Nedeľa 13. jún 2021

extra plus

September 2009

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Foto: TASRFoto: TASR

Foto: TASRFoto: TASR

Krach slovenskej cesty

Roman Michelko: Eseje o globalizácii

Po páde východného bloku bolo Slovensko vystavené všetkým nástrahám procesu globalizácie. Išlo len o to, ako rýchlo a s akými nákladmi bude naše územie začlenené do globálneho ekonomického priestoru.

Na to, aby sa tento proces podaril, bolo nevyhnutné otvoriť slovenskú ekonomiku, zbaviť ju bariér a potom čo najrýchlejšie rozdať či vypredať celú slovenskú ekonomiku a služby nadnárodným hráčom za symbolickú sumu. Na túto špinavú prácu však bola potrebná piata kolóna vnútri spoločnosti.

Slovenský model šokovej terapie
Prvá ponovembrová politicko-ekonomická elita sa veľmi skoro rozčesla do dvoch frakcií, presadzujúcich odlišný model ekonomickej transformácie. Prvý, gradualistický, zohľadňujúci ekonomické dosahy na obyvateľstvo, zastával podpredseda vlády Valtr Komárek. Bohužiaľ, presadil sa koncept radikálnej ekonomickej reformy, tzv. šokový model, ktorý vychádzal z poučiek chicagskej monetárnej školy a ktorý v ČSFR presadzovala skupina ekonómov sústredená okolo vtedajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa.
Aj slovenská spoločnosť bola na začiatku deväťdesiatych rokov rozdelená do dvoch antagonistických táborov. (Napokon, tak je to v modifikovanej podobe dodnes.) Prvý tábor (v tom čase menšinový) tvorili predovšetkým liberálne a eurooptimisticky naladené elity, sústreďujúce sa predovšetkým vo VPN (neskôr ODÚ). Vyznávali ekonomický liberalizmus, podľa ktorého všetko vyrieši trh. Vyzývali na minimálne zásahy štátu do ekonomiky s tým, že jediným prípustným regulatívom štátu na ekonomiku je usmerňovanie tokov peňazí na trhu, ktorý môže vykonávať len od politiky nezávislá centrálna banka. To vraj zabezpečí dlhodobé napredovanie ekonomiky i celej spoločnosti. Táto skupina mala na Slovensku (aspoň do roku 1992) značný politický vplyv, a aj keď začala prudko strácať podporu obyvateľstva, ovládala exekutívu a realizovala slovenský model šokovej terapie, ako sa eufemisticky nazval koncept radikálnej ekonomickej reformy. Jej hlavným dôsledkom bola absolútna cenová deregulácia takmer všetkých komodít, čo malo za následok vysokú infláciu, rádovo v desiatkach percent. Následkom toho sa prudko znehodnotili úspory obyvateľstva (štát vlastne okradol občanov o ich úspory) a zároveň sa hlboko znehodnotila naša mena. Tieto okolnosti vytvorili vhodné prostredie na lacný výpredaj národného majetku ľuďom a skupinám neraz spojených so vznikajúcim organizovaným zločinom. Dialo sa tak najmä prostredníctvom tzv. holandských dražieb v procese malej privatizácie. Tak sa postupne začali tvoriť podmienky na lacný výpredaj národného bohatstva zahraničným investorom.

