Nedeľa 21. júl 2019

extra plus

Júl 2007

Aktuálne číslo

Foto: Peter ŠimčiskoFoto: Peter Šimčisko

Štátotvorný príbeh

S Augustínom M. Húskom, bývalým podpredsedom NR SR

Pavel Kapusta

V pätnástom roku zániku ČSFR a vzniku dvoch paralelných štátov SR a ČR uzrela svetlo sveta kniha spomienok a úvah o tejto historickej udalosti.

S jej autorom a priamym účastníkom slovensko-českých rokovaní o rozdelení federácie Augustínom Mariánom Húskom sme sa porozprávali o obsahu publikácie Svedectvo o štátotvornom príbehu.

Vaša nová knižka je kombináciou memoárovej literatúry a porovnávania okolností vzniku druhej Slovenskej republiky...
Dá sa to tak povedať. Rokovania v roku 1992 sa síce diali v napätej atmosfére, ale v mimoriadne prajnom veľmocenskom vákuu, kde jedna veľmoc opúšťala svoje hegemónne postavenie a noví hegemóni si ešte nestačili rozdeliť sféry vplyvu. To umožnilo vyjednávačom kompromisne dohodnúť paralelnú štátnosť bez kibicovania veľmocí.

V čom spočíval spomenutý kompromis?
Naša delegácia na začiatku rokovania navrhla zmeniť spoločný štát na súštátie úniového alebo konfederatívneho typu, pretože odmietla nerovné postavenie Slovenska. Česi najprv navrhli upevnenie federálneho štátu a oznámili, že sú oprávnení rozpustiť štát, ak sa ich návrh neprijme. A tak kompromis spočíval v tom, že slovenskí predstavitelia ďalej netrvali na konfederácii, ale na medzinárodnoprávnej subjektivite Slovenska. Českí predstavitelia následne odmietli akúkoľvek formu súštátia. Obe strany sa vzdali toho, čo bolo menej dôležité a zachovali to podstatné pre dlhodobé prežitie samostatných republík. Bol to kľúčový moment rozhovorov.

Ako ste sa v knihe vyrovnali s časovo rozsiahlym úsekom emancipačného zápasu, ktorý zahŕňal takmer celé jedno storočie?
Pochopiteľne, jadrom knihy sú okolnosti zápasu o druhú slovenskú štátnosť. Ale bez historických skúseností a bez zreteľa na medzinárodné súvislosti by nebolo možné dospieť k cieľu. Vyjednávači boli naraz partnermi aj súpermi a museli jasne preukázať svoju rozhodovaciu vôľu a ciele. Preto som knihu poňal nie ako opis zlomového momentu, ale ako štátotvorný príbeh. Zahrnul som doň porovnanie dvoch určujúcich, no zároveň veľmi rozdielnych štátotvorných dekád 1938 až 1948 a 1992 až 2002. O druhej slovenskej štátnosti nemožno hovoriť bez prvej slovenskej štátnosti. Rovnako spomínať slovenskú štátotvornú cestu bez zohľadnenia osobitostí českej cesty by bolo ignoranciou súťaživého sváru oboch národov. V hre bola nielen otázka, či sa Slováci zbavia poddanského syndrómu, ale aj to, či sa Česi zbavia úsilia dominovať Slovákom. Pokúsil som sa tiež naznačiť, ako treba chrániť slovenskú štátnu identitu v podmienkach EÚ a globalizmu.

Má kniha potenciál zaujať aj mladú generáciu?
Určite, aj keď mediálna presila čechoslovakizmu a kozmopolitizmu sťažuje mladej generácii orientáciu. Všetky vekové kategórie Slovákov však postupne začínajú chápať, že je lepšie byť malým štátom v rodine štátnych spoločenstiev, ako malou provinciou v neplnoprávnom postavení. Mladí Slováci už nie sú štátnymi bezdomovcami, ako sme boli my. Vlastná štátnosť je hodnota, ktorú cudzia nikdy nenahradí. Mladí musia poznať okolnosti, za akých naši predkovia zápasili o svoje sebaurčenie. V rozpätí 150 rokov sme prešli vývojom od bezprizorných popolvárov, bez spisovnej reči, bez štátoprávnej subjektivity svojho územia až po samostatný štát, ktorý má vlastné miesto za európskym stolom.