Sobota 16. november 2019

extra plus

September 2007

Aktuálne číslo

Čo je to vlasť?

Nidal Saleh

Prezident, predseda NR SR a premiér vnímali s veľkým znepokojením ľahkovážny postoj väčšej časti médií k oslavám príchodu svätého Cyrila a Metoda na územie Slovenska, ktoré sa aj za ich účasti odohrali na hrade Devín.

Médiá sa podľa nich zachovali k verejnosti nekorektne, keď ignorovali taký významný historický deň. Ako môžeme chápať žalostne nízky záujem, nielen slovenských médií, ale Slovákov vôbec, o oslavy svojich štátnych sviatkov?

Je to znak vlasteneckej nezrelosti a neúcty k vlastnej histórii alebo prejav ľahostajnosti k takýmto sviatkom?

Žiaľ, žijeme v dobe, keď sú vlastenectvo a úcta k vlastnému národnému dedičstvu a histórii považované za nežiaduce a nezriedka sa označujú za nacionalistické  prejavy, ktoré v modernej spoločnosti nemajú čo hľadať.

Oslavy národných sviatkov niektoré médiá nazvali teatrálnymi a zbytočnými - vraj preto, že Slovensko je už integrálnou súčasťou EÚ.

Keď som začul túto hlúposť, napadla mi otázka: Čo je to vlasť? Palestínsky básnik Mahmúd Darwish napísal: „Na túto otázku vám mapa neodpovie a chyba na mape a v dejepise nemôže zostať neopravená navždy". Samozrejme, nesmieme brať do úvahy dejepis písaný veľmocami a hľadať odpoveď u ich „profesorov dejepisu", pretože tí si zarábajú na chlieb luhaním...

Nik sa s touto otázkou nestretáva denne tvárou v tvár tak ako Palestínčania. To nie je otázka, na ktorú letmo odpoviete a idete ďalej. Ide o váš život, a najmä o vašu totožnosť. Nie je nič ľahšie ako hovoriť: „Vlasť mám tam, kde som sa narodil."

Narodiť sa však možno kdekoľvek. Niektorí svoju vlasť nikdy nezočili a zomreli milostnou túžbou po nej. Vlasť nie je len zem, ale zároveň aj právo.

My Palestínčania o tom môžeme rozprávať veľmi veľa. Takzvaná „izraelská vlasť" vznikla násilím, neustanovilo ju právo ani dejiny, vznikla silou mocných. Moderná história nás učí, že násilím môžete získať územie, no nikdy nie vlasť.

Počas júnovej vojny v roku 1967 mnohých izraelských vojakov prekvapilo, akú dobrú majú Palestínčania pamäť a nezabúdajú na svoju stratenú vlasť. Najviac ich prekvapili deti, ktoré sa narodili až po strate domova, a napriek tomu s ním žili v citovom spojení.

Jeden izraelský vojak rozprával, ako vstúpil do utečeneckého tábora, kde ľudia žili presne tak, ako kedysi vo svojej dedine. Akoby to bola tá istá dedina, takisto rozdelená, s tými istými ulicami.

Vojaka to silne rozrušilo. Prečo? „Ubehlo už predsa veľa rokov a oni stále hovoria: Pochádzame z Palestíny, z dediny Beerševy." Iný vojak, básnik, hovoril, že si nikdy v Palestíne nepripadal cudzincom.

Až onoho dňa, keď po júnovej vojne vstúpil do jednej arabskej dediny na Západnom brehu. Mal na sebe vojenskú uniformu. Na ulici uvidel malé dievčatko, ktoré sa na neho dívalo tak, že sa roztriasol.

Z tých detských očí, z bolestného pohľadu vyčítal, že je okupant. Nedokázal pred tým dievčatkom skryť svoj údiv. Hovoril si, ako len to dieťa môže toto chápať... Kto ho naučil, že má vlasť?... Kto?!

Boj o Palestínu je bojom medzi dvoma pamäťami: jedna je pravá, pôvodná, palestínska. Tá druhá sa tvorí falšovaním histórie tak, aby si sionisti sami pre seba vykonštruovali v Palestíne „svoje" historické korene.

Medzi hlavné úlohy sionistov a izraelského školstva patrí uchovávať trvale živú pamäť ako oporný bod vlasteneckého cítenia. Po ničivej pohrome, ktorú európskym židom priniesol nacizmus, znie ich hlavné heslo „nezabudneme a neodpustíme".

Izraelská a židovská kultúra permanentne pripomína ničivú pohromu v Európe, aby v židoch prehĺbila pocit, že sú celému svetu cudzí a vzdialení. Tento pocit tvorí v štruktúre psychiky a mentality židov podstatný prvok.

Neustále sú presviedčaní, že im hrozí vyvraždenie. Preto návrat do „zeme Izraela" a zotrvávanie na jeho pôde predstavujú jedinú historickú a politickú istotu. Tým sa tiež zvyšuje sionistický nárok na Palestínu.

Politickým cieľom je vštepovať Izraelčanom vedomie o ich niekdajšom nešťastí spolu s potrebou pomsty. Nie však pomsty vrahom, ale iným obetiam, t. j. palestínskemu ľudu. Istý sionistický predstaviteľ sa nehanbil vyhlásiť, že smrť šiestich miliónov židov mu otvorila cestu do vlasti!

Takýmto spôsobom sa buduje v Izraeli pamäť, pretože sionisti si uvedomili, že zmocniť sa zeme im neposkytne právo na vlasť. Vlasť bez pamäti je totiž ako počítač bez pamäte; prázdna, nefunkčná škatuľa. Najväčšou prekážkou v plánoch sionistov je fakt, že palestínsky Arab sa stále húževnato drží svojich spomienok.

Vráťme sa však späť na územie medzi Tatrami a Dunajom. Slovensko je novorodencom, ktorý sa ešte nestihol poriadne naučiť chodiť, a už musel vstúpiť do klubu dravých žralokov, do Európskej únie.

Aby prežil v hre dospelých, musí mať jasnú identitu, inak nebude hráčom, ale sa zmení na loptu. Identitu si môže zachovať jedine oživením národnej pamäti. To je úloha nielen pre médiá, ale aj pre rodičov, učiteľov, inteligenciu.

Herec Leopold Haverl v ankete Extra plus výstižne povedal: „Ak raz na štátny sviatok vierozvestov príde na hrad Devín pol milióna občanov SR, bude otázka o mediálnom ignorovaní štátneho sviatku zbytočná. Médiá a možno aj niektorí politici ho už ignorovať nebudú!"