Nedeľa 20. september 2020

extra plus

Júl 2009

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Foto: SITAFoto: SITA

Víťazi a porazení

Roman Michelko: Eseje o globalizácii

Ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa naivne predpokladalo, že ekonomické problémy doby vyriešia nové technológie a vyššia produktivita práce. Stále sa zvyšujúca produktivita práce paradoxne tento problém nerieši.

Práve naopak. Rast produktivity v podstate znamená, že čoraz menší počet ľudí vyrába čoraz viac tovarov, čo len prehlbuje spoločenské rozdiely. Tí, čo majú šťastie a môžu pracovať, svojou „efektívnou" produkciou vytláčajú stále väčšie skupiny ľudí, ktorým berú prácu. V konečnom dôsledku ich však musia cez svoje dane živiť. Zároveň hromadne produkujú stále početnejšiu skupinu „nepotrebných ľudí".

Bohatí bohatnú...
Kedysi sa kríza z nadvýroby riešila umelým zamestnaním ľudí bez práce (Rooseveltov New Deal), dnes to už nie je nevyhnutné. Napriek rastu ekonomiky sme svedkami toho, že nezamestnanosť sa nezmenšuje. Rast produktivity práce spôsobuje, že rozdiely v príjmoch sú neraz obrovské a neustále sa zväčšujú. Na jednej strane špičkoví odborníci a manažéri zarábajú pre bežného človeka nepredstaviteľné peniaze, na druhej strane sa vo vyspelých krajinách objavil fenomén chudobný zamestnaný.
Dôsledok je veľmi nebezpečný. Stredná vrstva sa rozpadá. Viacstupňovú spoločnosť, ktorá zahŕňala bohatých, viac či menej zámožných, cez viac či menej chudobných až po chudobných, živoriacich na okraji spoločnosti, nahradila dvojúrovňová spoločnosť, ktorá hromadne produkuje tých, čo „vyhrali" (asi 15 percent pôvodne strednej triedy) a tých, ktorí „prehrali" (85 percent spoločnosti). „Víťazi", ktorí obstoja v tvrdom konkurenčnom boji, si nemôžu dovoliť prosociálne postoje, často ani bežný spoločenský život. Sú to samotári z nutnosti a čiastočne aj z vlastnej voľby. Konkurencia sa stala faktorom, vytláčajúcim solidaritu a pôvodné spoločenské väzby. V Európe už dve desiatky rokov neustále rastie nezamestnanosť. Zároveň za posledné dvadsaťročie klesla mzda nízko a stredne kvalifikovaných kádrov v reálnych cenách o 20 - 25 percent. Ak by sa to udialo z roka na rok, tak tu máme revolúciu. Ak sa to však rozloží na dve desaťročia, je to menej viditeľné. Mzdy rastú o 1 percento menej ako inflácia, čo počas 25 rokov predstavuje pokles reálnej životnej úrovne o štvrtinu. V celkovom vyjadrení to znamená, že až 60 percentám populácie sa rapídne znižuje životná úroveň, asi 20 percent je stále na jednej úrovni a asi 15 - 20 percentám populácie sa príjmy prudko zvyšujú. Problém je v tom, že 20 percentám „víťazov" procesu globalizácie rastú príjmy tempom predtým absolútne nevídaným. Bohatí bohatnú a chudoba chudobnie. Je to spôsobné okrem iného aj dnes veľmi módnym outsourcingom, čiže znižovaním nákladov, presúvaním výroby do zaostalejších, lacnejších oblastí. Nízkokvalifikovaní Američania, Nemci, ale aj Slováci a Česi nemôžu konkurovať Číňanom, Vietnamcom či Laosanom. Nekvalifikovaný Číňan je ochotný pracovať za 35 dolárov týždenne. Pri porovnaní cenových hladín mu nemecký, slovenský či český robotník nemôže konkurovať. Pre tranzitívne krajiny sa to môže zdať výhodné. Rozvíjajúce sa ekonomiky (Čína, India, Rusko, Brazília a Indonézia) majú podstatne vyšší rast ako „staré" demokracie. Aj v týchto spoločnostiach však z rastu profituje menšina a pozdvihnutie nekvalifikovanej pracovnej sily je málo významné a len veľmi dočasné.

