Piatok 15. november 2019

extra plus

November 2007

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Hladomor a Ukrajina

Všeľudová pohroma v 30. rokoch minulého storočia nebola iba tragédiou Ukrajincov

Pavol David

Ukrajinský prezident Viktor Juščenko využil svoju nedávnu návštevu Slovenska aj na to, aby loboval za to, aby sa aj Slovensko pripojilo k štátom, ktoré by uznali, že hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 - 1933 bol genocídou ukrajinského obyvateľstva.

Ukrajinské vedenie z nej obviňuje najväčšiu časť vtedajšieho Sovietskeho zväzu - Rusko so zjavným cieľom: vymôcť od Moskvy vysoké odškodné. Z pohľadu historikov hodnotenie hladomoru ako genocídy Ukrajincov však nie je vôbec jednoznačné.

Má živnú pôdu najmä medzi predstaviteľmi ukrajinského politického vedenia a vedeckého spoločenstva, ktoré sa čoraz badateľnejšie usilujú využiť ruské dejiny s cieľom získať politické výhody.

Ale snahy Ukrajiny, aby bol hladomor uznaný za účelovú genocídu výlučne ukrajinského ľudu, sa vo svetle dlhých historických bádaní ukazujú ako historické zavádzanie.

Milióny obetí
Vedúca vedecká pracovníčka Ústavu ruských dejín V. Žiromská k tejto téme hovorí: „Historici a demografi dnes majú dostatočne úplný obraz hladomoru, ktorý zasiahol obyvateľstvo ZSSR v rokoch 1932 - 1933.

Sú to hlavné obilnice krajiny - Ukrajina, severný Kaukaz, dolné a stredné Povolžie, značná časť centrálnej čiernozemnej oblasti Kazachstanu, západná Sibír a južný Ural.

Odhad počtu obetí hladomoru bol uverejnený viac ráz a číselné rozdiely boli veľké. Iba na Ukrajine sa pohybovali od 2,5 do 10 miliónov.

Dnes podľa vyváženejších a stabilizovaných údajov ľudské straty na Ukrajine boli 3-3,5 milióna ľudí, v Kazachstane a Kirgizsku okolo 2 miliónov ľudí, v Ruskej federácii od 2 do 2,5 milióna ľudí." Dovedna v dôsledku hladomoru v rokoch 1932 - 1933 zahynulo 7 až 8 miliónov ľudí.

Roľníci bez šance
Historici dospeli k záveru, že obrovský hladomor v ZSSR bol následkom viacročného sucha a násilnej kolektivizácie a boja proti kulakom (čiže likvidácie najsilnejších výrobcov poľnohospodárskej produkcie), ktorá sa uplatňovala proti celej krajine, nielen k Ukrajine.

Rýchla industrializácia za každú cenu, úsilie potlačiť odpor roľníkov proti kolektivizácii, získať od nich prostriedky na industrializáciu bez ohľadu na ich životné potreby, to všetko boli faktory ústiace do rozsiahlej všeľudovej pohromy.

Bolo za ňu zodpovedné vedenie krajiny, tak ústredné, ako aj miestne. Z „odroľníčených" roľníkov sa vytváral rozsiahly trh pracovnej sily na zabezpečenie potrieb rozvíjajúceho sa priemyslu.

Obeťami hladomoru sa stali okrem obyvateľstva Ukrajiny aj milióny Rusov, Kazachov, Tatárov, Baškircov a príslušníkov ďalších národností. Historickým faktom je, že najviac trpelo práve obyvateľstvo súčasného Ruska, nie Ukrajiny. Je povšimnutiahodné, že sucho v tomto období vyvolalo mimoriadny hladomor aj na západnej Ukrajine, ktorá vtedy patrila Poľsku.

Definícia genocídy
K udalostiam, ktoré sa ukrajinská strana snaží kvalifikovať ako genocídu, prišlo nielen pred podpísaním Dohovoru o zamedzení zločinov genocídy a trestu zaň, ktoré sa udialo v roku 1948 (platnosť nadobudol roku 1951, v ZSSR roku 1954), ale dokonca pred formulovaním samotného pojmu genocída poľským právnikom R. Lemkinom roku 1943.

To znamená, že povaha trestného činu sa nemôže vzťahovať na udalosti, ku ktorým prišlo pred definovaním genocídy, ktorou je cielená likvidácia skupiny obyvateľstva na základe jeho etnického pôvodu.

Otázka medzinárodnoprávnej zodpovednosti štátov sa môže nastoľovať iba v súvislosti s udalosťami, ku ktorým prišlo po oficiálnom uznaní genocídy týmito štátmi ako „zločinu, ktorý porušuje normy medzinárodného práva a proti ktorému sa zaväzuje podnikať preventívne opatrenia a trestať za jeho spáchanie" (čl. 1. Dohovoru o genocíde z roku 1948). V opačnom prípade nároky za odškodnenie za akty genocídy by sa mohli uplatniť proti väčšine štátov.

Napríklad proti Kanade a USA za vykynoženie Indiánov, Austrálii za vyvraždenie austrálskych domorodcov či Belgicku za fyzickú likvidáciu konžského obyvateľstva za vlády Leopolda II. a podobne.

Na 58. zasadnutí Valného zhromaždenia OSN roku 2003 väčšina členských krajín Spoločenstva nezávislých štátov prijala spoločné vyhlásenie, v ktorom vyjadrila hlbokú sústrasť miliónom Rusov, Ukrajincov, Kazachov a predstaviteľom ďalších národností - obetiam hladomoru z 30. rokov.

Obsah tohto vyhlásenia svedčí o tom, že tragickosť udalostí tohto obdobia nie je dôvodom na označenie týchto udalostí za genocídu.