Sobota 31. október 2020

extra plus

September 2008

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Odpoveď na genocídu

Peter Jánošík

V starom Grécku počas olympijských hier prestali rinčať zbrane. Na Kaukaze to tak v roku 2008 nebolo. Ôsmeho augusta gruzínsky prezident Michail Saakašvili vydáva rozkaz na sústredený útok na Cchinvali, metropolu proruského Južného Osetska, ktoré túži po samostatnosti.

Rozkaz na útok bol vydaný napriek tomu, že iba pred pár hodinami Saakašvili sľúbil južným Osetom politické rozhovory. Chcinvali je takmer zrovnané so zemou, zahynulo dvetisíc ľudí, prevažne civilistov, ale straty sú aj strane ruských mierových síl, ktoré tu boli podľa medzinárodnej dohody dislokované. Ruský premiér Vladimir Putin hovorí o genocíde.

Gruzínsko vyšachované z NATO?
Saakašvili zrejme naivne predpokladal, že ruský prezident Dmitrij Medvedev i premiér premiér Vladimir Putin počas slávnostného otvárania olympiády nenájdu odvahu na vojenskú odvetu. A predpokladal asi aj to, že začiatok olympijských hier odpúta pozornosť svetového spoločenstva od udalostí v Južnom Osetsku. Nestalo sa. Gruzínsky prezident totiž poslal vojská na územie, ktoré de iure síce patrí Gruzínsku, ale v skutočnosti je od roku 1992 od neho nezávislé. Na území, kde žijú ruskí občania, chcel urobiť „poriadok" silou, bez rokovaní. Rusko si dobre uvedomilo zodpovednosť, ktorú má za osud provincie, kde 80 percent občanov vlastní ruský pas a kde sú rozmiestnené jeho mierové jednotky. Po protiakcii sa Saakašvili snažil rýchlo ukryť za chrbát Európskej únie a Spojených štátov amerických. Tie ho však podporili len verbálne.
Gruzínsko sa považuje za najsilnejšieho spojenca Spojených štátov v kaukazskom regióne. Zároveň sa usiluje o čo najrýchlejší vstup do NATO. Podľa zásad, ktorými sa riadi NATO, však ozbrojený konflikt s Južným Osetskom, ktoré samo vyvolalo, Gruzínsko automaticky vyraďuje spomedzi vážnych uchádzačov o členstvo v aliancii. Napriek tomu sa USA budú vo svojej zahraničnej politike nepochybne ďalej opierať o Tbilisi, veď tu majú prezidenta, ktorého vyniesla do popredia „farebná revolúcia", ktorú štedro financovali. Mimochodom, Saakašvili vyhral januárové voľby roku 2004 s 95-percentnou väčšinou. Takýto nepomer v prípade vysokého víťazstva bieloruského prezidenta Lukašenka na Západe asocioval predstavy o volebných podvodoch. Pri voľbách začiatkom tohto roku sa však Saakašvili o svoje kreslo začal obávať.

