Utorok 22. január 2019

extra plus

Júl 2007

Aktuálne číslo

Foto: Pavel KapustaFoto: Pavel Kapusta

Vítame túto vládu

Jozef Hrdlička: KSS nemôže byť nostalgickou a dogmatickou stranou, musí si dokázať priznať chyby a robiť politiku pre ľudí

Eva Zelenayová

Kým mnohí schovávali legitimácie svojej príslušnosti ku komunistickej strane, on ako osemnásťročný do nej vstúpil. Stačilo mu šesť rokov demokracie západného typu, aby začal hľadať ľudskejší režim.

Nestačila mu ani Strana demokratickej ľavice, ktorá ho sklamala, lebo poprela svoje korene a v túžbe po moci a privatizácii sa spolčila s pravicou.

V roku 1997 vstúpil ako študent Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici do Komunistickej strany Slovenska a o päť rokov už sedel v NR SR.

Po skončení volebného obdobia síce komunisti nezopakovali volebný výsledok z roku 2002, ktorý ich posunul do NR SR, ale on sa stal predsedom strany. Opäť mimoparlamentnej. Čerstvý tridsiatnik, historik Jozef Hrdlička.

Komunistická strana má značnú časť členstva vo vyššom veku, nezazlievajú vám, že ako mladý nemáte skúsenosti?
Aj s tým sa stretávam.

Ako vás prijímajú?
Volebný výsledok strany pootvoril oči aj konzervatívnejším členom a chápu, že ak sa strana nemá stať iba akousi sektou, musí sa v nej mnohé zmeniť.

Čo napríklad?
Jednak sa strana musí vyprofilovať nie ako strana nostalgická a dogmatická, ale ako strana realistická, ktorá si dokáže priznať chyby a robiť politiku pre ľudí.

Čo vás priviedlo do komunistickej strany?
Hodnotové formovanie človeka ovplyvňujú najmä rodina a škola a ja som vyrastal v rodine dôstojníka československej armády. Môj starý otec bol veľmi aktívny v odboji počas 2. svetovej vojny a po nej pri budovaní novej spoločnosti. Asi tam pramenia počiatky môjho hľadania sociálnej alternatívy vo vývoji spoločnosti.

Politickí analytici zvyknú tvrdiť, že voličmi komunistickej strany sú starí a nevzdelaní ľudia. Vy ste však vstúpili do komunistickej strany práve na vysokej škole. Prečo?
Už ako chlapec som veľa času venoval čítaniu literatúry s historickou tematikou a napokon som históriu a filozofiu študoval aj na vysokej škole. A môžem povedať, že práve na základe štúdia som začal vnímať snaženie ľudstva o čo najlepšie súžitie, hľadanie čo najlepších vzťahov medzi ľuďmi a čo najlepšieho spoločenského zriadenia. Chcel som však viac ako pasívne hľadanie modelov, chcel som sa aktívne zapojiť do diania v spoločnosti.

Sú aj iné ľavicové strany. Prečo práve KSS?
V tom čase bola dominantná Strana demokratickej ľavice. Dal som však prednosť neparlamentnej KSS, lebo bola zásadovejšia a principiálnejšia ako SDĽ, čo nakoniec potvrdil aj vývoj.

V čom zásadovejšia?
SDĽ absolútne zavrhla obdobie do roku 1989 a tvárila sa, akoby vznikla v roku 1989 alebo 1990. A potom, jej vstup do výrazne pravicovej vlády a opatrenia, ktoré nasledovali, boli úplným popretím ľavicovej podstaty strany.

Čím vás oslovuje komunistická ideológia?
Zaujala ma predovšetkým svojou odlišnosťou od ideológií ostatných politických strán na Slovensku. Program KSS hovorí o skutočnom hľadaní alternatív vo vývoji spoločnosti, nielen o nejakých kozmetických úpravách terajšieho systému. A chcem zdôrazniť, že v rámci reálneho ponímania sveta. Dnes sa ľudstvo trápi nielen so sociálnymi problémami, ale aj s environmentálnymi - globálnym otepľovaním a mnohými ďalšími, ktoré poukazujú na to, že kapitalistický systém nevedie spoločnosť dobrým smerom. Našou víziou je hľadanie spravodlivejších alternatív v prospech väčšiny ľudí aj prírodného prostredia.

Zrejme ide o zlyhanie hodnotového systému civilizácie. Na akých hodnotách je založená komunistická strana?
Tými hodnotami sú humanizmus, spravodlivosť, solidarita. Chcem zdôrazniť, že ani na dnešnú KSS by sa občania nemali pozerať cez prizmu obdobia do roku 1989.

