Nedeľa 27. september 2020

extra plus

September 2008

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Foto: SITAFoto: SITA

Kam kráča Čína?

Ani najľudnatejšiu krajinu sveta so starobylou tradíciou neobchádzajú svetové globalizačné trendy

Peter Greguš

Uplynulý mesiac bola Čína stredobodom pozornosti celého sveta. XXIX. letné olympijské hry sa podľa očakávania stali symbolom veľkosti, ekonomického a spoločenského rozvoja, ako aj rastúceho vplyvu najľudnatejšej krajiny sveta.

Napriek veľkej publicite, ktorej sa Číne dostáva v posledných rokoch, keď sa otvorila svetu, pre mnohých stále zostáva veľkou neznámou. Aj tento fakt nás inšpiroval k nasledujúcemu malému historickému exkurzu.

Dôvody izolácie
Názov Číny v čínštine, ktorý znie Čun-kuo, znamená „ríša stredu". Ide však len o skrátený názov, neskrátený je Čun-chua „civilizácia stredu". Súvisí to s tým, že po tisícročia sa Číňania považovali za jediný civilizovaný národ a iné národy označovali za barbarov. Od ostatných civilizácií (sumerskej, staroegyptskej, protoindickej) sa čínska civilizácia líši tým, že vznikala v takom zemepisnom prostredí, ktoré Čínu izolovalo od ostatného sveta. Na severe je to púšť Gobi a sibírska tundra, na juhu ťažko priechodná tropická džungľa, na juhozápade a západe najvyššie pohoria sveta Himaláje a Ťan-šan. No a more pri Číne tiež nie je vždy ľahko priechodnou prekážkou - často na ňom vyčíňajú náhle búrky, mimochodom, slovo tajfún označujúce takéto búrky, pochádza z čínštiny.
Na rozdiel od iných najstarších civilizácií, kontinuita pôvodnej čínskej civilizácie trvala až do začiatku 20. storočia. Vedomie prevahy vlastnej kultúry viedlo k tomu, že Číňania neprijímali duchovné podnety od iných kultúr, výnimkou je budhizmus. Jezuiti sa snažili šíriť v Číne kresťanstvo a dokonca sa ho v niektorých momentoch pokúšali prispôsobiť čínskej tradícii. Spočiatku boli úspešní, no keď sa do Číny dostali správy o tragickom osude Filipín, kde sa k miestnemu obyvateľstvu Španieli správali rovnako kruto ako voči Indiánom v Amerike, Číňania pochopili, že šírenie kresťanstva môže byť zámienkou na podmanenie krajiny európskymi mocnosťami.

Prišli o Hongkong i Taiwan
Tak ako Číňania odmietali vonkajšie duchovné podnety, nekupovali ani zahraničný tovar. Ako to už býva, aj tu jestvovala výnimka, ktorou boli slávne japonské samurajské meče. Svet však mal záujem o viacero čínskych tovarov, hodváb, porcelán a čaj. Obchod s Európou sa napríklad uskutočňoval po slávnej „hodvábnej ceste", ktorá prekonávala spomínané prírodné prekážky. Na nechuť Číňanov kupovať cudzie tovary a za vlastné požadovať zlato, v 19. storočí Angličania reagovali tak, že do Číny začali pašovať ópium. Čínske úrady odpovedali spôsobom, akým by konal každý štát po zistení, že sa na jeho území nelegálne šíria narkotiká. Angličania však preto v rokoch 1839 - 42, 1856 - 58 a 1859 - 60 rozpútali tri vojny. Čínske vojská zakaždým utrpeli porážku a do Číny začali prenikať európske koloniálne mocnosti, Rusko a USA. Vzhľadom na početnosť čínskeho obyvateľstva neprišlo k takej podobe kolonizácie ako v iných prípadoch. Európske mocnosti sa však aj tak zmocnili prístavov s okolím; v prípade Veľkej Británie to bol Hongkong. Rusko od Číny odtrhlo severné oblasti, napríklad na bývalom čínskom území leží prístav Vladivostok. V druhej polovici 19. storočia sa objavuje ďalší nepriateľ, tentoraz z Ázie - Japonsko. V čínsko-japonskej vojne v rokoch 1894 - 1895 Čína prišla o ostrov Taiwan a ďalšie územia. V 20. storočí sa rusko-japonská vojna odohrávala na čínskom území, v Mandžusku.

