Nedeľa 27. september 2020

extra plus

September 2008

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Venované „kompetentným“ v roku storočnice Eugena Suchoňa

Andrej Ferko

Prečo sa podľa vás - bratislavských kompetentných a kultúrnosť predstierajúcich činiteľov - doteraz v súhrne za viac ako tristo rokov nepodarilo pomenovať v hlavnom meste Slovenska ani jednu ulicu po troch najvýznamnejších hudobných skladateľoch, neodmysliteľne spojených s Bratislavou? Predpokladaná odpoveď kompetentných: Lebo. Takže aspoň pár skeptických poznámok a návrhov:
1. Bratislava bola známa „kultom" Franza Liszta. Tu vyrastal, tu odštartovala jeho svetová sláva. Bratislava bola svedkom viacerých premiér jeho skladieb, podieľal sa aj na konštrukcii organa v Dóme sv. Martina. Liszt nevedel po maďarsky a bolo verejne publikovaných množstvo dôkazov, že bol Slovák. Na stretnutí Lisztovej spoločnosti koncom roka 2007 všetci prítomní - bez ohľadu na etnicitu - odhlasovali, že si želajú, aby bolo v Bratislave po Lisztovi konečne niečo náležité pomenované. Nielen ulica, možno most alebo námestie.
2. Ludwig van Beethoven chodieval do Bratislavy nielen preto, že tu bolo v tých časoch najvýznamnejšie a najkvalitnejšie hudobné teleso Uhorska Kirchenmusikverein, ktoré fenomenálne uviedlo jeho diela, ale aj za utešenými slečnami Keglevichovými, ktoré žili v paláci pri Evanjelickom lýceu, a ktorým venoval vari najviac skladieb. Všetky Beethovenove zápisníky (asi stodesať) o jeho priateľoch na Slovensku na zásah z Budapešti po jeho smrti zmizli, v podobnom duchu cenzurovali v STV aj nedávny televízny dokument v rozpore so scenárom Dr. Ľuby Ballovej. Beethoven tu jednoducho nebol a basta. Aj preto je podstavec ukradnutý spod Beethovenovej busty v Medickej záhrade zamaskovaný hlavou iného človeka z inej kultúry.
3. Národný umelec Eugen Suchoň žil a tvoril celý život v Bratislave, ale preto, že je autorom slovenskej národnej opery Krútňava, prekazili internacionalistické sily snahy pomenovať podľa návrhu slovenských hudobníkov jeho menom parčík medzi Redutou a historickou budovou Opery SND. Keby bol českým skladateľom, ulicu by už v Bratislave mal, lebo všetci českí skladatelia jeho formátu tu už ulice dávno majú. Pretože bratislavská politika pamäti je taká, aká je, čiže primitívne internacionalistická, navrhujem riešiť nedostatok ulíc trojpomenovaním. Nech bratislavskú nekultúrnosť korunuje okrem zbúrania synagógy, autostrády cez historické jadro a falických symbolov v podobe nevkusných a stále častejšie schvaľovaných novostavieb aj ulica, nesúca tri zakázané mená - Beethovenova-Lisztova-Suchoňova, v poradí podľa abecedy. Navrhujem takúto ulicu niekde odkrojiť z niektorej dlhšej ulice, možno Šancovej, aby sa každému z týchto hudobných velikánov ušli také aspoň dva-tri domy, lebo toto mesto s chorou historickou pamäťou nemá pre týchto troch ani jednu celú ulicu. Slávnostné pomenovanie s tradične chýbajúcou pamätnou tabuľou by sa hodilo presne na deň Suchoňovej storočnice v osmičkovom roku 2008. Som však skeptický, či sa podarí aspoň to. Nepodarí sa to. S Bratislavou sa na želanie iných nemajú spájať žiadne väčšie mená, nemá tu byť opereta, štúrovské súsošie, rozhlasový filharmonický orchester, pantomíma, komorná opera, slovenská dráma, vlastne nič. Nič zaujímavé. Ani z minulosti. Tak. V Bratislave je to tak.


Tento mesiac si pripomenieme sto rokov od narodenia slovenského hudobného velikána Eugena Suchoňa (25. septembra 1908 Pezinok). Piateho augusta zasa uplynulo okrúhlych 15 rokov od jeho smrti. Tento hudobný skladateľ, pedagóg a teoretik položil základy slovenskej hudobnej moderny a je autorom slovenskej národnej opery Krútňava. Vo svojej tvorbe hojne vychádzal z ľudovej melodiky. Tvorba Eugena Suchoňa zahŕňa javiskové, orchestrálne, vokálne, vokálno-inštrumentálne a komorné diela. V povojnovom období Suchoň dokončil operu Krútňava (1941 - 1949), ktorá sa vzápätí stala slovenskou národnou operou. Autor v nej uplatnil svoje dovtedajšie tvorivé skúsenosti. Nielenže podnietila rozkvet ďalšej slovenskej opernej tvorby, ale stala sa „exportným" dielom, zaznamenávajúcim mimoriadne úspechy v zahraničí. Práve Krútňava sa stala najhranejšou slovenskou operou mimo Slovenskej republiky, presadila sa aj napriek stagnujúcemu kontaktu so zahraničím, vyvolaným vtedajšou politickou situáciou na Slovensku. V roku 1954 však o Krútňavu prejavila záujem opera v Linzi, čím sa začalo jej úspešné turné po Európe. Ďalej ju premiérovali vo vtedajšom Karl Marx Stadte (dnes Chemnitz, 1955), Augsburgu (1956), Lipsku, Berlíne, Nordhausene, Weimare (1958), Tbilisi, Kasseli, Norimbergu, Budapešti, Kluži, Poznani, Katoviciach (1959), Moskve (1961), Antverpách (1968, obnovená premiéra 1973), Novom Sade (1968), Ľubľane (1972), Osnabrücku (1976), Mníchove, Saratove a tiež na univerzite v Lansing-Michigan v USA (1979), navyše na všetkých slovenských a českých operných scénach. Posun v skladateľovej tvorbe v druhej významnej opere Svätopluk, kde sa ešte popri istých spojitostiach s Krútňavou už prejavuje hlbší záujem o folklór. V diele Eugena Suchoňa sa prejavuje vzťah k vývoju európskej hudby. Inšpiroval sa dielami klasikov a reagoval na prúdy svojej epochy.

Fotografia:
Národný umelec Eugen Suchoň.