Bezbrehé rabovanie
Hlavným nástrojom rýchlej premeny majetkových pomerov sa stala tzv. kupónová privatizácia. Vďaka nej sa v krátkom čase podarilo zmeniť vlastníctvo niekoľkomiliardového majetku. Podľa niektorých zdrojov to bolo najväčšie prerozdeľovanie majetku na našom území od bitky pri Bielej hore (resp. od stavovských povstaní na Slovensku). Takáto udalosť sa uskutočňuje zväčša raz za desať generácií, a tí, čo boli pri tom, sa zmenili na novodobú vrstvu zbohatlíkov, profitujúcu zo sprivatizovaného majetku počas niekoľkých generácií.
Kontroverznosť a množstvo slabín kupónovej privatizácie boli jej tvorcom jasné hneď na jej začiatku. Okrem rozptýleného vlastníctva akcií, a teda zložitého riadenia sprivatizovaných podnikov to bola predovšetkým nedostatočná ochrana drobného akcionára. Malí DIK-ovia (držitelia investičných kupónov), ako ich vtedy nazývali, boli obetovaní vyššiemu cieľu: zmene vlastníckych pomerov. Dnes vieme, že absolútna väčšina DIK-ov bola v podstate okradnutá. Práve v tomto období sa položili základy mnohomiliardových impérií tzv. finančných žralokov ako sú Penta Group, Dividend Group, J&T, Istrokapitál či Slávia Capital. Tieto spoločnosti dnes kontrolujú to, čo ešte zostalo z niekdajšieho národného majetku v slovenských rukách. Okradnutie miliónov ľudí bolo podľa neoliberálov vraj len nevyhnutným transformačným procesom, ktorý umožnil vznik novej spoločnosti. Vďaka kupónovej privatizácii sa k mnohomiliardovým majetkom dostala úzka skupina ľudí v tzv. IPF (Investičných privatizačných fondoch), vďaka ktorým ovládla množstvo podnikov. Pri ignorovaní záujmov malých akcionárov aj pri relatívne malom akcionárskom podiele (vinou rozdrobenej akcionárskej štruktúry) často stačilo na kontrolný balík 20 percent akcií podniku. Správcovia necelej štvrtiny akcií sa tak začali správať ako absolútni a neobmedzení vlastníci, ignorujúc všetky záujmy (vlastných podnikov a ich zamestnancov, malých akcionárov a podobne) a čo sa dalo, buď rozkradli, alebo „reštrukturalizovali": to čo malo akú-takú cenu, vyčlenili z podniku a výhodne predali, ľudí prepustili, zhrabli desiatky či stovky miliónov a potom zlikvidovali ďalšiu fabriku, kde mali dvadsaťpercentný podiel. Toto bezbrehé rabovanie trvalo prakticky až do konca deväťdesiatych rokov.

Domáca kapitálotvorná vrstva
Samozrejme, v tom čase už platila všeobecne známa axióma, že zmena vlastníckych vzťahov (rozumej privatizácia) je nevyhnutná, je však možné robiť ju tak, aby majetok SR ostal podľa možnosti v slovenských rukách. Preto nová garnitúra po roku 1992 prišla s konceptom domácej kapitálotvornej vrstvy, ktorá mala byť manažérsky kvalifikovaná, podnikavá, filantropická, presadzujúca národnoštátne záujmy, ktorá má navyše ambície stať sa aktívnym a úspešným hráčom v procese globalizácie.
Vychádzalo sa tak trochu z mináčovskej koncepcie plebejského národa. V každom štáte sa prirodzeným ochrancom národnoštátnych záujmov stávala vyššia šľachta. Slovensko historicky disponovalo silnou vrstvou nižšej šľachty (zemianstvom), relatívne úzkou vrstvou strednej a okrem výnimiek u nás absentovala vysoká šľachta. To spôsobilo, že sme sa v histórii stali objektom, nie subjektom dejín, alebo inak, rozhodovali o nás cudzí. Teda novovzniknutá kapitálotvorná vrstva sa mala stať jedným z najvýznamnejších štátotvorných prvkov, pilierom a garanciou aj politicko-ekonomického presadzovania národnoštátnych záujmov.
Tento koncept však zlyhal. Prečo? Predovšetkým pre zlý výber predstaviteľov národnej kapitálotvornej vrstvy. Vo veľmi krátkom čase sa títo ľudia dostali k obrovským majetkom, ktoré neboli schopní efektívne spravovať a zo zisku účinne podporovať národnoštátne záujmy Slovenska (cez podporu súkromných médií či občianskych skupín s vlasteneckou orientáciou). Je však otázkou, či aj v prípade, keby osobnostne, ľudsky a profesionálne nezlyhali, by mali v globalizovanom trhu šancu prežiť. Dnes vieme, že s najväčšou pravdepodobnosťou nie.

