Nedeľa 27. september 2020

extra plus

September 2008

Aktuálne číslo

Foto: Zuzana MuchováFoto: Zuzana Muchová

Foto: archívFoto: archív

Foto: Zuzana MuchováFoto: Zuzana Muchová

Foto: archívFoto: archív

Drotári zo severu

Zručných Slovákov vyhnala do sveta chudoba

Zuzana Muchová, Marián Mrva

V chudobných oblastiach severozápadného Slovenska sa koncom 18. storočia rozvinulo originálne vandrovné remeslo - drotárstvo. Zrodilo sa v pomyselnom trojuholníku, ktorý tvoria mestá Bytča, Žilina a Čadca.

Králi drôtu
Prvá historická zmienka o drotárstve na Slovensku pochádza z roku 1714, keď sa v súdnych spisoch Bytčianskeho panstva uvádza meno Juraja Drotárika. Práca s drôtom, neskôr s plechom sa stala hlavným zdrojom príjmov drotárov a počas dvestoročného trvania prekonala vlastný osobitý vývoj. V začiatočnom období bol jediným pracovným materiálom drotárov drôt, ktorý používali na opravu hlinených nádob a tiež na výrobu drobných drôtených predmetov a pomôcok pre domácnosť. Medzi ich prvé výrobky patrili rôzne praktické pomôcky - strúhadlá, cedidlá, košíky, hračky, podstavce pod žehličky a riad, najmä však pasce na myši. Vedeli ich vyrábať pevné a rôzneho druhu - tzv. strunovačky, chlapačky, dierovačky, okruhle, skrinky aj väčšie pasce na potkany. Pasca na myši i neskôr zostala pre drobných drotárov najcharakteristickejším výrobkom.
Po začiatočnom období nasledovalo vyspelé obdobie drotársko-plechárske. Zavedenie a rozšírenie plechového a smaltového riadu totiž vytvorilo pre prácu a život drotárov nové podmienky a možnosti, ktoré dokázali naplno využiť. Naučili sa plechový a smaltový riad nielen opravovať, ale z plechu vyrábať aj nový tovar. Sortiment tovaru prispôsobovali aktuálnym požiadavkám, a tak napríklad počas 1. svetovej vojny vyrábali drôtené kostry na sadrové dlahy pre ranených vojakov. Okrem drôtovania hlineného riadu opravovali a neskôr i plietli rôzne siete a mreže na okná. Popritom si naďalej osvojovali stále dokonalejšiu techniku práce s drôtom, až dosiahli stupeň skutočného majstrovstva, ktoré plne uplatnili pri výrobe najrozličnejších výrobkov, nielen úžitkových, ale aj okrasných. Od remeselnej výroby bežných výrobkov dospeli niektorí majstri až k umeleckej výrobe z pozláteného a postriebreného drôtu, ako boli rozličné misy, vázy, košíky, kazety a podobne. Stali sa skutočnými kráľmi drôtu.

Viac ako 150 drotárskych obcí
Drotári spočiatku pracovali pre potreby obcí a okolitých miest, po neskoršom nasýtení trhu putovali ďalej a odchádzali do rôznych oblastí sveta. Z Kysúc drotári najčastejšie odchádzali za prácou do železných hút v Čechách a Sliezsku. Tam získané vedomosti o vlastnostiach drôtu neskôr využili pri drôtovaní. Podľa štatistiky bolo na Slovensku roku 1884 až 1 110 drotárov, roku 1910 ich bolo 985 a roku 1930 trochu menej - 887. Ich počet sa v čase najväčšieho rozmachu drotárstva odhaduje na 5-tisíc - 10-tisíc. Spôsob života v drotárskych obciach poznačila absencia mužov v hospodárstve, spoločenskom i rodinnom živote, lebo drotári prichádzali domov z vandroviek po cudzine len raz za dva-tri roky (ťažké poľnohospodárske práce vykonávali často ženy; mimomanželské sexuálne styky sa hodnotili tolerantnejšie). Drotárstvo ovplyvňovalo i charakter obradov: veľa obyčajov a magických úkonov sa viazalo k odchodu drotárov do sveta a k zaručeniu úspechu vandrovky. Koncom 19. storočia bolo na severozápadnom Slovensku viac ako 150 drotárskych obcí. Okrem nich sa nachádzali drotárske obce i na Spiši, v Šariši a okolí Nitry.
Pôvodne drotári opravovali hrnčiarsky riad haftovaním - prevlečením drôtu cez dierky. Venovali sa opravám hlineného a plechového riadu, neskôr aj výrobe pascí na myši, košíkov z drôtu, rôznych doplnkov do kuchyne, výrobkom z plechu. V súvislosti s výrobou nosných konštrukcií kvetinovej výzdoby pri pohreboch, slávnostiach i v parkovej úprave sa rozvinula aj výroba objektov, ktoré sa zdokonaľovaním techník vyvinuli na samostatný výtvarný prejav špecifický pre slovenské drotárstvo.

