Sobota 16. november 2019

extra plus

September 2007

Aktuálne číslo

Kresba: Milan VavroKresba: Milan Vavro

Znepokojenie

Štýl medializácie prípadu Hedvigy Malinovej sa začína nápadne podobať na kauzu okolo Michala Kováča ml.

Eva Zelenayová

Tlak masmédií na vládu Vladimíra Mečiara a Roberta Fica sa začína podobať ako vajce vajcu. Je tu však jeden rozdiel. Kým v období Mečiarovej vlády odolával pretlaku mediálnych útokov aspoň jeden denník, dnes nejestvuje nijaký, ktorý by prinášal iný názor ako jednomyseľné médiá.

Počas Dzurindovej vlády sa skončila pluralita printových médií, ale nielen tých. Na sklonku vládnutia dzurindovcov bola verejnoprávna televízia nepreniknuteľnou pre oponentov vlády.

Je paradoxné, že práve sociálne otázky v STV komentovala odborníčka, ktorá zakotvila v pravicovej SDKÚ - Iveta Radičová.

Ako čas beží, vychádza na povrch, že aj v sociálnom rezorte sa dajú robiť dobré kšefty.
Vývoj jednomyseľnosti médií sa nezastavil ani po zostavení vlády sociálnych demokratov, čo možno dokumentovať na verejnoprávnom rozhlase.

Redaktori niekdajšieho Twistu, Markízy či SME spoľahlivo kormidlujú rozhlas k ostatným jednostranne mienkotvorným médiám.

Po voľbách v roku 1998 sa novinári netajili tým, že prispeli k zmene vlády a netajil sa tým ani Slovenský syndikát novinárov, ktorý organizoval školenia pre novinárov s cieľom zlikvidovať Mečiarovu vládu. Čo čaká Slovensko po voľbách v roku 2010?

... a kauza za kauzou sa valí
Mečiarova vláda nevenovala médiám dostatočnú pozornosť. Zdá sa, že rovnako postupuje aj súčasná vláda, čo oponenti vlády nemôžu nevidieť a je evidentné, že mediálny priestor si nielen užívajú, ale ho aj cielene zneužívajú.

Ak po roku 2006 je na Slovensku situácia v slobode slova horšia, ako bola pred rokom 1998, tak Ficova vláda mala urobiť všetko, na čo majú občania z ústavy právo.

A hoci sa k tomu v programovom vyhlásení vlády zaviazala, neurobila nič, a preto sa nemožno čudovať, že druhá strana pokračuje v bezbrehej deštrukcii vlády, na čo má k dispozícii takmer celý mediálny priestor.

Hedviga Malinová si dokonca našla obhajcu až v parlamente i vo verejnoprávnej televízii. Prípad denne otravuje verejnosť podobne ako kedysi kauza Michala Kováča mladšieho.

Zámerne sa v ňom prekrúcajú fakty tak, že z obvinenej dievčiny sa má stať obeť. Umelo sa vytvorila aj kauza verejnoprávnej televízie. Vraj je potrebné sa situáciou v televízii zaoberať, pretože je provládna.

Nuž, ak sú Kusý, Mesežnikov, Abrahám či Samson, ktorí v STV pravidelne komentujú domáce i zahraničné udalosti, naklonení Ficovej vláde, potom je to pravda...

Kritika sa prevalila cez všetky médiá, až sa ňou zaoberala Rada STV.Redaktori verejnoprávnej televízie vraj odchádzajú preto, lebo sú na nich vyvíjané politické tlaky.

V SME sa dokonca mohli čitatelia dozvedieť - podľa tohto denníka od „kľúčového človeka publicistiky" Borisa Koreňa, ako sa zásahy uskutočňujú: „Dostal som pokyn urobiť rozhovor s predsedom poslaneckého klubu ČSSD alebo s ministrom výstavby Janušekom zo SNS, hoci na to nebol najmenší dôvod."

V akej firme či inštitúcií môže zamestnanec povedať, že on nevidí dôvod pracovať na tom, na čom sa dohodne vedenie? Azda iba v Hrehom vedenej verejnoprávnej televízii, kde si redaktori zamieňajú disciplínu s anarchiou.

A na okraj, rozhovor s ministrom Janušekom bol v tom čase mimoriadne aktuálny, veď v Bruseli sa rozhodovalo o tom, či Slovensku schvália takmer 400 miliárd, alebo nie. Nuž ale, povedzte to Koreňovi, „kľúčovému človeku televíznej publicistiky" a jeho podporovateľom!

Kanálové SME
Ešte sa neskončila kauza STV a médiá už živili ďalšiu okolo ministerka Viery Tomanovej. Pochopiteľne, že ide o oslabovanie vlády, o jej diskreditáciu a navodenie správnej nálady na budúce voľby.

Čo dvojnásobné asi sľúbi tentoraz Dzurinda voličom? Kauza Tomanová vyplavila na povrch aj nevkusnú úlohu jednomyseľne nastavených médií i novinárov, ktorí už akosi zabudli na to, ako bojovali proti tzv. mečiarizmu.