VSŽ pochovali dzurindovci
Aby sme neboli priveľmi všeobecní, uveďme dva modelové príklady prístupu veľkoprivatizérov. Ako prvý, do istej miery mediálne a politicky vyfabulovaný, sa uvádzal príklad rezešovskej privatizácie Východoslovenských železiarní, ako druhý, pozitívnejší príklad sa spomínala privatizácia Slovnaftu skupinou Slovintegra, blízkou Slavomírovi Hatinovi, ale aj privatizácia Dusla Šaľa Jozefom Kollárom či Matadoru Púchov Štefanom Rosinom. Ani jedna z týchto privatizácií však neprežila oveľa dlhšie ako dekádu.
Rozoberme si však privatizáciu VSŽ spoločnosťou Manager (ktorú tvorili Rezeš, Smerek, Drábik, Grúber). Táto skupina po získaní kontroly nad spoločnosťou a vytlačení skupiny Ferroinvest, ktorú kontroloval Jozef Hrinko, neskorší spoluvlastník Chemka Strážske, začala s veľkými investičnými akciami. Získala kontrolný balík v Třineckých železiarňach, za 900 mil. Sk kúpila futbalový klub Sparta Praha, skúpila krachujúce železiarne v Diósgyöri v Maďarsku, ktoré nakoniec aj tak skrachovali, stáli však spoločnosť nemalé prostriedky. VSŽ sa pôvodne chcela profilovať ako širokoodvetvový holding s množstvom sektorov; podnikala v bankovníctve (mala významný balík akcií IRB a nakoniec aj manažérsku kontrolu v tejto banke), podnikateľsky sa profilovala aj v médiách, kúpila denník Národná obroda, regionálny denník Korzár, stála za vznikom neúspešného bulvárneho denníka Trhák. Okrem toho expandovala aj do strojárskych podnikov, čo sa však ukázalo ako neveľmi prezieravé.
Hutnícky priemysel je veľmi citlivý na cyklické výkyvy trhu, čo malo za následok, že aj v čase konjunktúry bola ekonomická expanzia VSŽ na hrane únosnosti. Keď sa však pozitívny ekonomický cyklus zastavil, dopyt po oceli a valcovaných výrobkoch klesol, klesla cena ocele a, navyše, vinou poklesu kurzu koruny sa veľmi predražil nákup vstupov (železnej rudy, koksovateľného uhlia a energií). Výsledkom bolo, že sa podnik dostal do problémov. Tie by však neboli fatálne, keby ekonomický pokles nenastal práve v čase striedania politických garnitúr.
To, čo nastalo potom, patrí do „zlatého fondu" ekonomických vlastizrád, ktoré po roku 1998 páchala Dzurindova vláda. S pomocou bánk, ktoré mali v zástave akcie VSŽ, sa pokúsili o vyvolanie cross defaultu, teda umelo vyvolaného krachu tejto fabriky, živiacej štvrtinu až tretinu obyvateľov druhého najväčšieho mesta na Slovensku. Hyenizmus Dzurindovej vlády nemal hraníc.
Čo bolo ďalej, je všeobecne známe. Nástup krízového manažmentu na čele s Američanom slovenského pôvodu Gabrielom Eichlerom a nakoniec predaj VSŽ americkej spoločnosti U. S. Steel za cenu jedného špičkového hráča v primeradivison. Takto sa skončil jeden pokus o vznik slovenskej kapitálotvornej vrstvy.

