Utorok 23. júl 2019

extra plus

August 2007

Aktuálne číslo

Foto: Pavel KastlFoto: Pavel Kastl

Foto: archívFoto: archív

Príroda v archíve

Človek, čo fascinujúco zviditeľnil Slovensko

Milan Kenda

Milovníci obrazových kníh z našej prírody dobre poznajú meno Jozef Ponec. Viacerí mladí fotografi ho pokladajú za svojho učiteľa a vzor. Žiaľ, Majster už nie je medzi nami - tento svet opustil v novembri minulého roku.

Akoby ho príroda z vďačnosti za jeho verné služby obdarila celkom inými časovými súradnicami ako väčšinu ľudí. Akoby mu transplantovala čosi zo svojho nenáhlivého, neupachteného evolučného času, plynúceho majestátne ako tok veľkej rieky.

O zviditeľňovaní Slovenska sa písalo vetami výstižnými i nadnesenými. Jozefovi Ponecovi však treba priznať reálny podiel na fascinujúcom zviditeľňovaní Slovenska prostredníctvom jeho fotografií. Na nich presvedčivo ukázal, že Slovensko je veľmocou prírodných krás.

Prvotriedny popularizátor
Jozef Ponec, legenda slovenskej prírodovednej fotografie, priekopník populárno-náučnej publikácie o slovenskej prírode, sa narodil 27. októbra 1918 v Bíňovciach pri Trnave.

Vyštudoval kartografiu a po krátkej praxi redaktora vo vydavateľstve Pavla Gerdelána v Trnave, Obzor a SPN sa venoval svojmu odboru v Kartografickom ústave v Bratislave.

V roku 1976 sa vydal na dráhu slobodného umelca, aby sa mohol naplno venovať svojej najmilšej záľube. Od roku 1959, keď vyšla jeho knižná prvotina Potulky lesom, sa spúšť fotoaparátu a pero v jeho rukách nezastavili.

Za slušnou kôpkou kníh, z ktorých boli mnohé ocenené rozličnými cenami, sa skrývala namáhavá práca, vytrvalosť a nekonečná trpezlivosť.

Skúsenosti, poznatky a láska k prírode, vyžarujúce z každej stránky Ponecových kníh, sa touto cestou prenášajú z autora na čitateľa, čo je najväčším prínosom jeho fotograficko-literárnej tvorby.

Autori biografickej knihy Jozef Ponec - Cesta životom o ňom napísali takúto charakteristiku: „Medzi najvýznamnejšie osobnosti, ktoré spravili maximum pre popularizáciu krás fauny a flóry Slovenska, pre popularizáciu myšlienok ochrany prírody v našej vlasti patrí jednoznačne Jozef Ponec. Nebol iba prvotriednym slovenským prírodovedným popularizátorom.

Poznáme ho tiež ako vynikajúceho fotografa prírody, kolektora zoologického materiálu (vybudoval najmä zbierku motýľov a vtáčích vajec) a zručného kartografa. To všetko dosiahol svojou mimoriadnou usilovnosťou a pracovitosťou.

220-tisíc predaných výtlačkov
Mnoho napovedia už samotné názvy Ponecových kníh: Potulky lesom, Kde vtáky hniezdia, Na ostrove kormoránov, V pralesoch Slovenska, V močiaroch Slovenska, V stepiach Slovenska, Naše motýle, V ríši plazov, Živé skvosty našej prírody, Medveďou stopou, Prírodné rezervácie na Slovensku, Hmyz okolo nás, Motýle zblízka, Zo života plazov, Motýle, Schmetterlinge unser Heimat (kniha pre NSR), Stretnutie s krásou, Slovensko - živá príroda, Slovensko - krajina kvetov, Chvíľky v prírode, Farebná krása motýľov a húseníc, Plazy Slovenska. V roku 1960 získal J. Ponec 3. cenu v súťaži Povereníctva školstva a kultúry za knihu Kde vtáky hniezdia, v tom istom roku 1. cenu v súťaži o najkrajšiu knihu roka za publikáciu Naše motýle.

Roku 1961 mu pripadla mimoriadna odmena v súťaži Povereníctva školstva a kultúry za knihu Na ostrove kormoránov a roku 1963 Cena Slovenského literárneho fondu za knihu V pralesoch Slovenska.

V sedemdesiatych rokoch získal cenu Socialistickej akadémie Slovenska za knihu v Močiaroch Slovenska a čestné uznanie Ministerstva kultúry SSR za najkrajšiu knihu roka - Živé skvosty našej prírody.

Roku 1988 dostal čestné uznanie Ministerstva kultúry SSR za najkrajšiu knihu Knižnej žatvy - Stretnutie s láskou. Naostatok cena najdôležitejšia: za celoživotný prínos do oblasti slovenskej literatúry faktu získal roku 2002 Cenu Vojtecha Zamarovského.

Súhrnný náklad Ponecových kníh predstavuje neuveriteľných 220-tisíc výtlačkov, ktoré čítalo asi milión čitateľov. Fotografie v nich boli vybrané z autorovho archívu, obsahujúceho okolo 45-tisíc negatívov a farebných diapozitívov.

Vnímavý od detstva
Majster Ponec sa často v spomienkach vracal do obdobia, ktoré predchádzalo jeho celoživotnej fotografickej aktivite a vzbudilo v ňom záujem o živú prírodu: „Mal som rád prírodu od detstva. Jej hýrivé farby, podivné javy v nej a nekonečné premeny ma veľmi lákali.

Myslím, že tu nemalú úlohu zohrali prechádzky s otcom, s ktorým som chodil na huby, ale najmä s matkou, s ktorou som chodil do lesa na drevo... Ako dnes vidím v húštine pod Havranicou uhynutého jeleňa, ktorého som našiel podľa zápachu.