Egoistický pragmatizmus
Dôsledky pre spoločnosť sú veľmi jasné a jednoznačné. Obdobie veľkých vízií sa skončilo. V kultúre Západu víťazí egoistický pragmatizmus. Výsledkom je znechutenie spoločenským životom, všadeprítomná korupcia, konzumizmus, povrchnosť. To vedie k spoločnostiam, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú dva faktory: pasivita a radikálny nesúhlas. Trajektória vývoja je nastavená tak, že väčšia časť spoločnosti bude čoraz viac strácať a stále menšia bude čoraz viac získavať. Je to však vývoj do slepej uličky. Skôr či neskôr totiž začnú strácať aj tí privilegovaní. Budú síce stále žiť lepšie ako tí, čo „prehrali", ale oveľa horšie ako v minulosti.
Jediná šanca, ako tieto úskalia prekonať, je nový model investovania do budúcnosti - treba zastaviť civilizačný regres západného sveta. Najdôležitejšia je spoločenská infraštruktúra, predovšetkým vzdelanie a výchova, resp. to, čomu dnes hovoríme poznatkovo orientovaná, učiaca sa spoločnosť, vzdelanostná ekonomika. Nutná bude zásadná prestavba vzdelávacieho systému, ktorý bude klásť dôraz na tvorivosť a samostatné myslenie. Ak by sa takáto reforma nepodarila, naďalej bude rásť nezamestnanosť, pretože nekvalifikovanú ľudskú prácu v čoraz väčšej miere nahradia automatické stroje. Najväčším úskalím tejto cesty je skutočnosť, že výdavky na verejné školstvo sa už roky systematicky znižujú. Dôvodom je fakt, že v súlade s konceptom minimálneho štátu sa neoliberálne médiá pokúšajú do spoločenského vedomia presadiť absurdnú ideu, že vzdelanie je súkromnou záležitosťou každého človeka. Vzdelanie preto už nezaručuje slušný príjem, ba ani pevný spoločenský status. Čoraz menej verejných zdrojov sa investuje do veľkých technologických projektov (po skončení projektu letov na Mesiac Apollo sa nijaký verejný projekt už desiatky rokov ani zďaleka nepriblížil podobnému nasadeniu ľudských, finančných a technologických kapacít). Len časť finančných zdrojov je investovaných súkromným kapitálom - ide však o výsostne komerčné projekty, ktoré verejné zdroje nikdy nemôžu úplne nahradiť.

Polarizácia aj v šoubiznise
Ešte vypuklejšie sa polarizácia v príjmoch prejavuje v oblasti médií a šoubiznisu. Vo svete masovej kultúry doslova platí, že víťaz berie všetko. To sa vzťahuje aj na služby, šport, vedu, umenie. Nijaký spisovateľ v histórii nezarobil toľko ako J. K. Rowlingová či Dan Brown, ani jeden spevák sa pred dvadsiatimi rokmi nepribližoval príjmom Madonny či Robbieho Williamsa. Ešte v 70. rokoch boli stovky ba tisíce kapiel, ktoré produkciou zabezpečili sebe, svojim vydavateľom a produkčným firmám slušné živobytie. Dnes sa celý šoubiznis koncentruje v troch-štyroch superkoncernoch, ktoré ovládajú 85 percent obratu globálneho priemyslu zábavy. Ten pritom tvorí päť percent všetkých umelcov. Príjmy top hviezd strieborného plátna sú takisto neporovnateľné s úrovňou spred pár rokov. A rovnako je to aj s architektmi, ekonómami, vedcami, dirigentmi, režisérmi, skrátka, tak je to aj u tvorivých profesií. Rovnaké pravidlá platia aj pri výrobe automobilov, konfekcie, počítačov a podobne. Dopyt po všetkých tovaroch a službách vytvárajú globálne médiá. V globálnej ekonomike môžu tí, čo správne investujú a majú najagresívnejšiu marketingovú stratégiu (napríklad Microsoft), veľmi skoro celú konkurenciu vytlačiť na okraj a nakoniec ju zlikvidovať. Len vďaka tomu môže mať Intel zisk v hodnote 32 percent obratu a Microsoft dokonca až 40 percent. Len vďaka tomu sa z Billa Gatesa ešte pred 40. rokom jeho života stal jeden z najbohatších ľudí planéty. Víťazmi sú firmy zamestnávajúce najvzdelanejších pracovníkov, investujúce obrovské sumy do výskumu a jeho aplikácií, a vďaka tomu môžu produkovať nové generácie výrobkov niekoľko mesiacov pred konkurenciou. Ešte pred dvoma rokmi mal Intel náskok pred konkurenciou (predovšetkým AMD) približne deväť mesiacov. Tento náskok spôsobil, že mal niekoľkonásobne vyšší zisk ako konkurencia, čo mu prinieslo obrovský majetok. Problém je v tom, že astronomické, predtým nepredstaviteľné tempo bohatnutia nepatrnej skupiny „víťazov" zrýchľuje chudobu čoraz širšej skupiny tých, čo sa na najvyššiu špicu nedostali, alebo sa na nej nedokázali udržať.