Slovnaft v maďarských rukách
Iný bol príbeh privatizácie Slovnaftu. Jednu z najvýznamnejších stredoeurópskych rafinérií sprivatizovala spoločnosť Slovintegra Slavomíra Hatinu. Manažment tohto podniku sa orientoval výlučne na petrochémiu a masívne investoval do rozvoja fabriky. Na rozdiel od manažmentu VSŽ aj ľudsky uniesol svoje nové postavenie (bez prehnaného prepychu a exhibicionizmu). Ako sa však nakoniec ukázalo, náhly pokles hodnoty koruny spôsobil, že aj Slovnaft sa dostal do veľkých problémov so splácaním úverov. Problémy, ktoré nastali, boli však riešiteľné. Ak by už vtedy boli banky v súkromných rukách, iste by prehodnotili splátkový kalendár a aj za cenu vyšších úrokov by nakoniec výkyvy na trhoch manažment podniku zniesol. Táto cesta však bola neschodná, keďže v novej slovenskej vláde od jesene 1998 sedeli ekonomickí vlastizradcovia. Tí cez štátom ovládané úverujúce banky začali vlastníkov (Slovintegra) vydierať, takže ak manažment a vlastníci chceli Slovnaft zachrániť, museli ho dať fakticky znárodniť (vrátiť štátnemu Fondu národného majetku podstatnú časť svojich akcií). Po znárodnení Dzurindova vláda predala získané akcie Slovnaftu za smiešnu cenu maďarskej petrochemickej skupine MOL. Po krátkom čase MOL na čele s Oskarom Világim, podnikateľom blízkym SMK, a najmä Bélovi Bugárovi, ovládol Slovnaft aj manažérsky. Pôvodní vlastníci Slovnaftu boli zatlačení do úzadia. Táto mafiánska akcia predznamenala štýl ekonomickej politiky dzurindovcov počas celého ich osemročného vládnutia.

Bez slovenských majiteľov
Dnes je v podstate nemožné nájsť významnejší slovenský podnik, ktorý by bol vo vlastníctve slovenských majiteľov. Prednedávnom posledný významný slovenský pivovar Topvar skončil pod krídlami globálnej juhoafrickej spoločnosti SAAB Müller, čím sa zavŕšila „konsolidácia" slovenského trhu s pivom - celý ho pohltili dve nadnárodné skupiny - spomenutý juhoafrický koncern a nemecký Heineken. Podobná situácia je aj v potravinárskom priemysle, ktorý už dávno vlastnia nadnárodné spoločnosti alebo finanční žraloci. Presne to isté platí aj o „slovenskej" tlači - tú väčšinovo ovládli zahraničné vydavateľské skupiny. Najčítanejší denník na Slovensku, bulvárny Nový Čas, vydáva spolu s ďalšími titulmi švajčiarsky Ringier, denník SME vlastní prostredníctvom spoločnosti Petit Press nemecká Media Group Rheinische Post. Na slovenský trh nedávno vstúpil aj britský investor Daily Mail and General Trust, ktorý cez svoju budapeštiansku pobočku edituje denník Pravda. Je pozoruhodné, že novým majiteľom nie sú dobré ani slovenské tlačiarne: Pravda sa po zmene majiteľa tlačí v maďarskom Györi. Jediným veľkým vydavateľstvom printových médií v slovenských rukách je spoločnosť 7 Plus, s. r. o. Vlastnícke pomery v oblasti tlače kopírujú aj komerčné televízie. Najsledovanejšiu televíziu Markíza vlastní americká spoločnosť CME, televízia JOJ je majetkom finančných žralokov J&T a spravodajskú televíziu TA3 cez skupinu Grafobal ovláda vydavateľský a tlačiarenský magnát Ivan Kmotrík.

Fotografie:
Kupónová privatizácia nepriniesla radovým občanom sľubovaný efekt.

Alexander Rezeš a Slavomír Hatina - dvaja najznámejší slovenskí privatizéri.

(Koniec)

Titulok a medzititulky redakcia