Asimilovali aj Židov
Spomenuli sme jezuitov. Hoci boli nakoniec v Číne neúspešní, Európe sprostredkovali informácie o čínskej kultúre a jej štátnom zriadení. V rokoch 480 - 222 p. n. l. bojovalo niekoľko čínskych štátov o nadvládu nad celou krajinou. Toto obdobie však napriek všetkým hrôzam bolo akýmsi „zlatým vekom" pre čínsku filozofiu. Vznikajú také učenia ako taoizmus, konfucianizmus, mohizmus a legizmus. V rokoch 221 - 207 p. n. l. zjednotila Čínu dynastia Čhin. Jej filozofiou bol legizmus, zjednodušene povedané prvá teória totalitného štátu. Štát je podľa nej akýsi stroj, kde má mať každý miesto a kto sa nechce podriadiť záujmom štátu, toho čaká tvrdý trest. Proti dynastii Čhin, za vlády ktorej sa napríklad začal stavať Veľký čínsky múr, vypuklo povstanie. Po období chaosu prichádza dynastia Chan. Za jej vlády vzniká systém, ktorý napriek všetkým otrasom, ktoré ešte Čínu čakali, pretrval až do začiatku 20. storočia. Vtedy sa prijíma zásada, že okrem synov prostitútok, sa mohol každý Číňan uchádzať o úradnícke miesto, ak vykonal štátne skúšky. Nesmel však pôsobiť v rodnej provincii. Európania nazývali týchto úradníkov „mandarínmi", Číňania „učencami". Tento rys štátneho zriadenia veľmi kladne hodnotili európski osvietenskí filozofi. Oficiálnou štátnou filozofiou sa stal konfucianizmus. Taoizmus bol podobne ako budhizmus považovaný za náboženstvo. Podľa otca konfucianizmu Konfucia základným princípom vlády má byť ľudskosť a zároveň zabezpečenie poriadku. Každý si má uvedomovať svoje povinnosti. Iný európsky filozof, J. J. Rousseau, vyslovil názor, že čínske pomery sú idealizované a upozornil, že napriek konfuciánskym zásadám bola v krajine mimoriadne rozšírená korupcia. Upozornil tiež, že Čínu v polovici 17. storočia ovládli Mandžuovia. J. J. Rousseau si však neuvedomil, že ak aj Čínu ovládli cudzí dobyvatelia (napríklad Mongoli), ak chceli krajinu dlhšiu dobu ovládať, museli si osvojiť čínske zvyklosti. Práve to sa stalo aj Mandžuom. Neuveriteľná asimilačná sila Číňanov sa prejavila aj v prípade Židov. Keď boli v roku 1492 vyhnaní zo Španielska, časť z nich našla útočisko v Číne, kde si mohli postaviť svoje sídla aj synagógy. O niekoľko storočí asimilácie s čínskym obyvateľstvom žili v tomto regióne čudní Číňania, ktorí odmietali jesť bravčové mäso, no nevedeli vysvetliť prečo. Číňania Židov nijako neprenasledovali, no ukázalo sa, že ich prevyšovali v ich typických vlastnostiach ako úcta k vzdelaniu, podnikavosť či súdržnosť.

Nástup komunistov
V druhej polovici 19. storočia sa Čína ocitla v kríze. Začiatkom 20. storočia sa zjavuje politik, ktorý chcel svoju vlasť obrodiť - Sunjatsen. V istom smere dával za príklad pre Čínu Japonsko, ktoré si dokázalo osvojiť európsku techniku a európske znalosti natoľko, že odolalo koloniálnej expanzii, no popritom si zachovali vlastnú kultúru a civilizáciu. V roku 1911 vypukla pod jeho vedením v Číne revolúcia, ktorá zmietla mandžuskú dynastiu. Krajinu však ešte čakali desaťročia utrpenia. K Sunjatsenovi sa hlásila strana Kuomintang, na čelo ktorej sa dostal Čankajšek a čínski komunisti vedení Mao Ce-tungom. Medzi komunistami a Kuomintangom vypukla občianska vojna. Rozvrat v Číne využívajú Japonci a najprv obsadzujú Mandžusko (kde dosadzujú na trón bábkového cisára, posledného príslušníka mandžuskej dynastie Pchu-ji) a neskôr útočia na ďalšie čínske územia. V roku 1937 sa komunisti dohodli s Kuomintangom na spoločnom boji proti japonským agresorom. Keď však v roku 1945 bolo Japonsko porazené, obnovuje sa v Číne občianska vojna. V roku 1949 čínski komunisti víťazia a čankajškovci sa uchýlili na ostrov Taiwan.

