Štvrtok 21. marec 2019

extra plus

August 2007

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Prekliata zem

Akékoľvek riešenie kosovskej otázky hrozí konfliktom

Peter Greguš

Súčasné napätie medzi Srbmi a Albáncami má dávne korene. Pánmi Balkánu boli polovicu tisícročia Turci. Kresťanské obyvateľstvo tohto regiónu sa s krutým tureckým útlakom nikdy nezmierilo. V 18. storočí si vybojovala slobodu Čierna Hora, v 19. storočí Grécko, Srbsko a Bulharsko.

Na začiatku 20. storočia sa však ešte väčšina južnej časti Balkánu nachádzala pod tureckou nadvládou. Z balkánskych etník boli najmenej rozvinutí Albánci, ktorí sa delili jednak kmeňovo, ale aj nábožensky (malá časť Albáncov bola katolíckeho a pravoslávneho vierovyznania). Albánci, ktorí sa hlásili k islamu, patrili k najvernejším oporám tureckej nadvlády.

Protiturecké boje
V roku 1911 utrpelo Turecko ťažkú porážku od Talianska a muselo sa vzdať územia v severnej Afrike (dnešná Líbya). Oslabenie Turecka využili Srbsko, Čierna Hora, Bulharsko a Grécko, ktorí sa spojili, aby posledné európske územia oslobodili spod tureckej nadvlády.

Počiatky istého národného povedomia sa u Albáncov začali prejavovať v druhej polovici 19. storočia. V roku 1878 vznikla Prizrenská liga, ktorá požadovala od Turkov autonómiu pre Albáncov. V roku 1881 ju Turci zlikvidovali.

V roku 1908 sa konal Albánsky národný kongres, ktorý prijal rozhodnutie, že všetci Albánci budú používať latinku - dovtedy ju používali iba albánski katolíci. V roku 1912 povstali proti Turecku Albánci v Kosove, turecká vláda im sľúbila širokú autonómiu.

Lenže práve tento úspech albánskeho povstania bol podnetom pre Srbsko, Čiernu Horu, Bulharsko a Grécko, aby v októbri 1912 začali vojnu proti Turecku. V juhoalbánskom meste Vlora, ktoré bolo ešte v moci Turkov, 28. novembra 1912 vyhlásili albánsku samostatnosť.

Ako ochranca albánskej samostatnosti začalo vystupovať Rakúsko-Uhorsko. Tejto mocnosti však nešlo o práva albánskeho národa, ale chcela zabrániť, aby Srbsko získalo prístup k moru.

V roku 1913 medzi Srbskom a Bulharskom vypukol spor o rozhraničenie oslobodených území. K Srbsku sa pridala nielen Čierna Hora, ale aj Rumunsko a dokonca aj Turecko.

Balkánske vojny uzatvorila mierová konferencia v Bukurešti v auguste 1913. Okrem iného bola uznaná existencia albánskeho štátu v hraniciach, ktoré platia dodnes, no veľký počet Albáncov sa ocitol mimo tohto štátu - na územiach Srbska, Čiernej Hory a Grécka.

Spojenec Stalin
Príčina predovšetkým srbsko-albánskych protirečení spočíva nielen v náboženských, kultúrnych a etnických rozdieloch, ale v spore o územia, ktoré si nárokujú obe etniká. V stredoveku išlo o slovanské územia, ale po protitureckých povstaniach v rokoch 1689 - 1690 a 1737 - 1738 Turci odtiaľ vyhnali väčšinu kresťanského obyvateľstva a územia osídlili vtedy im lojálnymi Albáncami.

Na jeseň roku 1913 vypuklo v Kosove protisrbské povstanie. Srbská armáda ho rázne potlačila. Srbi videli v povstalcoch kolaborantov s Turkami, ktorých predkovia dostali pôvodne srbské územie za spoluúčasť na tureckom útlaku kresťanov.

Keď po prvej svetovej vojne vznikla Juhoslávia, kosovskí Albánci sa v roku 1923 znova pokúsili o povstanie. Paradoxný vývoj však bol v samotnom Albánsku. V roku 1922 sa tam Juhoslovanom podarilo dosadiť svojho chránenca Ahmeda Zogu.

Keď ho v roku 1924 zvrhlo ľudové povstanie, do Tirany sa vrátil na bodákoch juhoslovanskej armády. Nádeje Belehradu, že sa s jeho pomocou podarí nakoniec pripojiť Albánsko k Juhoslávii sklamal, pretože našiel nového protektora - Taliansko.

Je paradoxné, že podobná história sa opakovala počas druhej svetovej vojny. Vtedy na čele albánskych komunistických partizánov stál Enver Hodža, ktorý vystupoval ako Titov spojenec.

Keď si však po vojne robil Tito nádeje, že sa Albánsko stane zväzovou republikou socialistickej Juhoslávie, Enver Hodža si našiel protektora v Stalinovi.

Potom ako jeden z dôvodov rozkolu medzi východným blokom na čele so Sovietskym zväzom a Juhosláviou v roku 1948 sovietska propaganda zdôrazňovala potrebu „ochrany" malého Albánska pred „juhoslovanskou rozpínavosťou".

Vojnové obdobie
Hoci bolo Albánsko od roku 1926 na základe tzv. Tiranských zmlúv fakticky protektorátom fašistického Talianska, Mussolini sa v apríli 1939 rozhodol krajinu anektovať. Na konci roka 1940 Taliansko zaútočilo na Grécko.

Kým Albánci nedokázali fašistickému Taliansku klásť odpor, v Grécku Taliani utrpeli ťažké porážky a grécka armáda dokonca obsadila juh Albánska. V marci 1941 prišlo v Juhoslávii k vojenskému prevratu.

