľ ste brali odvahu?
Boli to iné časy, nebezpečenstvo som si vtedy ani neuvedomovala. Jednoducho, bolo to treba urobiť, tak som šla. Bol najvyšší čas - Nemci už robili prehliadku v susednom dome, pani Poláková bola hotová s nervami, keď mi dávala rozbušky a doslova ma vyhadzovala z dverí, aby som rýchlo zmizla. Bola som oblečená v čiernom lubinskom kroji a pod ním som bola opásaná rozbuškami. Na ceste akurát dvaja nemeckí vojaci prezerali jednu ženu a ja som išla pekne ďalej. Keď som prechádzala popri nich, spadla mi štrumpadľa na pančuche. Nuž som si zdvihla sukňu a začala som si pančuchu upravovať, čo vyvolalo u Nemcov záujem a pokrik: Hej, Mädl! Usmiala som sa a kráčala ďalej. Ani som sa neobzrela.

Štrumpadľa to zachránila - ako vo filme?
To bolo prvýkrát, v Povstaní. A druhý raz, keď som robila skúšky do Slovenského národného divadla.

Aj po vojne sa nosili štrumpadle?
Nie, po vojne som už nosila podväzkový pás, ktorý sa mi uvoľnil v najnevhodnejšej alebo možno v najvhodnejšej chvíli, na javisku pred skúšobnou komisiou...

Zapôsobilo to?
Asi áno, lebo ma zobrali.

Pôsobenie v partizánskej skupine vám vtedy pripadalo ako samozrejmosť. Ale čo vaša matka, nebála sa o vás?
Pravdaže, bála sa, ale súhlasila, lebo tak bolo treba konať.

Koniec vojny bol pre vášho otca vyslobodením z väzenia?
Chvalabohu. Z Leopoldova na Lubinu sa vracal chudák pešo, lebo bolo všetko rozbité, cesty i železnica. Zočila som ho z okna, ako kráča k domu tetky Slávikech: vybehli sme mu natešení naproti. Rumunskí dôstojníci, ktorí tiež bývali u tetky Slávikech a poznali naše strasti, keď počuli, že sa vracia náš otec, prikázali vypáliť salvu na počesť jeho návratu.

Na Lubinských kopaniciach ste zrejme dlho nezostali. Ako sa vyvíjal ďalší osud vašej rodiny? 
Otca prevelili na ministerstvo do Prahy a povýšili na generála. Mama nemala Prahu rada, prosila ho, aby tam nešiel, inštinktívne cítila, že to nedopadne dobre. A mala pravdu. Prišiel rok 1948, začali predvolávať vysokých dôstojníkov a dávali im prihlášky do komunistickej strany. Otec povedal, že ako dôstojník nemá čo robiť v politickej strane a prihlášku odmietol. Náčelník Obranného spravodajstva generál Reicin, známy aj ako príslušník KGB, mu dal tri mesiace na rozmyslenie s tým: že vy si to rozmyslíte, když nebudete mít co žrát. Otec si to nerozmyslel  a do 24 hodín sme sa museli z Prahy odsťahovať.

Ako ste sa z účastníčky Povstania dostali k herectvu?
Bola som po maturtite a musela som sa rozhodnúť, čo bude ďalej. V Bratislave sa Andrej Bagar usiloval o rozšírenie divadelných scén na Slovensku a organizoval doškoľovacie kurzy pre amatérskych hercov. Prihlásila som sa. Predo mnou vyvolali na javisko Karola Machatu, ktorý sa v tmavom maturitnom obleku mal váľať po javisku a dramaticky stvárňoval Smrť Jánošíkovu. Tŕpla som, preboha, čo budem robiť, ako vlastne vystúpim s Kraskovou básňou Otrok vo vzácnych nylonových pančuchách od krst-nej mamy z Ameriky? Neroztrhám si ich? Čo čert nechcel, keď vyvolali moje meno, pančucha na pravej nohe sa mi celkom uvoľnila. Vybehla som na scénu, recitovala som, kým mi pančucha pomaly padala až spadla. Ukázalo sa, že pančuchy boli môj osud. Bola som prijatá do odborného doškoľovacieho kurzu. Zrejme zapôsobilo aj to, že som bola v Povstaní a pracovala na Trati mládeže, dostala som slušné tristokorunové štipendium, z čoho som 150 korún posielala rodičom, lebo mama bola chorá a otec bol postavený mimo služby, pracoval v pozemných stavbách a mal tam veľmi malý plat.