Obdobie fanatizmu
Čína sa zvyčajne označuje ako komunistická krajina, lenže od 60. rokov prebiehal medzi sovietskymi a čínskymi komunistami ostrý ideologický boj. Sovietski komunisti obviňovali čínskych takpovediac z kacírstva. Lenže zmeny po roku 1989 prežil práve čínsky systém. Čínski komunisti primát Sovietskeho zväzu uznávali skôr formálne. Napríklad po svojom víťazstve znárodnili iba podniky zahraničných kapitalistov, no ponechali ich Číňanom. Mao Ce-tung neovládal cudzie jazyky a neskoršia sovietska kritika, že jeho učenie viac zodpovedalo legizmu ako marxizmu, mala racionálne jadro. Pokiaľ však v Číne pôsobili sovietski poradcovia, podarilo sa im niektoré Mao Ce-tungove diela „zmarxizovať" podľa sovietskeho vzoru. Prvým krokom k neskoršej roztržke bola čínska žiadosť, aby sovietski poradcovia odišli. Sám Mao Ce-tung dostal Čínu dva razy do katastrofálnej situácie. Po prvý raz to bolo v rokoch 1958 - 1960 politikou Veľkého skoku, keď chcel v krajine nastoliť komunistickú spoločnosť. Táto politika sa neskôr aplikovala v Kambodži. V rokoch 1965-1969 to bola zasa Veľká kultúrna proletárska revolúcia. Počas nej sfanatizovaná mládež, ktorá vytvorila tzv. Červené gardy, terorizovala inteligenciu a starších ľudí. Jej symbolom bola malá červená knižka Maových citátov, ktoré sa recitovali ako modlitby. Útočilo sa tiež na tradície konfucianizmu.

Hospodárska expanzia
Po Mao Ce-tungovej smrti si čínski komunisti kládli otázku - „čo ďalej". Nakoniec zvíťazil názor, že sa v niečom dá poučiť zo sovietskych skúseností, najmä zo „zlatého veku" ZSSR - obdobia NEP-u, keď bola povolená súkromná ekonomická iniciatíva. Vtedy sa dokonca sovietsky rubeľ stal konvertibilnou menou. Hospodárske reformy v Číne však nesprevádzali politické zmeny, vedúca úloha komunistickej strany zostala zachovaná. V roku 1989 sa čínski študenti na pekinskom ústrednom námestí Tchien-an-men pokúsili o demonštrácie, požadujúc zásadné politické reformy. Demonštrácie krvavo potlačili tanky.
Čína dnes patrí medzi krajiny s najväčším hospodárskym rastom. Zvyšuje sa životná úroveň. Na Čínu, a najmä na čínsku mládež pôsobia svetové globalizačné trendy. Mladí Číňania už neprejavujú takú úctu k tradíciám ako staršia generácia. A čínska vláda stojí pred dilemou, či zastaviť, alebo nezastaviť doterajšie obmedzovanie vybraných internetových stránok (je zaujímavé, že softvér, ktorý umožňuje cenzúru internetu, vyvinula pre Čínu americká firma Microsoft). Ako sa bude Čína ďalej rozvíjať v oblasti kultúry a politiky, je dnes ťažká úloha aj pre tých najlepších futurológov.

Fotografie:
Ohňostroj počas úvodného slávnostného ceremoniálu pekinských olympijských hier.

Čína sa od okolitého sveta vždy odlišovala viacerými zvláštnosťami. Jednou z najviditeľnejších je nepochybne znakové písmo. Čínština je napríklad veľmi podobná vietnamčine, ale Vietnamci už dávno čínske znaky nahradili latinkou. Hoci už od päťdesiatych rokov existuje snaha zaviesť v Číne latinku, zatiaľ je to veľmi ťažké. Čínske dialekty sa totiž navzájom odlišujú viac ako európske jazyky; tie isté znaky sa v rôznych dialektoch čítajú rôzne. Existuje spisovná, tzv. mandarínska čínština, no hoci sa vyučuje na školách, zatiaľ ju spoľahlivo neovláda väčšina Číňanov. Na fotografii legendárne Zakázané mesto.