Nedeľa 21. júl 2019

extra plus

September 2007

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Keby nevypuklo SNP...

Za čo boli Slováci trestaní

Hľadanie historickej pravdy je zložitý proces a ak sa historik usiluje ju nájsť, jeho výsledkom je vždy zložitý obraz. Od polovice 19. storočia až po koniec 20. storočia bolo jedným z hlavných cieľov slovenskej politiky uznanie Slovákov za národ so všetkým dôsledkami vrátane práva na sebaurčenie.

Na začiatku 20. storočia bola maďarizácia natoľko úspešná, že sa zdala byť ohrozenou prostá existencia slovenského národa.

Hoci vznik prvej Československej republiky priniesol pre Slovákov lepšie podmienky, boli tu zreteľné negatíva: nielenže sa nedodržali sľuby Slovákom dané v Pittsburskej dohode, ale popierala sa samotná existencia slovenského národa, oficiálne sa proklamovalo, že Československo obýva „československý národ".

Štrnásty marec zatienil pätnásty
Keď 14. marca 1939 vyhlásili samostatný slovenský štát, uznal ho rad malých a veľkých štátov; okrem USA všetky veľmoci.

Hitler tlačil na Tisa, aby „bleskurýchle" vyhlásil samostatnosť a okrem iného mu posunul správy o zhromažďovaní maďarských vojsk na slovenských hraniciach.

Hoci bola slovenská samostatnosť vyhlásená, maďarské vojská zaútočili, a aj keď sa slovenská armáda ešte ani nezačala budovať, dobrovoľníkom sa podarilo maďarský útok odraziť.

Štrnásteho marca 1939 rozpadom ČSR vznikol aj český štát, ktorý však ani nestihol byť vyhlásený - trval iba niekoľko hodín.

Do Berlína bol pozvaný prezident Hácha a ten musel podpísať dokument o začlenení českých krajín do Nemeckej ríše.
Štrnásty marec takto zatienil pätnásty marec.

Mohlo sa argumentovať tým, že Hitler nechal vyhlásiť slovenský štát preto, aby pred svetovou verejnou mienkou zamaskoval likvidáciu českej samostatnosti.

Nie je to tak dávno, čo výroky istého vysokého cirkevného činiteľa na čas vyvolali diskusiu o charaktere vtedajšieho slovenského štátu.

Nemožno spochybňovať (hoci sa ozvali aj iné názory), že v porovnaní so susednými krajinami bola na Slovensku vysoká životná úroveň.

Pre politické delikty bolo stíhaných zhruba 4-tisíc ľudí, výška trestov za protištátnu činnosť sa nelíšila od „sadzieb", ktoré stanovoval československý zákon na ochranu republiky.

Za takúto činnosť súdy nevyniesli rozsudok smrti. To sa však týka obdobia pred Slovenským národným povstaním.

Smrteľný omyl
tých, čo riadili slovenský štát bolo, že uverili vo víťazstvo nacistického Nemecka vo vojne a podľa toho zamerali svoju politiku.

Ničím nemožno ospravedlniť deportáciu približne 70-tisíc židov na smrť, no i spoluúčasť na nacistickom útoku proti Poľsku a ZSSR.

Slovensko dokonca vyhlásilo vojnu aj USA. V Londýne pôsobila Benešova exilová vláda, ktorej sa postupne darilo získať pomerne silné pozície pri mocnostiach protihitlerovskej koalície.

Napríklad v roku 1943 Beneš podpísal spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom. Vo svojich prejavoch vyhlasoval, že „všetkých zradcov stihne nemilosrdný trest".

Mocnosti Benešovi prisľúbili, že sa po vojne obnoví Československo v predmníchovských hraniciach. Tento sľub nedodržal iba Sovietsky zväz, ktorý si k svojmu územiu pripojil Zakarpatskú Ukrajinu.

Ľudácka vládna garnitúra si postupom času čoraz viac uvedomovala bezvýchodiskovosť svojej situácie. Existovalo však niekoľko plánov, ako sa z nej dostať.

Bol to napríklad Čatlošov plán, v čase keď sa priblíži Červená armáda uskutočniť štátny prevrat, odstrániť skompromitovaných ľudáckych činiteľov a pridať sa k Spojencom.