Výbuch pušného prachu
Logika vývoja situácie v Južnom Osetsku počas posledných mesiacov potvrdila, že gruzínska vláda s finančnou a vojenskou záštitou radu štátov neležiacich na Kaukaze zámerne provokovala zostrenie situácie, aby získala dobré podmienky na vojenské riešenie konfliktu medzi Gruzínskom a dvoma odštiepeneckými republikami - Južným Osetskom a Abcházskom. Keď do Gruzínska prišla ruská armáda, našla vojenský sklad zbraní americkej výroby. Poľský denník Gazeta Wyborcza napísal: „Svojím rozhodnutím ,oslobodiť‘ Južné Osetsko, alebo, ako povedal Saakašvili, ‚znovunastoliť ústavné právo‘ urobil gruzínsky prezident obrovskú chybu." Rakúsky Kurier varuje pred dôsledkami: „Ak sa nepodarí v Gruzínsku opäť nastoliť pokoj zbraní z roku 1992, hrozí balkánsky scenár. Južní Oseti sa skôr vysťahujú do Ruska, než by mali uznať gruzínsku nadvládu." Konzervatívny francúzsky denník Le Figaro k pravdepodobnej reakcii Západu píše: „Gruzínsky prezident Michail Saakašvili sa vzpiera proti zastrašovacím pokusom Ruska a spolieha sa na pomoc západných krajín. Ale robí si iba ilúzie. NATO nebude riskovať vojnu proti Rusku, aby zachránilo Gruzínsko... Teraz musí EÚ pod francúzskym predsedníctvom znovu prevziať iniciatívu, aby zabránilo, že sa vzťahy s Ruskom neodvolateľne zhoršia." Švajčiarsky Tagesanzeiger tiež podrobuje kritike Saakašviliho: „Aktéri konfliktu príliš dlho škrtali zápalkami pod sudom kaukazského pušného prachu. Teraz explodoval. Voľakedy mala dajaká ‚múdra hlava‘ povedať: Stop! Ale nikto to neurobil... USA Saakašviliho bezvýhradne podporovali - zbraňami, expertmi a krytím chrbta. Teraz sa tento gruzínsky čarodejnícky učeň osamostatnil a vyvolal vojnu. Vo svojej zaslepenosti azda dúfal v rýchle víťazstvo."

So Saakašvilim rokovať nebudú
Saakašvili bol nakoniec prinútený podpísať s Moskvou dohodu o prímerí, v ktorej sa nič nehovorilo ani o dátume odchodu ruských vojsk, ani o ďalšom štatúte odštiepeneckých proruských provincií. Spojené štáty americké a Ruská federácia si vymenili ostré vyhlásenia, pripomínajúce obdobie studenej vojny. Jedno je isté: Moskva si želá mier a poriadok všade v blízkosti svojich hraníc, kým Američanom zjavne ide o zasahovanie do vnútorných záležitostí štátov, ktoré sú od nich vzdialené na tisíce kilometrov - napríklad v Iraku. V rámci hesla podľa seba súdim teba, Washington obvinil Moskvu zo snahy o zmenu režimu v Gruzínsku, kým on sám zmenil režim v Iraku, pomáhal protiprávne odtrhnúť Kosovo od Srbska a predtým „humanitárne" bombardoval suverénnu Juhosláviu.
Ruský veľvyslanec pri NATO Dmitrij Rogozin uviedol, že Moskva nebude rokovať s prezidentom Saakašvilim. Ten by mal byť logicky potrestaný podľa medzinárodného práva, pretože je zodpovedný za nevinné ľudské životy, najmä civilov. Gruzínski vojaci porušili medzinárodné dohody a možno hovoriť o genocíde a etnických čistkách, Cchinvali je zrovnané so zemou.


Medvedev k Európe

Ak chce Európa horšie vzťahy s Ruskom, môže ich mať, vyhlásil ruský prezident Dmitrij Medvedev. Väčšina európskych krajín protestovala proti uznaniu nezávislosti Abcházska a Južného Osetska, dvoch gruzínskych odštiepeneckých regiónov, zo strany Moskvy. „Urobíme všetko pre to, aby sme predišli novej studenej vojne. V tejto situácii je však loptička na európskej strane," vyhlásil Medvedev v rozhovore pre francúzsku televíziu LCI. „Ak chcú horšie vzťahy, môžu ich mať. Ale ak chcú zachrániť strategické partnerstvo, ktoré je v záujme Ruska aj Európy, potom bude všetko v poriadku," povedal ruský prezident. Medvedev podpísal dekrét, podľa ktorého Rusko formálne uznáva gruzínske separatistické provincie Južné Osetsko a Abcházsko za nezávislé štáty. Medvedev dekréty podpísal potom, čo ho k tomu jednomyseľne vyzvali obe komory parlamentu. Ostatné krajiny Medvedev vyzval, aby nasledovali tento príklad. Uznanie samostatnosti prišlo dva týždne po tom, ako Gruzínsko vojensky vtrhlo do Južného Osetska. Prezident Južného Osetska Eduard Kokojty vyhlásil, že jeho národ si zaslúži samostatnosť a na adresu Ruska uviedol, že v severokaukazskom regióne „nemôže nikto iný garantovať mier a stabilitu".