Piatok 15. november 2019

extra plus

September 2007

Aktuálne číslo

Reprodukcia: archívReprodukcia: archív

Vzbura núl

Radim Hreha si nevie urobiť v televízii poriadok

Pavel Kapusta

Letné udalosti okolo spravodajstva Slovenskej televízie vyvolávajú trpký úsmev. Nemožno ich totiž označiť inak ako búrku v pohári vody.

Niekoľkí redaktori sa rozhodli pre demonštratívny odchod z verejnoprávnej televízie, údajne pre cenzúru a zasahovanie vedenia spravodajstva do objektivity ich príspevkov.

Každý divák, ktorý má aspoň trošku zdravého úsudku, v žiadnom prípade nemôže považovať súčasné spravodajstvo STV za „proficovské", alebo aspoň pod badateľným vplyvom vládnej koalície. Žiaľ, ani za objektívne.

Šéfredaktor bez autority
Napriek počiatočným sľubom Radima Hrehu spravodajstvo a publicistika STV nezabezpečujú širokú pluralitu názorov - sú tendenčné a nevyvážené.

Takmer celé redaktorské osadenstvo redakcie spravodajstva pochádza ešte z materákovskej a rybníčkovskej éry, pretože Hrehom vymenovaný šéfredaktor Ján Šmihula neurobil nijaké výrazné personálne zmeny a nedokázal zabezpečiť ani objektivitu ich príspevkov.

Ak ktosi ponechá v spravodajstve neprofesionálnych redaktorov, navyknutých robiť v spravodajstve jednostrannú propagandu, a potom sa ich snaží nesmelo a dosť nemotorne usmerňovať, aby pracovali objektívnejšie, nemôže sa čudovať, že sa títo ľudia správajú ako anarchisti, robia zo seba hrdinov a medializujú údajné zasahovanie do ich práce.

Nijaký zo vzbúrených novinárov, ktorí tvrdé protivládne a národne odcudzené spravodajstvo považujú za „objektívne", nie je výraznou novinárskou osobnosťou.

Zväčša ide o „rýchlokvasených" elévov a elévky s nedostatočnou žurnalistickou praxou, ktorí ako-tak zvládajú spojovacie texty medzi nastrihanými synchrónmi, no v živote nenapísali poriadny komentár či reportáž.

Hoci všade inde na svete by boli z profesionálneho hľadiska považovaní za nuly, na Slovensku stačí, aby boli „správne" politicky orientovaní a v tendenčnej tlači sa dočítate, že ide o „autority".

O tom, akým smerom sú tieto „autority" orientované, svedčí prípad redaktorky a moderátorky Nory Gubkovej, ktorá po odchode z STV zakotvila ako výkonná šéfredaktorka v jasne politicky vyprofilovanom, „treťosektorovom" týždenníku Domino efekt.

Keď sme už pri slove autorita, treba povedať, že tento atribút rozhodne chýba šéfredaktorovi Šmihulovi, rovnako ako skúsenosti s manažovaním redakcie, čo sa napokon obrátilo proti nemu i celému súčasnému vedeniu STV. Reakcia Hrehu i Šmihulu na útočnú kampaň proti STV a ich osobám bola rozpačitá až bojazlivá.

Aký to rozdiel oproti nekonečnému sebavedomiu a agresivite riaditeľky Slovenského rozhlasu Zemkovej, jej pravej ruky Machaja a šéfredaktorky rozhlasového spravodajstva Sámelovej, ktorí už všetkých nepohodlných redaktorov bez mihnutia oka povyhadzovali a z obrátenej pyramídy bez problémov šíria do éteru kríženca Slobodnej Európy s Twistom!

Samozrejme, v SRo je podľa slovenských médií všetko v najlepšom poriadku. Nik z redaktorov sa nebúri, pretože všetci potenciálni vzbúrenci sú už na ulici. 

Kto odvolá Hrehu?
Slovenská televízia, to však nie je iba spravodajstvo. Ani mimo neho niet v Mlynskej doline dôvod na spokojnosť. Slovenská televízia sa neuberá cestou návratu k televízii verejnej služby.

Súčasný generálny riaditeľ dokázal, že v kresle šéfa STV sa ocitol náhodou a nie je schopný splniť svoje sľuby. STV sa nezmenila z vysielacej televízie na výrobnú televíziu - podiel pôvodnej tvorby je naďalej žalostný.

STV nezmenila rybníčkovské pomenovania svojich kanálov „Jednotka" a „Dvojka", zatajujúce identitu verejnoprávnej televízie. Na ekonomiku STV sú stále napojené eseročky, vyciciavajúce peniaze koncesionárov.

STV sa stále tvári, akoby chcela konkurovať súkromným televíziám a jej program je prevažne komerčného charakteru.

A napokon, STV sa stále nevyrovnala s temnou minulosťou - neospravedlnila sa za vytvorenie koncentračného tábora pre politicky nežiaducich novinárov a ďalších pracovníkov na 28. poschodí svojej výškovej budovy z roku 1999, čím boli porušené ich ľudské a občianske práva.

Aj v oblasti reklamnej spolupráce s inými médiami sa v STV dejú čudné veci: hrehovci nielenže poskytujú výhodnú výmennú (bartrovú) reklamu iba periodikám z jednej strany názorového spektra tlače, ale preferujú aj také, ktoré na STV dlhodobo útočia, označujúc ju za provládne médium pod vplyvom Smeru, HZDS a SNS, čo spoľahlivo vyvracia obsah a štýl televízneho spravodajstva. Ide napríklad o týždenník Trend či týždenník Týždeň.

S druhým v poradí už za riaditeľovania Radima Hrehu podpísala STV zmluvu na bartrovú reklamu v hodnote 4,7 milióna Sk!

Znie to neuveriteľne, ale týždenník Týždeň, ktorého šéfredaktor priamo na obrazovke Slovenskej televízie špinil nové vedenie televízie a ďalej v tom pokračuje na stránkach Týždňa, má do konca roka 2007 v STV k dispozícii exkluzívny reklamný čas a sám poskytuje reklamnú stranu nenávidenej estévečke.

Keď sa o bartrovú reklamu s STV pred niekoľkými mesiacmi uchádzal časopis Extra plus, Hreha túto možnosť odmietol.

Šéf STV sa zjavne ocitol v osídlach ľudí, „kočírujúcich" televíziu tam, kam ktosi chce. Nie však tam, kam by si to priali diváci, ktorým chýba skutočná verejnoprávna televízia.

Jedno je isté: všetko sa môže zmeniť len odvolaním Radima Hrehu. Ak by mal tento človek sedieť v kresle riaditeľa celé päťročné volebné obdobie, bola by to pre STV katastrofa.