Religiózne Slovensko sa v minulosti ťažko vyrovnávalo s leninskou doktrínou, že náboženstvo je droga, ktorú treba vymiesť zo spoločnosti. Ako sa v súčasnosti komunisti stavajú k tejto problematike? Zdá sa, akoby už netrvali na vyrovnaní sa s vierou, čo však znamená, že sa vzdávajú jedného z hlavných pilierov svojej ideológie...
Vôbec nie. Dnes prichádza v komunistických stranách na Slovensku, v Česku, ale aj v ďalších európskych krajinách k procesu hodnotenia socializmu 20. storočia a označujeme ho za sovietsku formu socializmu, ktorá zlyhala. Aj v Československu bola vnútená sovietska forma socializmu, ktorá bola neaplikovateľná v našich podmienkach, hoci treba priznať, že v sociálnej oblasti priniesla mnoho pozitív pre našich občanov. Myslím si, že je nezmyslom, aby nejaká politická strana zasahovala človeku do takých otázok, ako je viera a svedomie. Som hlboko presvedčený, že i väčšina mojich straníckych kolegov považuje otázku viery za osobnú vec. Je to jedno z negatív minulosti. Komunistické myšlienky nie sú niečo statické, sú v harmónii s dialektikou, je to hľadanie demokratických, najspravodlivejších foriem pre život človeka.

Traduje sa, že prvým komunistom bol Ježiš Nazaretský...
Áno, mnohí to tvrdia.

... Nový zákon stojí na láske, solidarite, spravodlivosti...
Systém, ktorý zaviedol Lenin v Rusku a neskôr v Sovietskom zväze, sa, žiaľbohu, prejavil aj na ďalšom vývoji v celom východnom bloku.

Dodnes vo svete existujú ostrovčeky komunistických režimov. Či je to Kuba, Čína alebo najnovšie Venezuela. Vari najväčším dôkazom životaschopnosti takýchto spoločenstiev sú izraelské kibuce...
Nikdy som v Izraeli nebol, ťažko sa mi k tomu vyjadruje. Ale určite ich môžeme považovať za akési laboratórium, v ktorom fungujú komunistické princípy, ako alternatíva k súčasným režimom. V roku 1997 som mal šťastie navštíviť Kubu. Samozrejme, že Kuba je krajinou Latinskej Ameriky a ľudia tu majú svojskú mentalitu, ale zistil som, že slovenská verejnosť nie je objektívne informovaná o realite na tomto ostrove. Aj to, čo sa dnes deje vo Venezuele, je snaha národa o hľadanie lepšieho systému. USA sa k týmto krajinám skutočne nesprávajú príliš priateľsky. Medzi ľuďmi na Kube bolo cítiť až nenávisť k Američanom, k ich politike, Spojené štáty vnímajú ako symbol pre nich absolútne neprijateľného kapitalizmu. Krajiny Južnej Ameriky hľadajú iné cesty, alternatívy koloniálnemu systému, ktorý tam, bohužiaľ, dodnes často funguje.

Kubánci si sami zvolili svoj osud, za čo ich USA potrestali uvalením embarga. Má vôbec v období globalizácie a existencie takého silného hráča na svetovej scéne, akým Amerika nesporne je, význam vzoprieť sa a hľadať iné riešenia fungovania ľudskej spoločnosti? Veď kapitál ovládol aj prostredníctvom médií a rozličných mimovládnych organizácii formovanie verejnej mienky. Nie je to márny boj?
Ľudová múdrosť hovorí, že s džbánom sa chodí dovtedy po vodu, kým sa nerozbije. Je pravda, že kapitál ovládol všetko, dokonca aj ľudské vedomie. Človek je denne masírovaný médiami, ale ja som presvedčený, že práve preto sa vo svete vyostrujú vzťahy a ľudstvo je povinné hľadať toľko spomínané alternatívy na zachovanie ľudského rodu a života na planéte vôbec. Dnes sa málo hovorí o kvalite života v krajinách tretieho sveta, v Afrike, ale tiež o životnej úrovni v krajinách bývalého východného bloku. Bude to veľmi dlhý proces, ale nesmieme cúvnuť.

Komunisti vždy boli internacionálni. Má vaša strana partnerov v zahraničí?
Budem neskromný, ale najviac spomedzi slovenských politických strán. Je ich okolo 130. Strany, hľadajúce tie isté alternatívy ako my, sú takmer v každej krajine sveta. Európski ľavičiari vytvorili v roku 2004 v rámci EÚ federatívne zoskupenie a nazýva sa Strana európskej ľavice, ktorá je otvorená aj pre nečlenské krajiny Európskej únie. KSS má momentálne štatút pozorovateľa, ale už v novembri, na druhom zjazde tejto strany v Prahe, by sme sa mohli stať jej riadnym členom.

