Utorok 23. júl 2019

extra plus

Júl 2007

Aktuálne číslo

Foto: Ladislav LeasyFoto: Ladislav Leasy

Otec Gabčíkova

Profesor Peter Danišovič sa dožil stovky

Keď sa Peter Danišovič v roku 1927 ako čerstvý maturant rozhodoval čo ďalej, stál pred dilemou. Lákala ho síce práca lesného inžiniera, ľudia, ktorí sa jej venovali, ho však od takéhoto kroku odhovárali. V rodnom Bolerázi však tiež zostať nechcel.

Chudobné pomery, z ktorých vyšiel, mu totiž veľkú perspektívu nedávali. Navyše bol vynikajúcim študentom a učiť sa chcel aj naďalej. „Viete, čo nakoniec rozhodlo? Brožúrka Kam po maturite.

V nej sa hovorilo, že najviac odborníkov momentálne treba v oblasti vodného hospodárstva a aj zdôvodňovali prečo. Presvedčilo ma to, odišiel som do Prahy na České vysoké učení technické a zvolil som si tento odbor," hovorí dnes storočný profesor Peter Danišovič, z ktorého sa o pár desaťročí stala práve v tejto oblasti uznávaná kapacita.

Prvé dotyky s Dunajom
Zo začiatku to však na sľubnú kariéru nevyzeralo. Písali sa tridsiate roky, hospodárska kríza pretrvávala a mladý inžinier, hoci absolvoval štátnu skúšku s vyznamenaním, si dlho nemohol nájsť prácu.

„Nakoniec sa mi podarilo získať aspoň miesto pomocného technického zamestnanca na Zemskom úrade v Prahe, kde som sa venoval regulácii rieky Berounky," spomína.

Popritom sledoval aj dianie na Slovensku. V tom čase stavali na Váhu vodnú elektráreň Ladce a zápasili tam s veľkými problémami.

„Váh je štrkonosná rieka a štrk nemôže prechádzať cez turbíny, lebo za niekoľko dní by ich zničil. Tento problém študovali mnohí svetoví inžinieri a zaujal aj mňa.

Nakoniec som na túto tému napísal aj dizertačnú prácu, podrobil som sa rigoróznej skúške a v decembri 1935 mi rektor ČVUT ako prvému Slovákovi udelil titul doktor technických vied v odbore vodné hospodárstvo," spomína Peter Danišovič.

Krátko nato sa naňho usmialo šťastie, keď ho prijali na Krajinský úrad v Bratislave. „Pracoval som tam v prezidiálnej skupine u inžiniera Štefana Janšáka, ktorý bol vynikajúci odborník a aj vynikajúci človek.

Vďaka nemu som sa dostal na študijnú cestu po Dunaji od Bratislavy až po Čierne more. Neskôr ma odporučil aj do skupiny pre sústavný výskum a reguláciu Dunaja," spomína profesor Danišovič na svoje prvé dotyky s druhou najdlhšou európskou riekou. Nielen na ňu však v tom čase sústreďoval svoju pozornosť.

Mladý profesor
Už od čias vysokoškolských štúdií v Prahe bol Peter Danišovič jedným z hlavných iniciátorov snáh o vytvorenie technickej vysokej školy na Slovensku.

„Bolo nám jasné, že jedným z dôvodov, prečo Slovensko v porovnaní s českými krajinami hospodársky zaostáva, je nedostatok technicky a inžiniersky zmýšľajúcich ľudí.

Ako študenti sme v roku 1930 zorganizovali nátlakovú akciu na ministra školstva Dérera, ktorý mal právo aj možnosť vypracovať zákon na zriadenie vysokej technickej školy. Hoci sme vtedy neuspeli, tejto myšlienky sme sa nevzdávali," hovorí.

Nová nádej svitla v roku 1935, keď sa stal ministerským predsedom Slovák Milan Hodža. Začalo sa to, čomu dnes hovoríme lobovanie.

„Doktor Hodža chcel už ako minister školstva na Slovensku zriadiť vysokú školu vodohospodárskeho smeru. Bol totiž agrárnik a chcel zmeliorovať pozemky, aby gazdom zlepšil podmienky. Pripomínali sme mu teda tieto jeho aktivity a zabralo to," hovorí s úsmevom Peter Danišovič.

Zákon o zriadení Vysokej školy technickej v Košiciach prijal parlament v roku 1937 a o rok neskôr sa na nej malo začať vyučovať.

Keď po Mníchovskom diktáte a Viedenskej arbitráži obsadila Košice maďarská armáda, museli školu presťahovať. Najskôr do Martina a roku 1939 do Bratislavy.

Vtedy na nej začal pôsobiť aj Peter Danišovič, ktorý už ako 32-ročný získal titul vysokoškolského profesora. Prednášal, bol prodekanom Fakulty inžinierstva a v prvom povojnovom roku sa stal aj jej dekanom.

Popritom viedol svoju stavebnú firmu, riadil práce na výstavbe vodných elektrární a priehrad a po oslobodení aj obnovu zničených obcí na východnom Slovensku. „Nevládal som to všetko utiahnuť, a tak som po ôsmich rokoch zo školy odišiel.

Profesorskému zboru som povedal, že už sme vychovali viacerých adeptov na moje miesto a nebude problém niekoho prijať. Ale zvládnuť tie problémy na Orave alebo na Váhu..." vysvetľuje profesor Danišovič, prečo v roku 1947 opustil školu, o ktorej vznik sa tak usiloval. Prednosť dostala prax.