Ustavičné vandrovanie
Starí drotári pri obmedzenom okruhu prác, ktoré boli schopní vykonávať, boli nútení pohybovať sa vo veľkom priestore. Na jednom mieste sa zdržiavali len dovtedy, kým mali prácu. Potom vandrovali ďalej od dediny do dediny, a tak preputovali celé kraje, napríklad cez Moravu celé Čechy, celé západné Maďarsko, Poľsko od slovenských hraníc až po Litvu. V krajoch, kde sa im dobre darilo, sa zdržiavali dlhšie a častejšie sa do nich vracali a takto si postupne vytvárali určité vlastné rajóny. Svetom putovali vystrojení v rázovitom kroji tak, ako opustili rodný dom. V koženej kapse prehodenej cez plece mali predmety osobnej hygieny i k práci potrebné šidlo, kliešte, kladivko. Drôt nosili podľa jeho druhu i množstva - čierny drôt stočený do tzv. kolies nosili na remeni, menšie kolesá tenšieho drôtu nosili pripevnené na remeni kapsy alebo na zápästí ruky, v ktorej mali palicu a jemný mosadzný drôt mali dokonca zastrčený v klobúku na hlave. V lete nocovali v šopách, drevárňach, stohoch slamy i pod holým nebom, v zime v maštaliach. Ustavičné vandrovanie im prinášalo veľa útrap a odriekania, takže sotvakto iný si zarábal na chlieb tak namáhavo ako oni. Svojou početnosťou sa stali bežným, no pozoruhodným zjavom v celej strednej Európe, vzbudzovali všeobecnú pozornosť, výsmech i súcit.

Vzdelaní a národne uvedomelí
Všetci, čo sa stretli s drotármi, alebo si všímali ich život, vyzdvihujú ich lásku k rodnému kraju. Vzťah k rodnému kraju, ale aj k celému Slovensku vyjadril drotár veršotepec Pavol Ježišík z Veľkého Rovného: „Šesťdesiaty ôsmy rok teraz putujem, za voľným Slovenskom dňom-nocou ľutujem." Drotára s jeho domovom spájalo rodinné puto, ktoré sa narušilo v zriedkavých prípadoch. Príslovečná bola skromnosť a odriekanie, aby drotár ušetril zarobený peniaz, mysliac na rodinu doma. Peniaze, ktoré prinášal zo sveta, boli hlavným finančným príjmom rodiny. Drotárske zárobky boli rozdielne - podľa zručnosti a postavenia drotára. Kým zárobok drobného drotára sotva stačil na živobytie, zárobky zručných drotárov a majiteľov dielní už umožňovali znásobovanie príjmov, prípadne ďalšie investície. Prejavovalo sa to v navonok honosnejších domoch a vyššej životnej úrovni ich rodín. Vandrovanie po cudzích krajoch malo veľký význam aj pre kultúrny a vzdelanostný rast drotárov. Hospodárska zaostalosť ich rodného kraja sa prejavovala aj v nedostatku vzdelania, veľa chlapcov, ktorí odchádzali do sveta, nevedelo dobre písať ani čítať. Svet sa im stal skutočnou školou, spoznávali cudzie kraje, národy, osvojovali si ich reč, spôsoby. V drotárskych dedinách bola bežná znalosť cudzích jazykov a drotári, ktorí prešli viacerými krajinami, ovládali viac cudzích jazykov. Drotári boli skutočne vzdelanejší a uvedomelejší ako doma žijúci roľníci, nad ktorých sa aj povyšovali. Pod vplyvom masovej existencie chudobného drotára zvyklo sa drotárstvo zužovať len na podomové remeslo a drotára stotožňovať len s postavou bedára. Ten od začiatku drotárstva svojím zjavom, spôsobom života i vlastnosťami nielen pútal pozornosť prostredia, v ktorom sa pohyboval, ale bol aj zdrojom inšpirácie básnikov, maliarov i hudobných skladateľov. Drotár však nebol jediným predstaviteľom drotárstva. V druhej polovici 19. storočia začali vznikať drotárske dielne, z ktorých niektoré vyrástli na moderné podniky. Drotárske výrobky v nich dosiahli takú úroveň, že získavali významné ocenenia aj na medzinárodných výstavách. Najmä drotárska výroba sa stala svojráznou súčasťou slovenskej ľudovej kultúry. Drotári v cudzom svete neboli len predstaviteľmi biedy svojho rodného kraja, ale práve tento cudzí svet si získali charakterovými vlastnosťami - čestnosťou, statočnosťou, pracovitosťou, odvahou.

