Štvrtok 21. marec 2019

extra plus

August 2007

Aktuálne číslo

Smrť Pražskej jari

Alexander Dubček po invázii: Ako mi to mohli spraviť?!

Peter Greguš

Rok 1968 bol búrlivým rokom nielen v našich dejinách. V tom čase napríklad v niektorých uliciach Paríža študenti stavali barikády, v USA sa konali masové demonštrácie proti vojne vo Vietname.

Dávala o sebe vedieť generácia mladých ľudí, čo snívala o inom svete, v západných krajinách vystupovali napríklad ako hnutie hippies, „deti kvetov".

Aj v bývalom Československu v tomto roku prišlo niekoľko mesiacov, kde sa prísľub nového, spravodlivejšieho sveta zdal čímsi blízkym.

Proti všetkým
V decembri 1967 v Československu vrcholila politická a ekonomická kríza. Vtedajší centralizovaný systém riadenia ekonomiky sa ukázal ako neveľmi účinný, narastali aj rozpory medzi Čechmi a Slovákmi.

Komunistickú stranu Československa delilo viacero problémov - či a ako sa má zmeniť systém riadenia ekonomiky, či by nebolo možno zmeniť politický systém, ktorý bol nastolený po februári 1948 a či by sa nemal zmeniť vzťah medzi slovenským a českým národom federalizáciou krajiny.

Prezidentovi ČSSR a prvému tajomníkovi ÚV KSČ Antonínovi Novotnému sa podarilo proti sebe postaviť doslova všetkých, a to nie iba v Československu.

„Skalní" komunisti mu vyčítali prílišnú ústupčivosť „pravičiarom" v KSČ. Reformné krídlo v komunistickej strane mu zasa vyčítalo neochotu či neschopnosť realizovať nevyhnutné politické a ekonomické reformy.

Slováci mu vyčítali veľkočeský šovinizmus, ktorý dokonca presahoval hranice čechoslovakizmu u väčšiny Čechov. Novotný si pohneval aj Moskvu, keď odmietol návrh, aby ZSSR mohol rozmiestniť vojská na hranici ČSSR s Nemeckou spolkovou republikou. 

Snaha zreformovať systém
Problémom nakoniec nebolo to, či treba Novotného odvolať, ale kto ho má nahradiť. Nakoniec sa všetkým frakciám zdalo, že Alexander Dubček, ktorý bol vtedy prvým tajomníkom ÚV KSS, im nebude prekážať v realizácii ich politiky.

Novotný zostal prezidentom republiky. Najprv sa zdalo, že k ničomu podstatnejšiemu neprišlo. Lenže na prelome februára a marca sa objavili správy, že Novotný chystá s pomocou armády prevrat.

Je pikantné, že jeden z potenciálnych organizátorov prevratu, generál Šejna, ušiel do USA, kde požiadal o politický azyl. Vtedy začínali vstupovať do politiky masy. Demonštrácie Novotného donútili, aby koncom marca 1968 abdikoval.

Už po odstúpení Novotného sa v Drážďanoch konalo stretnutie predstaviteľov ZSSR, Maďarska, Poľska, Bulharska, NDR a Československa.

Našich predstaviteľov upozornili, že vývoj v krajine sa ostatným účastníkom rokovaní prestáva páčiť a že by mali uskutočniť príslušné opatrenia. Bol to zreteľný varovný signál.

Nastalo obdobie niekoľkých doslova opojných mesiacov. Noviny zmenili svoj obsah a stali sa zaujímavejšími. V krajine sa začalo diskutovať o rozsiahlych reformách.

Bola to jednak premena dovtedajšieho centralistického modelu štátu na federáciu, hovorilo sa o tom, že ostatné politické strany, ktoré boli dovtedy doslova „tieňové", by mali mať vytvorený priestor na svoju činnosť (v tejto súvislosti sa vyslovila tiež požiadavka obnovy sociálnodemokratickej strany).

Tzv. Šikova ekonomická reforma mala zaviesť do hospodárstva trhové prvky a umožniť pracujúcim spoluúčasť na riadení výroby prostredníctvom ich rád. Zároveň sa otvorila otázka politických procesov v 50. rokoch a vyslovila sa požiadavka rehabilitácie ich obetí.