Hemžili sa okolo neho rozličné chrobáky a vŕtalo sa v ňom množstvo všakovakých lariev. O niekoľko dní som z neho našiel iba koštiale. Na otázku, kde sa tento jeleň za krátky čas stratil, mi mamka nevedela odpovedať.

Začal som preto hľadať odpoveď v prírodopisných knihách a časopisoch. Druhou nezabudnuteľnou príhodou bolo, keď som chytil prvého motýľa. Bola to krásna babôčka admirálska. Vyhrievala sa na chodníku na slnku.

Vrhol som sa na ňu s čiapkou, spod ktorej som vytiahol iba torzo tej krásy. Bolo mi jej ľúto a dlho som o tom premýšľal. Tak som sa dostal k motýľom, k mojej veľkej láske, vďaka čomu sa objavila aj túžba študovať prírodu.

Ale štúdiá v roku 1931 pohltil požiar nášho rodinného domčeka a z túžby sa nesplnilo nič. Zostala iba práca na ceste a vojna. Láska k prírode sa však nevytratila a v dospelosti ma priviedla k tvorivej činnosti. Všeličo z prírodných krás mám vo svojom archíve."

Životunebezpečná vášeň
Svoj fotoobjektív sprvoti zameriaval na krásu kvetov. Potom však na kvetoch našiel ich stálych návštevníkov - rozličný hmyz, ktorý ho natoľko upútal, že mu venoval osobitnú knihu. Neskôr sa zameral na zvieratá a bezstavovcov. Nie každá Ponecova snímka vznikla zámerne a po dlhej príprave.

Ako hovorí, vždy sa pripletie niečo do cesty, na čo namieri objektív. Často ide o vzácnu príležitosť. Takto mnohokrát vznikli najhodnotnejšie fotky - napríklad krátkonôžky štíhlej, ktorú zastihol pri znášaní vajíčok. Podľa recenzenta jeho knihy o plazoch je to snímka európskeho formátu.

Do tejto kategórie patrí aj fotodokumentácia liahnutia užoviek, niekoľko fotografií vzácnych druhov motýľov, chrobákov a iného hmyzu či záber lumka veľkého, nabodávajúceho larvu piliarky. Medzi veľkými i malými živočíchmi je viacero nebezpečných druhov. Pri ich fotografovaní zažil mnoho horúcich chvíľ.

„Moja práca je ustavičné nebezpečenstvo. Raz vás doštípu komáre, inokedy včely alebo osy, no najhoršie je to so sršňami. Raz som týždeň nevidel, čo ma dobodali pod oči, celá tvár mi opuchla.

Horšie to bolo pri fotografovaní orlov skalných. Mali hniezdo na tridsať metrov vysokej borovici, nad stometrovou stržou vo východných Karpatoch. V nádeji, že tam budú vajcia alebo mláďatá, vyliezol som k hniezdu. To však bolo prázdne a dve hodiny mi trvalo, kým sa mi podarilo zliezť.

Bránil mi v tom jeden suchý konár na kmeni, ktorý som nemohol prekonať. Už som si myslel, že tam zahyniem, keď som sa napokon cezeň dostal a spustil sa dolu. Odniesla to len odretá brada.

Inokedy som fotografoval párenie vreteníc. Za takouto snímkou som chodil dvanásť rokov! Neopatrne som zblízka zaostroval a v zápale práce som trochu prudšie pohol rukou. Samičke sa nepáčilo, že ich vyrušujem a zahryzla mi do ľavého ukazováka.

Ešte štvrť hodiny som potom fotil, no ruka začala bolieť. Ledva som došoféroval do najbližšej dediny, kde bol lekár, ktorý mi dal injekciu a poslal ma do okresnej nemocnice. Tam som prehovoril lekárku, takže ma o štyri hodiny prepustila, lebo som večer musel byť v Bratislave," spomínal po rokoch J. Ponec.

Majstrov odkaz
Životné úsilie Majstra Poneca smerovalo k jedinému cieľu: predstaviť ľuďom krásy našej prírody, naučiť ich poznávať ju a prostredníctvom poznania obdivovať, milovať a chrániť ju. Sám o tom svojho času povedal: „Chcem im ukázať, že aj v našej ‚neexotickej' prírode je veľa čudesnej krásy, za ktorou sa mnohí pachtia po cudzine.

Usilujem sa, aby ľudia vedeli oceniť najprv krásu vlastnej krajiny, aby neboli k tejto kráse slepí, ale aby chodili po domovine s otvorenými očami. Žiaľ, moje skúsenosti sú zarmucujúce: všade sa stretávam s necitlivým prístupom k prírode.

Nájdu sa mnohí ľudia páchajúci v prírode vandalské činyt - jednotlivci i skupiny. Je to smutné, no musíme si položiť otázku: Ako je možné, že sa takýto vzťah k prírode v našej spoločnosti dodnes vyskytuje? Za tento problém je ktosi zodpovedný.

Prečo škola nenaučí mládež poznať a chrániť prírodu? Prečo rodičia kupujú deťom vzduchovky a dovolia im strieľať vtáky? Veď v prvom rade je to rodina, kde by mali byť deti vedené k láske k prírode a ku všetkému živému v nej.

Potom je to škola, odkiaľ deti odchádzajú s nedostatočnými vedomosťami o prírode a jej ochrane. Ale je to aj osveta, ktorá nedostatočne šíri poznatky o prírode ako životnom prostredí človeka.

Naša príroda je krásna, ale chorá. Ak ju nebudeme chrániť, prídeme o ňu! Neoslabujme preto jej arzenál bezohľadným, ľahostajným, necitlivým a neuvážlivým konaním."