Aká bola vaša prvá rola v divadle? Spomínate si na ňu?
Viem iba toľko, že to bola nejaká sovietska hra - hrala som v nej pisárku bez jediného slova, ale už som chodila na skúšky, jednoducho, už som bola herečka. Ešte som hrala v slávnej Budského inscenácii Marína, obraz Maríninej matky.

Marínu hrala Marína Kráľovičová?
Áno a nebohý Vlado Pavlovič robil básnika. Potom nasledoval Zacharov legendárny Rok na dedine, v ktorom sme vôbec necítili, že hráme divadlo. Tancovali sme a spievali. Na to sa nedá zabudnúť. Lóže starého divadla boli vždy nabité a bol zázrak, že to vydržali, že nespadli.

Ale vtedajšie slovenské kritiky už neboli také nadšené...
Samozrejme, lebo to nebola socialistická inscenácia. Lenže v Prahe sme mali obrovský úspech. Po predstavení, pri posedení s pražskými hercami sedel oproti mne Ladislav Pešek a celý čas plakal. Spýtala som sa ho: Majstre, prečo plačete? Odpovedal mi: Protože všechna ta nádhera pomine. Mal pravdu, všetko to, čo bolo pre nás živou vodou, krása ľudových tancov a piesní sa pomaly stráca. Ľudia už zabudli aj spievať.

Jedna z najkrajších postáv vašej mladosti bola Lady Macbeth. Jozef Budský vám musel veriť, keď vám zveril túto krásnu shakespearovskú rolu...
Zrejme usúdil, že spĺňam jeho predstavu o tejto postave. Podľa neho bola lady Macbeth len veľmi milujúcou pomocníčkou svojho ukrutne ctižiadostivého muža. Moja mama, ktorá ma predtým veľmi prehovárala, aby som nebola herečkou, keď videla Lady Macbeth, povedala: Keď to chceš robiť, tak to rob. Boli to prosté, ale hrejivé slová uznania.

Ktoré z nespočetných inscenácií, v ktorých ste v SND hrali na vás najviac zapôsobili?
Sú dve hry, ktoré na mňa ľudsky veľmi zapôsobili. Jednou z nich bola Goldoniho komédia Štyria grobiani, kde som hrala pani Felice a druhou nezabudnuteľná hra Ivana Stodolu Bačova žena. Režisér Jozef Zachar sa na túto inscenáciu tak pripravil, že doslova vdýchol do nás svoju dušu. Na prvú skúšku priniesol vlastnoručne vyhotovenú maketu scény, návrhy kostýmov a jeho slová nás priam očarili, keď hovoril o Stodolovej hre, ktorá prevyšuje Shakespearove hry v tom, že v jeho drámach sa vždy niekto previní a je potrestaný, ale v Bačovej žene sa nikto nepreviní, no potrestaní sú všetci.

Veľkou témou vášho hereckého života bolo recitovanie. Mnohí si pamätajú váš fascinujúci prednes ľudových balád, štúrovskej poézie, Hviezdoslava, staroslovenskych textov, Proglasu... Nezanedbáva sa dnes umelecké slovo, nezanedbáva sa poézia?
Nedbá sa o to. Pritom my máme svetovú poéziu, hoci o tom svet nevie. Ak to nevie svet, Boh s ním, ale my sme povinní si to uvedomovať. Preto robím, čo môžem a čo vládzem, aby som odovzdala ľuďom tú krásu, ktorú vytvorili naši veľkí umelci.