Analyzovali ste príčiny neúspechu vo voľbách 2006?
Predpokladali sme, že aj napriek zložitej vnútornej situácii v strane sa do parlamentu dostaneme. Nestalo sa. Výsledok volieb spustil vlnu hľadania príčin neúspechu, ktoré sa dajú označiť za objektívne i subjektívne. K objektívnym nesporne patrí mediálna blokáda našej strany, zostrihy vystúpení našich predstaviteľov v elektronických médiách tak, aby vyzneli smiešne. A tesne pred voľbami sa komunisti v médiách už ani nespomínali. Takže priestor na oslovenie nášho voliča bol minimálny. Počas tretieho volebného obdobia sa formovala strana Smer, ktorá sa napokon definovala ako ľavicová a do svojho programu prevzala mnoho bodov, ktoré má KSS od svojho vzniku v roku 1992, čo nás tiež poškodilo. Ďalej to bol odchod dvoch poslancov z poslaneckého klubu v parlamente ako dôsledok istých zákulisných ťahov. Vieme, aké to bolo obdobie v NR SR.

Obdobie kupovania poslancov...
Presne tak. Ale za hlavný dôvod neúspechu považujem subjektívne príčiny, keď KSS nedokázala ponúknuť slovenskému občanovi politiku dôslednej ľavice v podmienkach 21. storočia. A to aj vo vzťahu k minulosti. Musia to predsa byť komunisti, ktorí jasne zadefinujú, že režim, ktorý tu bol do roku 1989, hľadal východiská, bol prínosom, ale tiež, že mal veľa úskalí a že ľudia tohto režimu sa dopustili mnohých chýb. To si treba priznať, a nie sa orientovať nekriticky na minulosť.

Pre vášho predchodcu Jozefa Ševca, ktorý je v rodinnom pomere k významnému predstaviteľovi komunistickej strany do roku 1989 Vasilovi Biľakovi, to bolo pravdepodobne dosť problematické...
Zrejme áno, ale podstatný problém som videl v tom, že KSS mala hľadať východiská, ako dnes zlepšiť život našim občanom. Naozaj odborne sa postaviť k antisociálnym reformám Dzurindovej vlády. KSS nedokázala presvedčiť voliča, že je dôsledne ľavicovým subjektom a má opodstatnenie pôsobiť aj v 21. storočí na Slovensku.

V tom čase Robert Fico integroval ľavicové strany do Smeru. Pozval aj komunistov?
Ako viem, nie. Skôr sa rátalo s tým, že ak Smer vyhrá voľby a bude zostavovať vládu, komunisti ho v parlamente podporia.

Vy tvrdíte, že máte problém reálne prezentovať svoju politiku v médiách. To však nie je len problém KSS, ale aj súčasných vládnych strán, pretože médiá sú ovládané z jedného tieňového centra blízkeho opozícii, a tým sú viaceré mimovládne organizácie. Je pozoruhodné, že napriek tomu, že vláda je povinná štandardizovať mediálny priestor, nekoná. Naopak, stále viac sa prehlbuje vplyv opozície v médiách, dokonca aj vo verejnoprávnom rozhlase. Máte nejakú víziu, ako v tomto prostredí uspieť v nasledujúcich voľbách?
V spoločnosti je stále živený antikomunizmus. Na jeseň budúceho roku sa uskutoční VI. zjazd našej strany, na ktorom si chceme dať do poriadku vnútrostranícke veci. Ďalej pracujeme na tom, aby náš program nebol založený na nostalgii, dogmatizme, ale na reálnom vnímaní toho, čo sa deje vo svete aj v ľudskom vedomí, aby sme dokázali ponúknuť alternatívu, či už v zdravotníctve, verejnej správe, alebo v sociálnej oblasti. Dávame dokopy komisie nielen na základe straníckej príslušnosti. Aj kandidátku chceme zostavovať inak. Nielen zo straníckych funkcionárov, ale na odbornom princípe. A najťažšie bude, ako to všetko dostať k voličovi. Vydávame vlastné noviny orientované na širšiu ľavicovú verejnosť. Budeme však musieť pristúpiť aj k platenej inzercii, aby občania o našom programe vedeli. A nezanedbateľný je tiež osobný kontakt s ľuďmi.

Účinným spôsobom zviditeľnenia strany sú aj návštevy významných osobností zo zahraničia. Myslíte na to?
Určite áno. Máme výborné kontakty s komunistickou stranou Čiech a Moravy, členmi Strany európskej ľavice sú aj predseda talianskeho parlamentu či dokonca prezident. Máme priateľov v Nemecku, takže určite využijeme i túto možnosť.

Ako hodnotíte súčasnú vládnu koalíciu?
Ako prijateľnejšiu pre občana než tú, ktorá tu bola do volieb, aj keď k jeho koaličným partnerom by sme mali svoje výhrady.