Aj keď nová vláda ubezpečovala Hitlera, že k nemu cíti rovnako priateľské city ako tá predchádzajúca, nacisti využili prevrat ako zámienku na vyhlásenie vojny. Za necelé dva týždne bola juhoslovanská armáda porazená.

Okrem Nemecka, Bulharska a Maďarska značnú časť Juhoslávie okupovalo fašistické Taliansko. K predtým anektovanému Albánsku bola pripojená väčšina Kosova a západné Macedónsko. Za vytvorenie „veľkého Albánska" sa značná časť Albáncov odvďačila kolaboráciou.

Viac kolaborantov bolo na území bývalej Juhoslávie - napriek tomu, že lepšie miesta v okupačnej správe dostali zväčša Albánci z Albánska.

Sever Kosova Nemci ponechali ako súčasť okupovaného Srbska. V tejto oblasti sa nachádzajú náleziská strategických surovín.

Po porážke kráľovskej Juhoslávie sa čoskoro podarilo komunistickým partizánom pod velením Josipa Broza Tita do konca roka 1941 ovládnuť rozsiahle územia v Srbsku, Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore a Chorvátsku. Na území Kosova bol vplyv týchto partizánov nepatrný.

Po vojne Chorváti, Slovinci a Macedónci získali popri Srboch zväzové štáty, moslimovia boli uznaní za osobitnú národnosť. Zväzovou republikou sa stala aj Čierna Hora.

V rámci Srbskej zväzovej republiky vznikli dve autonómne oblasti: Vojvodina, ktorú obývalo viacero národností: Slováci, Maďari, Rumuni, Chorváti a za národnosť boli uznaní aj tamojší Rusíni.

Kosovo obývané Albáncami takisto získalo autonómiu, ktorá im mala zaručiť všestranný rozvoj. Lenže už spočiatku dávali tamojší Albánci najavo nespokojnosť.

Na území Macedónskej republiky bola početná albánska menšina a štatút republiky dostala napríklad Čierna Hora, ktorá mala menej obyvateľov, ako bolo Albáncov.

Začiatok krízy
Keď sa Kosovo stalo po prvej svetovej vojne súčasťou Juhoslávie, žilo tam asi 25 percent Srbov. Tento pomer sa znížil nielen počas druhej svetovej vojny, ale znižoval sa aj po nej. Spomínali sme už, že Albánsko bolo podporované Sovietskym zväzom.

Lenže, keď v ZSSR prišlo za Chruščova k pokusu o destalinizáciu, ten v jednom zo svojich prejavov kriticky opísal albánske pomery.

Stručne povedané, režim Envera Hodžu by sa dal porovnať napríklad so súčasným severokórejským. Keďže Hodža odmietol kritiku Stalina, na istý čas sa protektorom Albánska stala maoistická Čína.

Z Albánska do Juhoslávie utiekol veľký počet ľudí, Titova vláda im umožnila usadiť sa v Kosove, čo znamenalo ďalšiu zmenu etnických pomerov v neprospech Srbov. Dokonca sa stávalo, že utečenci z Albánska dostávali pôdu zhabanú srbským „kulakom".

Hoci sa Juhoslávia po roztržke v roku 1948 (napriek určitému zlepšeniu vzťahov) už nikdy nezačlenila do bloku vedeného Sovietskym zväzom (vystupovala skôr ako predstaviteľ krajín mimo blokov), aj ju zasiahla kríza v 80. rokoch minulého storočia, ktorú signalizoval Gorbačovov príchod k moci. Koniec Juhoslávie predznačovala kríza v Kosove.

Srbi v Kosove sa začínali čoraz dôraznejšie sťažovať na diskrimináciu: že ich Albánci vyháňajú z dedín, ničia im úrodu, týrajú srbské ženy a deti. Tieto sťažnosti naplno odkryli vzájomnú nevraživosť, ktorá tam vládla.

Rozbuška ďalších konfliktov
Keď Slobodan Miloševič získal v Belehrade významné postavenie, na návšteve Kosova v apríli 1987 podporil tamojších Srbov. V marci 1989 schválil srbský parlament ústavné dodatky, ktoré fakticky obmedzili autonómiu Kosova na minimum.

Keď sa v roku 1991 Juhoslávia začala rozpadávať, napätie v Kosove postupne prerastalo do ozbrojeného konfliktu. Bolo príznačné, že existencia ozbrojenej organizácie kosovských Albáncov UCK bola najprv vyhlasovaná za výmysel srbskej propagandy.

Tragickým momentom je, že na konci 90. rokov boli za „zlých" vyhlasovaní iba Srbi a kosovskí Albánci iba za „nevinné" obete. Vina je na oboch stranách, podobne ako je to v prípade ďalších konfliktov, ktoré rozbili Juhosláviu a ktoré sprevádzalo masové vraždenie.

Osamostatnenie Kosova, tejto večne prekliatej zeme, môže spôsobiť nie jeden, ale hneď niekoľko konfliktov. Kto napríklad zaručí, že nevypukne ozbrojený boj medzi Macedóncami a tamojšou albánskou menšinou?

Albánske menšiny sú aj v Čiernej Hore a Grécku. Nech sa už presadí akékoľvek riešenie kosovskej otázky, vždy niekomu ukrivdí. Malo by sa nájsť také riešenie, ktoré by malo byť zárukou, že nepríde k ďalším konfliktom.

Nájsť ho je však dnes takmer nemožné. Nenaznačilo vari privítanie amerického prezidenta v Tirane, že tam snívajú o veľkom Albánsku? Kto by však v skutočnosti vládol v samostatnom Kosove?