Z vašej životopisnej knižky vieme, že váš otec vám vštepil lásku ku knihám, že sa staral od detstva o váš kultúrny obzor...
Napriek tomu, že otec bol dôstojník a pôvodom dedinský chlapec, miloval literatúru i divadlo a láske ku knihám učil i svoje deti. Pani Meličková mi rozprávala, že keď bol môj otec ešte veliteľom 17. pešieho pluku, tak herci radi chodievali hrávať do Trenčína, lebo tam im armáda objednávala ubytovanie v Tatra hoteli, kým v iných mestách spávali vo vagónoch na stanici. V Trenčíne ich vítala vojenská hudba a vojaci im odnášali batožinu do hotela.

Váš otec bol však po roku 1948 v nemilosti. Dokonca bol v roku 1951 odsúdený na štyri a pol roka do pracovného tábora. Nemalo to negatívne dôsledky aj na vaše pôsobenie v Slovenskom národnom divadle?
Až neskôr som sa dozvedela čo mi hrozilo. Na straníckej schôdzi vystúpila jedna z mojich kolegýň s návrhom, že také buržoázne vredy ako Eva Kristinová a Miloš Pietor nemajú čo hľadať v slovenskom divadelníctve. Vtedy nás oboch pre divadlo zachránil Andrej Bagar.

Dozvedeli ste sa meno tej „dobroprajnej" kolegyne?
Nikdy som po tom nepátrala, aj keď si doteraz myslím, že tou kolegyňou mohla byť len Hana Sarvašová, divoká komunistka, ktorá neskôr ušla do zahraničia ako prvá.

Dnes vás pre vaše vlastenecké presvedčenie ohovára kdejaký protislovenský škrabák. Nemali ste na ružiach ustlané, boli ste v SNP, treli ste biedu - zaslúžite si hanlivé nacionalistické prívlastky? Nemrzia vás rôzne invektívy na vašu adresu?
Boh s nimi. Byť vlastencom je povinnosť každého človeka, ktorá je podľa mňa obsiahnutá už v Desatore: Cti otca svojho i matku svoju. Keď bol v televízii rozhovor s princom Charlesom, na otázku, čo si váži na svojej kráľovnej matke, odpovedal: Naučila ma byť hrdý na to, že som Brit. Ako by asi nazvali princa Charlesa niektorí naši novinári z istých nemenovaných periodík?

Ako vnímate náš slovenský svet dnes? Akí sme, Slováci?
Máme akože slobodu, akože demokraciu, ale nechali sme sa tak zmanipulovať, že vlastne nepatríme nikomu, ani spoluobčanom, ani rodine, ani národu. Našou chybou je, že sme tvrdo stranícki. Aj poslanci v parlamente zastupujú iba strany, aj keď sú tam preto, aby zastupovali občanov, ktorí ich volili. Bolí ma, že 21 rokov po vzniku štátu sa stále správame ako niečí sluhovia, nie ako svojprávny národ. Ale už sa ničomu nečudujem, veď nemáme v pravom zmysle slova ani Slovenskú akadémiu vied, nemáme Slovenský rozhlas a televíziu, ale len RTV :1 a RTV :2 s výstižným logom: kozími bobkami...

V istom denníku sme si v úvodných titulkoch mohli s prekvapením prečítať: Slovenská herečka Eva Kristinová si chce pred odchodom zo života urobiť poriadok vo veciach. Kam sa chystáte? Čo znamená to záverečné upratovanie?
Priznávam, som trochu staromódna, upratujem si. Veď kedysi naši ľudia na dedinách mali v truhlici pripravené oblečenie do truhly a nejaké peniaze na pohreb. Smrť, ktorá bola prirodzenou súčasťou našej existencie, sme z ľudského života vyhodili, preto sa jej bojíme. Som presvedčená, že smrťou sa nič nekončí, že život pokračuje v iných dimen-ziách, preto ma predstava smrti nedeprimuje, pripravujem sa na ňu. Pripadá vám to nezvyčajné?

Fotografie:
Momentka z televízneho fimu Rysavá jalovica.

„My máme svetovú poéziu, hoci o tom svet nevie," myslí si Eva Kristinová.