Možno si ešte niekto spomenie na kauzu Zlatá Idka. Išlo o zverejnenie nahrávky z neverejného rokovania Republikového predstavenstva HZDS, zverejnenú denníkom SME.

Tento denník dokonca uverejnil aj správu SIS, ktorá odznela na neverejnom zasadnutí parlamentu, čím noviny porušili zákon.

Ale kto by sa ich bol odvážil prenasledovať za to, že nezákonným spôsobom získali nahrávky?
Tieňová vláda Mikuláša Dzurindu mala dobre pripravené zahraničné pozadie (alebo naopak?), aby odrazila útok s ešte väčším dosahom v neprospech vlády.

A čo na takéto metódy hovorí dnešný šéfredaktor SME Matúš Kostolný? Nazýva ich jednoducho kanálovými.
Pravdepodobne preto, že ich použil premiér Fico, a nie opozícia.

Išlo o prezentáciu videozáznamu, na ktorom sa predstaviteľ jednej dôchodkovej správcovskej spoločnosti veľmi nevkusne zabáva na tom, ako im potečú miliardy z úspor dôchodcov...

Lyžovačka kúpených novinárov
Premiér získal informáciu, že skupina 11 novinárov (mali byť zo SME, Hospodárskych novín, Trendu, TV Markíza, STV a TA3) sa zúčastnila na luxusnej lyžovačke v rakúskych Alpách, ktorú platila súkromná dôchodková správcovská spoločnosť.

V susednom Česku by to považovali za kupovanie novinárov, každý slušný človek to nenazve inak ako korupcia.
Dokonca i šéfredaktor Pravdy, dosadený až Česka, sa vyjadril, že „ako normálny občan by som neveril novinárom, ktorí hovoria, že síce v Alpách za peniaze poisťovne jedli, pili a lyžovali, ale ich nezávislosť to neohrozilo".

Ak viac ako jednu miliardu korún pohltili médiá z dôchodkových správcovských spoločností na bombastickú reklamu, potom reakcia vydavateľov na tlačovú besedu premiéra Fica, na ktorej premietol spomínaný videoklip, je pochopiteľná.

A neprekvapuje, že vyhlásenie Združenia vydavateľov uverejnili všetky denníky. Smutný je však obsah tohto vyhlásenia.

Okrem iného sa v ňom konštatuje, že „predstavitelia Združenia vydavateľov periodickej tlače Slovenska (ZVPTS) zdôrazňujú, že nimi vydávaným novinám a časopisom a ich redakciám sú vlastné úplne iné postupy, než aké sa snaží podsúvať predseda vlády.

Vydavatelia sa nezúčastňujú na politickom boji a odmietajú korupčné pozadie. Nielen vo vzťahu k dôchodkovej problematike či krokom ministerky práce a sociálnych vecí, ale aj k ďalším závažným otázkam spoločnosti stoja pre vydavateľov na prvom mieste princípy nezávislosti, plurality a objektívnosti pri informovaní verejnosti".

ZVTPS si ani toľko nectí verejnosť, aby uviedlo správny názov rezortu, ktorý kritizovaná ministerka riadi. Vyhlásenie združenia si je vedomé toho, že nemá nijakú oponentúru v médiách, a preto si môže dovoliť tento vrcholne arogantný a cynický prístup k čitateľom.

Kde bola objektívnosť napríklad v Plus jeden deň, keď napísali, že neziskovka S.P.A.C.E. dostala dotáciu od ministerky Radičovej, ktorá je s organizáciou spájaná, a zmluvu potvrdila aj ministerka Tomanová, no šéfka S.P.A.C.E.

Eva Kelley ju vypovedala, lebo vraj ide o jej porušenie zo strany ministerky. V článku však nezaznelo, že Eva Kelley je dcérou exministerky Radičovej.

Účelové zamlčovanie faktov, polopravdy i úplné klamstvá sú typické pre dnešné médiá, čo samozrejme vydavatelia nemôžu verejne priznať.

Nebolo to tak dávno (6. marca 1995), keď vydavatelia vtedy väčšinovej tlače uverejnili na prvých stranách denníkov Znepokojenie, v ktorom sa tiež vyjadrovali k neexistujúcemu problému - zvyšovaniu dane z pridanej hodnoty pre periodickú tlač. Nič také sa nekonalo, ale na verejnosť to zapôsobilo.

A bodík proti vláde bol na svete. Ani v kauzách proti Ficovej vláde nejde o nič iné. Dokonca aj scenár je úplne rovnaký.
Nedávno premiér povedal, že nepotrebuje mediálneho poradcu, aby mu radil, „akú mám mať kravatu, alebo akú si mám dať košeľu, alebo či mám gestikulovať výraznejšie alebo menej výrazne" (SME 9. 8. 2007).

Nuž, takéhoto mediálneho poradcu premiér skutočne nepotrebuje. Fundovaný poradca vlády pre mediálnu politiku však zúfalo chýba.