Lenže Spojenci za takého činiteľa považovali samotného Ferdinanda Čatloša, ministra obrany Slovenskej republiky. Predseda snemu Martin Sokol zasa uvažoval o tom, že by v príhodnej chvíli snem vyhlásil obnovenie ČSR.

Slovensko malo diplomatické misie v neutrálnych štátoch, ako bolo Švédsko či Švajčiarsko. Keď sa prostredníctvom týchto misií pokúšalo o kontakty s Benešovou vládou, tieto pokusy boli rázne odmietnuté.

Bez ohľadu na to, že ľudáci mali ešte v rukách vládnu moc, väčší vplyv na budúce osudy Slovenska mala opozícia. Jej predstavitelia začali v roku 1943 spolu rokovať, vďaka čomu vznikla Vianočná dohoda.

Tá predpokladala povojnové obnovenie československého štátu, no na základe princípu „rovného s rovným", teda uznanie samotnej existencie slovenského národa.

V osudových chvíľach slovenského národa vznikala Slovenská národná rada, počínajúc povstaním v roku 1848.

Veď aj prvý československý štát vznikol nie 28. októbra 1918 (vtedy v Prahe pôsobil jediný slovenský politik - Vavro Šrobár), ale 30. októbra 1918, keď sa k spoločnému štátu Čechov a Slovákov prihlásila Slovenská národná rada.

Odmietli Benešovho poslíčka
V prvom vyhlásení Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944 sa píše: „ ... Slovenská národná rada, ako jediná oprávnená hovoriť v mene slovenského národa, preberá dnešným dňom na celom Slovensku zákonodarnú a výkonnú moc, ako aj obranu Slovenska a túto moc bude vykonávať do tých čias, kým si slovenský národ demokratickým spôsobom neurčí legitímnych zástupcov."

A hoci sa deklarácia končí výzvou Sláva Československej republike! predtým sa píše: „Voláme celý národ do zbrane a do boja proti našim odvekým nepriateľom a ich tunajším prisluhovačom, aby si všetci Slováci mohli v slobodnej Československej republike zariadiť život podľa svojej vôle."

Miklós Horthy sa pokúšal v lete 1944, podobne ako sa to podarilo rumunskému kráľovi, „vyskočiť" zo spojenectva s Nemeckom, skončil však v nacistickej internácii a maďarskí vojaci museli bojovať na strane nacistov až do mája 1945. Maďarsko potom postihol osud porazenej krajiny.

Beneš po vypuknutí SNP poslal na Slovensko svojho zástupcu Františka Němca, ktorý mal v jeho mene prevziať všetku moc. Povstalecké orgány však jeho nároky neuznali a považovali ho len za akúsi spojku medzi Banskou Bystricou a Londýnom.

Predišlo povstanie represáliám?
V súvislosti s tým, čo Slovákov a Slovensko čakalo, ak by povstanie nevypuklo, treba pripomenúť povestné Benešove dekréty. Nedávno prišlo v Česku ku škandálu, o ktorom naše médiá neinformovali.

V istom meste, ktoré navštevujú najmä nemeckí turisti, bola v hoteli slávnostne odhalená Benešova busta. Nielen nemecké, ale aj rakúske oficiálne miesta začali protestovať, a tak busta bola premiestnená na radnicu.

Hoci by sme aj odsun sudetských Nemcov považovali za oprávnený, pretože po zločinoch, ktoré spáchali nacisti na českom národe, bolo súžitie Čechov a Nemcov v jednom štáte nemožné, nedajú sa ospravedlniť represálie, ktoré Nemcov postihli.

Ak by nevypuklo Slovenské národné povstanie, niečo podobné by sa bolo možno dialo na Slovensku. Aj tak v istom zmysle Slovensko postihol trest za vyššiu životnú úroveň počas vojny.

Keď sa v roku 1945 zavádzala nová mena, slovenské a české koruny sa vymieňali v kurze 1:1, hoci hodnota slovenských bola vyššia.

Po voľbách v roku 1946 sa začalo odbúravanie právomocí slovenských národných orgánov, no to už Slováci boli trestaní za to, že v prvých slobodných voľbách v apríli 1946 volili inak ako Česi.

Peter Greguš