A teraz stavaj!
„Asi najzávažnejšie životné rozhodnutie som urobil v decembri 1938, keď som vládu presvedčil, aby začala stavať Oravskú priehradu," spomína Peter Danišovič. V tom čase už patril k našej vodohospodárskej špičke a jeho názory boli rešpektované.

„Keď som po Mníchove a Viedenskej arbitráži videl, akí sme strašne úbohí, že nemáme možnosť uživiť obyvateľstvo, presadzoval som myšlienku, že keď sa chceme udržať pri živote, musíme bezpodmienečne postaviť na Orave priehradu a na Váhu ďalšie vodné elektrárne," dodáva. Vedenie štátu sa s ním stotožnilo, jemu samému sa však iniciatíva vrátila ako bumerang.

„Povedali mi, že keď som vládu prinútil, aby sa pustila do stavby Oravskej priehrady, tak ju mám teraz postaviť," hovorí. Stavať sa začalo v októbri 1941. Naplno sa mohlo pokračovať až po vojne, ani vtedy to však nebolo bezproblémové.

A to nielen po stránke technickej. Roku 1949 dokonca Petra Danišoviča odviedli priamo zo stavby v putách a obvinili ho, že sabotuje veľdielo, ktorým sa vtedy už pýšila komunistická strana.

Vo väzení prežil dva mesiace, kým sa preukázalo, že technické problémy, pre ktoré aféra vypukla, spôsobil nerešpektovaním predpisov hlavný strojník. Ten bol zároveň aj predsedom organizácie KSS na stavbe a práve on Petra Danišoviča udal a obvinil zo sabotáže.

„Na Orave som urobil všetko, čo sa urobiť dalo, a myslím si, že s tými prostriedkami, čo sme v tej dobe mali, by to nikto nespravil lepšie. Na Dobšinej sme takisto urobili všetko, čo sme mohli, aj v Ilave a Nosiciach.

Všade išlo o krk a museli sme tam robiť aj odvážne veci," vymenúva profesor Danišovič priehrady a vodné elektrárne, ktoré buď staval, alebo projektoval. Postupne pribúdali ďalšie - Belanka, Slatina, Kostolná, Hričov-Mikšová-Považská Bystrica, Modrý Kameň, Madunice.

Dnes sa dá bez preháňania povedať, že „podpis" Petra Danišoviča je na väčšine vodných diel na Slovensku. Vrcholom bolo Gabčíkovo, najväčší vodohospodársky projekt v dejinách Slovenska.

Dunaj ako výzva
Peter Danišovič bol vo svojom odbore expertom európskeho formátu. „Roku 1950 za mnou prišli z ministerstva priemyslu a chceli, aby som vypracoval stanovisko k možnosti vodných diel na Dunaji, ktoré by mohli vyrábať elektrickú energiu.

Povedal som, že je to možné. Niektorí starší inžinieri sa tomu smiali, hovorili, že som ešte mladý a že na Dunaji sa nijaké vodné diela stavať nedajú.

Ja som bol presvedčený, že to možné je," opisuje Peter Danišovič chvíle, keď o neskoršom vodnom diele na Dunaji začal prvýkrát hovoriť nahlas. Zakrátko bol poverený vypracovaním jeho koncepcie.

„Dunaj bol pre mňa od začiatku výzvou. Najprv som ho chcel len zregulovať na plavbu, až neskôr som začal rozmýšľať nad tým, ako by sa dal využiť aj energeticky. Mrzí ma len, že to nakoniec nie je to, čo som projektoval.

Čo ma však bolí najviac, je jeho súčasnosť. Zachytil som správu, že Enel dostal právo na 30 rokov využívať gabčíkovskú energiu. Ale ja som robil Gabčíkovo pre našich ľudí. Prečo ho predali? Veď to je strašné a pre mňa ponižujúce," hovorí autor slovenskej stavby 20. storočia.

Recept na dlhovekosť nepozná
Málokto na Slovensku sa môže pochváliť tým, že zažil panovanie dvoch cisárov a trinástich prezidentov. Práve toľko ich za uplynulých sto rokov na našom území vládlo a pôsobilo.

Profesor Danišovič je jedným z ľudí, ktorí si ich všetkých pamätajú. Prvého júna tohto roku oslávil rovných sto rokov. Tešil sa, že pri tejto príležitosti sa zišli jeho najbližší a opäť uvidel všetky tri deti, ktoré žijú v zahraničí.

„Najstarší syn Peter v Amerike je už vdovec a penzista. Ivan, druhý syn, je teraz pri stavbe priehrady na Níle. Je to veľká stavba, momentálne najväčšia v Afrike, a on tam pracuje ako turbinár pre nemeckú firmu. Často mi telefonuje.

No a dcéra, tá žije v Nemecku a tiež pôjde onedlho do dôchodku. Je projektantka a pracovala na hessenskom ministerstve pre životné prostredie," hovorí pyšne. Tak ako je hrdý na svoje potomstvo, pôsobí skromne, keď hovorí o sebe.

Recept na dlhovekosť podľa profesora Danišoviča nejestvuje. On sám je vraj toho dôkazom. „Pozrite sa na mňa. Odmalička som nemal zdravý zrak, vždy som zle dýchal, nepracovalo mi dobre srdce a od študentských čias mám problémy so žalúdkom.

Všeličo som v živote pojedol a teraz mi je z toho zle. Mám kameň v žlčníku, nedávno som dostal zápal pľúc, už druhý. Zistili mi ochorenie pankreasu a musím brať veľa liekov.

Pred spaním som si zvykol dávať dve deci vína, ale podľa akéhosi receptu nesmiem piť žiadny alkohol. Teraz, keď mám sto rokov, sa musím prispôsobovať," hovorí a v jeho očiach sa šibalsky zaiskrí.