Jedinečné múzeum
Drotárstvo si dnes možno pripomenúť na hrade Strečno či Budatínskom zámku. Oba historické objekty spravuje Žilinský samosprávny kraj, ktorého územie, ako sme už spomínali, bolo kolískou drotárstva. V snahe oživiť spomienky na slávu drotárskeho remesla Žilinský samosprávny kraj usporadúva v Budatínskom zámku medzinárodné stretnutia drotárskych majstrov, ktoré sú jedinou prehliadkou súčasných pokračovateľov drotárskeho remesla, hlásiacich sa k slávnym tradíciám svojich predkov. Treba pripomenúť, že v Budatínskom zámku sídli jediné drotárske múzeum na svete. Tunajšia expozícia Považského múzea v Žiline disponuje zbierkovým fondom, obsahujúcim viac ako 4-tisíc kusov rôznych exponátov spojených s drotármi a drotárstvom. Spomenuté podujatie umožňuje vzájomný kontakt, rozhovory, výmenu poznatkov a skúseností medzi nadšencami, teoreticky i prakticky sa venujúcim drotárskemu remeslu. Svoju zručnosť tu drotárski majstri zo Slovenska, Česka a Nemecka predvádzajú zhotovovaním umeleckých diel na zadanú tému. Aj tohtoročná téma drôt - šperk a odevný doplnok preverila schopnosti vyše tridsiatky majstrov v ručnom viazaní drôtu. ŽSK zorganizoval pod záštitou svojho predsedu Juraja Blanára aj pracovný seminár s názvom Drotária - drotárske návraty do rodného kraja.
Kysucké múzeum oživilo drotárstvo rekonštrukciou Drotárovho domu v Múzeu kysuckej dedine vo Vychylovke a preinštalovalo opravený objekt ako „živý" obytný dom sprítomňujúci históriu drotárstva. „Plánovaných aktivít k téme drotárstva je mnoho. Tento rok sme z grantového systému na podporu kultúry vyčlenili päť miliónov korún na podporu rôznych kultúrnych aktivít v našom kraji. Jednou z nich je aj pomoc krásnemu remeslu, ktoré kedysi živilo našich predkov. Pre nás je dôležité nevzdať sa drotárskej tradície a neustále ju podporovať," myslí si Juraj Blanár.

Fotografie:
Drotárstvo na Slovensku je ojedinelým fenoménom, ktorý nemá obdobu, čo sa týka rozsahu, v nijakom inom štáte. Tisíce drotárov vytvorili atypickú historickú kulisu dejín malého národa uprostred Európy. Jeho rozvoj na severnom Slovensku v 18. a 19. Storočí podnietili hospodársko-sociálne pomery v najchudobnejších kopaničiarskych oblastiach.

Keď počas leta múry severoslovenských hradov a zámkov zohrievajú slnečné lúče, tisícky domácich a zahraničných návštevníkov v ich útrobách nachádzajú tajuplnú esenciu sprítomnenej minulosti. V Budatínskom zámku si na svoje prídu obdivovatelia drotárstva. Zámok je výstavnou baštou tohto fenoménu, kde sa v zbierkovom fonde nachádza veľké množstvo významných exponátov z drotárskej histórie. Časť z nich zapožičalo múzeum dedinke Veľké Rovné, ktorá je jedným z centier tohto remesla. Mimochodom, práve Ladislav Mikulík z Veľkého Rovného vytvoril známu krajinu Drotária, zaľudnenú množstvom postavičiek z drôtu, ktorá je momentálne vystavená v Budatínskom zámku.

V Budatínskom zámku sa pravidelne môžete prizerať umeniu drotárskych majstrov.

Prezident SR Ivan Gašparovič a predseda Žilinského samosprávneho kraja Juraj Blanár pri drotárskej expozícii.