V apríli 1968 prijal ÚV KSČ Akčný program strany. Do zahraničia jeho text ČTK šírila pod príznačným názvom Československá cesta k socializmu. Program sľuboval zásadné ekonomické a politické reformy.

Lenže už samotný názov naznačoval jednu podstatnú okolnosť - KSČ sa chcela vrátiť k svojmu programu, ktorý mala bezprostredne po druhej svetovej vojne, teda pred február 1948.

V apríli sa mali konať voľby do parlamentu a národných výborov, no predsedníctvo parlamentu rozhodlo o posunutí ich termínu.

Prišlo však k zmene jeho vedenia, jeho predsedom sa stal Josef Smrkovský. V máji 1968 nastala výmena vlády, jej novým predsedom sa stal Oldřich Černík. Vládny program vychádzal z Akčného programu KSČ.

Prípravy na intervenciu
Keď v máji 1968 navštívila československá stranícka a vládna delegácia Moskvu, tón varovaní sa zostril. Časť krídla KSČ nepopierala sovietsku tézu o existencii „kontrarevolučných síl". Odpoveď na otázku, ako sa tieto sily prejavujú, znela, že napríklad v snahe obnoviť sociálnodemokratickú stranu.

Delegácia sovietskemu vedeniu sľúbila, že bude „bojovať proti pravicovým silám". Tón zo strany ZSSR a jeho spojencov sa zostroval, v júli 1968 sa konalo stretnutie vo Varšave, kde na adresu ČSSR padlo osudové slovo „kontrarevolúcia".

Na argumenty, že u nás sa predsa nedialo nič podobné ako napríklad na jeseň v roku 1956 v Maďarsku, Moskvou riadená propaganda začala používať pojem „plazivá kontrarevolúcia". Aj u nás sa začali ozývať sily spojené s tradíciami päťdesiatych rokov.

Devätnásteho júna 1968 sa v Prahe-Ruzyni zišiel aktív ľudových milícií, odkiaľ jeho delegáti poslali „pozdravný list sovietskemu ľudu". Moskovská Pravda 30. júla uverejnila list 99 zamestnancov závodu Praga v Prahe, kde sa písalo o „hroziacej kontrarevolúcii" a „nutnosti priateľstva so sovietskym ľudom".

Pomaly každému začínalo byť jasné, že hrozí invázia. Od polovice augusta začala na území NDR vysielať rozhlasová stanica v českom jazyku. Obsah jej vysielania bol jasný: „zdravým silám" v ČSSR príde čoskoro „internacionálna pomoc".

Rozsudok nad ZSSR
Keď v noci z 20. na 21. augusta 1968 dostali účastníci zasadania Predsedníctva ÚV KSČ správu, že hranice krajiny prekročili vojská piatich krajín Varšavskej zmluvy, Alexander Dubček vraj zareagoval slovami: „Ako mi to mohli spraviť?!"

Súčasťou sovietskeho scenára malo byť vytvorenie tzv. robotnícko-roľníckej vlády, ktorá by legalizovala nielen intervenciu, ale aj revolučné tribunály.

Organizátori invázie rátali s automatickou poslušnosťou Novotného nástupcu, prezidenta Ludvíka Svobodu. Ten však odmietol legitimizovať Sovietmi pripravovanú bábkovú vládu.

Možno vďaka tomu sa z členov vedenia KSČ - kandidátov obetí revolučného tribunálu, ktorých uväznilo sovietske vojenské komando a dovlieklo do Moskvy, stala oficiálna delegácia, ktorá podpísala povestné Moskovské protokoly.

Okrem iného požadovali nielen znovuzavedenie cenzúry a odvolanie Akčného programu KSČ, ale aj to, aby osoby spolupracujúce pri uskutočnení invázie neboli nijako postihnuté.

Od augusta 1968 do apríla 1969 sa datuje obdobie odbúravania výdobytkov Pražskej jari a nástup normalizácie, sprevádzanej masovými čistkami.

Tí, čo podpísali rozkaz na okupáciu Československa, netušili, že to boli prvé písmená rozsudku nad samotným Sovietskym zväzom a jeho zriadením, ktorý bol vykonaný o necelé štvrťstoročie.