Aké?
Napríklad HZDS je dosť kontroverzným politickým subjektom, lebo má na svedomí privatizáciu v 90. rokoch, ktorá v sebe nesie veľa otáznikov. V minulom volebnom období politicky dosť lavírovalo, ba niekedy sa viac ako zdalo, že spolupracuje s Dzurindovou vládou. So SNS sa tiež spája veľa otáznikov, najmä v súvislosti so štýlom vystupovania Jána Slotu. Nakoniec, aj posledné Slotovo extempore bolo dosť nevhodné. Ale celkovo túto vládu vnímame ako isté východisko a vítanú zmenu.

Jestvujú aj ideologické výhrady?
Smer sa v súčasnosti klasifikuje ako ľavicový politický subjekt, SNS a HZDS dnes s ľavicovou politikou nemajú nič spoločné, aj keď vo svojich programoch majú niektoré prvky sociálnej politiky. To však zrejme museli, aby získali dôveru voličov. V tomto vidíme istú nestabilitu vládnej koalície, ako aj obavy z toho, či naplní sľuby, ktoré dal voličom Smer.

Je zaujímavé, že v súčasnosti sa podobne ako ĽS-HZDS, ktoré osem rokov podriaďovalo svoju politiku jedinému cieľu - získať koaličný potenciál, správa KDH. Byť však prijateľným pre každý politický subjekt nie je podľa vás pravdepodobne správne, keď SDĽ odsudzujete za spoluprácu s pravicou. Nepochádza táto vaša vyhranenosť z nezmieriteľnosti komunistickej ideológie k triednym nepriateľom?
Myslím, že absolútne nie. Veď ako parlamentná strana sme hovorili, že sme ochotní spolupracovať s každým, kto má záujem.

... ale s KSS nechcel spolupracovať nik. Prečo?
Nie je to celkom pravda. Veď v minulom volebnom období to boli práve komunisti, čo dostali za rokovací stôl Fica s Mečiarom. Dokonca sa začala spolupráca opozície, ktorej výsledkom bolo, že sa podarilo zastaviť spoplatnenie vysokoškolského štúdia.

Nie je spolupráca politických strán na úkor ich hodnotového základu? KDH v koalícii so Smerom by sa muselo vzdať mnohých princípov svojho fundamentu. Napokon to postihlo aj SDĽ v pravicovej vláde...
Hrušovský je považovaný za pragmatického politika, ktorý chce KDH za každú cenu vidieť vo vláde. Ťažko sa to dá komentovať, ale myslím si, že politické strany by mali byť čitateľné pre voličov, aby vedeli, čo môžu od nich očakávať.

Existujú názory, že KSS je extrémistickou stranou. Súhlasíte?
V nijakom prípade. Bolo by treba najskôr definovať pojem extrémizmus. Ak je extrémom to, že sa usilujeme o slušný život človeka, o to, aby si štát plnil svoje povinnosti k občanovi, tak potom sme extrémistická strana. Ale inak tieto nálepky odmietame ako tendenčné, majúce za cieľ diskreditovať našu stranu.

Po skončení studenej vojny sa agresívne presadzuje neoliberalizmus, pričom štát sa fakticky zbavuje všetkých povinností k občanovi a vytvára zdanie, že človek je slobodný tým, že je odkázaný sám na seba. Toto je zrejme v absolútnom protiklade s filozofiou komunistov, nie?
Určite. Práve existencia socializmu vo východnom bloku spôsobila, že na Západe, kde vládol liberalizmus, boli donútení k tomu, aby pripustili istý sociálny štandard svojich liberálnych režimov. Po páde socializmu začína neoliberalizmus zošnurovávať tieto vzťahy a my to absolútne odmietame. Každý má iné predpoklady postarať sa o seba a štát sa nemôže zbavovať svojich povinností starať sa o občanov.

Neoliberalizmus otvára dokorán dvere globalizácii. Dá sa tomu vyhnúť?
Vyhnúť asi nie, ale ľudstvo s tým bude musieť bojovať. Je to tu a som presvedčený, že ľudia otvoria oči a naozaj začnú hľadať alternatívy. Nedávno som čítal, že britské ministerstvo obrany si dalo urobiť prognózu vývoja Európy do roku 2035 a v nej sa veľmi jasne hovorí, že úlohu Marxovho proletariátu v 21. storočí zohrajú stredné vrstvy a myšlienky marxizmu budú opäť veľmi aktuálne. Nikto nehovorí o návrate pred roky deväťdesiate, nikto nechce ísť späť, ani sa to nedá. Vývoj presvedčí, že síce zlyhala forma sovietskeho modelu socializmu, no myšlienky nezlyhali. Je smutné, keď sa hovorí o zločinoch komunizmu, ktorý však nikdy a nikde neexistoval a je len neuskutočnenou filozofickou métou.