Podelia sa o blahobyt?
Obrovské rozdiely medzi úspešnými a neúspešnými vytvárajú latentné, ale čoraz viditeľnejšie napätia, ktoré sa prejavujú v rôznych metódach separácie. Už dnes vyrastajú okolo veľkých miest vence „zbojníckych vŕškov", alebo presnejšie podnikateľské mestečká, ktoré separujú úzku vrstvu „úspešných" od tých, ktorí také šťastie nemali.
Ešte vypuklejšie je to v USA, Juhoafrickej republike a Latinskej Amerike. V centrách veľkomiest sa do nebies týčia luxusné mrakodrapy, na predmestiach veľkomiest, alebo na tzv. dobrých adresách (Malibu, Beverly Hills či Santa Monica) sa rozkladajú mnohomiliónové haciendy úspešných. Súčasťou podobných sídiel je dôkladná separácia „víťazov" a „porazených". Na vstupe do milionárskych mestečiek sú check pointy, na ktorých súkromná ochranka pozorne sleduje pohyb všetkých osôb. Samozrejmosťou sú vysoké ploty a najmodernejšia bezpečnostná technika, permanentné kamerové systémy, najnovšie modely alarmov a podobne.
Situácia v Juhoafrickej republike je oveľa horšia. Aj keď sa tam segregácia dvoch rás formálne skončila, statusová segregácia sa, naopak, ešte viac posilnila. A tak nepriedušne uzavreté komunity zbohatlíkov žijú vo vlastnom svete - úspešní bieli obyvatelia sú skrytí vo svojich zlatých klietkach a len niekoľko kilometrov od nich sa rozkladajú veľkomestské slumy, zväčša etnické getá, kde žijú ľudia v chatrčiach z lepenky a vlnitého plechu. Vládne tam nepredstaviteľná zločinnosť, beznádej a bezperspektívnosť. Je otázne, dokedy a za akú cenu je možné udržať tieto svety oddelené. Je otázne, dokedy to bohatým bude vyhovovať, či nakoniec predsa len nepochopia, že to nie je trvalo udržateľný stav. Ak sa so svojím blahobytom nepodelia s tými, ktorí sú za ohradou, skôr či neskôr si deklasované a zúfalé živly sami násilne zoberú to, čo potrebujú. Nijaká ochrana a represia im v tom už nezabráni.

Fotografie:
Jeden zo slumov v brazílskom Riu de Janeiro, ostro kontrastujúci s bohatou štvrťou v pozadí.

O astronomických sumách, aké zarába Madonna, môže väčšina spevákov populárnej hudby iba snívať. Samozrejme, obrovské sumy z jej zárobkov putujú na účty „výpalníckych bossov" šoubiznisu, bez ktorých by nikdy nemohla byť stálicou na hviezdnom nebi svetovej popmusic.

(Pokračovanie nabudúce)

Titulok a medzititulky redakcia