Nedeľa 27. september 2020

extra plus

September 2008

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Vlastenecký prejav – ohrozenie demokracie?

Národovectvo považuje Mesežnikov za podnecovanie k fašizmu

Ľudovít Števko

Verejnosť oveľa viac zaujímajú milenecké aféry moderátorky Ďurianovej či plastické prsia speváčky Dary Rolins ako dôležité udalosti súčasného sveta, prípadne udalosti, ktoré ovplyvňujú náš národný a občiansky život. Hovoriť o vlastenectve v tejto spoločnosti vychovávanej médiami ku konzumnému spôsobu života je skôr hanbou ako cnosťou.

Apologéti konzumnej spoločnosti na nás číhajú z obrazoviek, vnucujú nám idey ľahkého života celebrít, života plného zábav a užívania si. Do vyprázdnených hláv potom vtĺkajú z médií nepriatelia nezávislého myslenia svoje „neomylné" predstavy o demokracii, škodlivom vlastenectve, nacionalizme a našich súčasných národných i dedičných hriechoch. Mnohí z nich, vyškolení v zahraničí, sídliaci v ctihodných ústavoch a v Inštitúte pre verejné otázky, nám dávajú piť odvar z cudzích bylín.

Nemali sme sa od koho učiť
Hovoriť na Slovensku o vlastenectve znamená dostať sa pod paľbu rozličných politológov aj humoristov. Vlastenectvo je vraj nostalgický závan devätnásteho storočia, oneskorené štúrovské blúznenie, opak európanstva, ktoré musíme doma usilovne budovať. Vlastenectvu, na rozdiel od iných európskych národov, sme sa ešte nenaučili, no už nám ho kdekto zazlieva. Vlastne sme sa ani nemali od koho učiť. Po zániku unitárneho Československa niektoré učené hlavy i niektorí politici svorne plakali za spoločným nerovnoprávnym štátom. Dokonca jeden z našich prezidentov, Rudolf Schuster, sa pred českým novinárom Ľubošom Palatom vyjadril, že by „bol proti rozbitiu spoločného štátu s Čechmi ako vtedy, tak aj teraz". Čo mohol národ očakávať od takého prezidenta? Smerovanie historického vývoja v Európe nepochopil ani historik novodobých slovenských dejín Dušan Kováč, podľa ktorého „rozpad Československa znamenal vytvoriť z jedného pomerne malého štátu dva menšie, čo bol pohyb proti integračným tendenciám v Európe". Pán historik vtedy ešte nemal na mysli Kosovo, ktoré sa stalo príkladom toho najhoršieho dezintegračného pohybu v Európe. Československo nik nerozbil tak ako Srbsko, Československo sa rozdelilo obojstrannou dohodou - mal by to vedieť rovnako exprezident Schuster ako historik Kováč.

Goebbelsovia z VPN
Kedysi po nežnej revolúcii som na revolučnom „vedeckom" sympóziu počul z úst vépeenkárskeho revolucionára a ponovembrového ministra školstva Ladislava Kováča úvahu: „Na cyrilometodskú tradíciu nemáme byť prečo hrdí, lebo títo východní misionári nás odtrhli od Západu a pričlenili k Východu. Je to škoda, lebo ako Slováci sme sa nedopracovali k osobnostiam veľkosti grófa Séchényiho alebo Lajosa Kossutha. Mali sme len nímanda Štúra obráteného na východ." Nerád sa vraciam k úvahám „nežnorevolučných hrdinov", spomínam ich len preto, že za bezmála dvadsať rokov sa na Slovensku myslenie ťudí, ktorí sa samozvane považujú za elitu národa, takmer nezmenilo. Tlač je plná odsudzujúcich článkov o oslavách štátneho sviatku sv. Cyrila a Metoda a výzva predsedu vlády k vlastenectvu vyvoláva mediálnu hystériu. Kým slová neofašistu Györgya Budaházyho vo verejnoprávnom rozhlase Kossuth rádio považujú v Maďarsku za vlastenecký prejav, na Slovensku prejav predsedu vlády na oslavách cyrilometodského sviatku označuje Mesežnikov za podnecovanie k fašizmu. György Budaházy v relácii Vasárnapi Ujság svoje revanšistické predstavy formuloval takto: „Maďarskú hranicu, ktorá obopína krajinu, by bolo treba rozšíriť v mene spravodlivosti aspoň tak, ako to určila Viedenská arbitráž z roku 1938." V susednej krajine nie sú podobné prejavy maďarského vlastenectva ničím neobvyklým alebo vzdialeným od oficiálnej politiky Budapešti. Na Slovensku pripomenutie národnej histórie alebo zmienka o starých Slovákoch a kráľovi Svätoplukovi vyvoláva odpor a hnus mienkotvorných denníkov a súkromných televíznych kanálov.
Neľahký zápas o slovenské vlastenectvo nás ešte len čaká. Nie zápas o archetyp národovectva pod zástavou boja proti neprajníkom a nepriateľom, alebo o revíziu hraníc od Tatier až k Blatenskému jazeru, kde sú v zemi zahrabané sídla a kosti Pribinu a Koceľa, ale o vlastenectvo ako sebauvedomenie národa, ako prirodzená hrdosť na svoje korene a svoje bytie.