Piatok 25. september 2020

extra plus

November 2009

Aktuálne číslo

Foto: Pavel KapustaFoto: Pavel Kapusta

Komunista pre 21. storočie

Jozef Hrdlička: Totalitu ducha vystriedala totálna totalita peňazí

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Je možná revitalizácia socializmu s ľudskou tvárou? Kam sa podeli naše ideály z novembra 1989? Sme slobodní? To sú otázky pre sociológov, politológov i historikov, ktorí nám na ne dajú nejednoznačnú odpoveď.

Treba sa spýtať obyčajných ľudí, pracujúcich i nezamestnaných, bývajúcich i ľudí bez domova - hovorí mladý šéf slovenskej komunistickej strany. Nebýva zvykom v našich končinách hovoriť o týchto veciach otvorene a ešte k tomu s komunistom. Slovo komunista by predsa malo patriť k hanlivým slovám, ak nie k nadávkam, pri ktorých sa dnešný „demokrat" iba strasie. Čosi podobné už zažila v histórii aj Amerika, keď vo výboroch pre neamerickú činnosť stíhala ľudí pre podozrenie z komunistických myšlienok. Komunisti a socializmus sa však nestratili z povedomia ľudí, napriek chybám, ktoré sa stali v minulosti. Po neúspechu Komunistickej strany Slovenska vo voľbách v roku 2006 prišlo k výmenám vo vedení a do šéfovskej stoličky si sadol človek z generácie tzv. Husákových detí, ktorá nenesie zodpovednosť za hriechy otcov a na svet i do vnútra svojej strany sa pozerá kriticky. Pomôžu mladí slovenskí komunisti v čase globálnej krízy zmeniť pomery na Slovensku? Sú ich myšlienky o rovnosti ľudí utópiou? Aj o tom sme sa rozprávali s predsedom KSS Jozefom Hrdličkom.

Kým v Česku je komunistická strana treťou najsilnejšou parlamentnou politickou stranou, na Slovensku je politickým zoskupením pod prahom zvoliteľnosti. Prečo?
Vývoj na Slovensku a v Česku bol odlišný. Komunistická strana Čiech a Moravy si udržala svoje pozície, pretože pružne akceptovala spoločenské podmienky, ktoré sa vytvorili po roku 1989. Na Slovensku sa komunistická strana pretransformovala na SDĽ - stranu sociálno-demokratického typu. Táto strana bola dokonca aj vo vládnej koalícii s pravicovými politickými stranami, čo jej nijako neprospelo. Terajšia komunistická strana bola obnovená v roku 1992 - vznikla v podstate na zelenej lúke, zjednotením dvoch malých komunistických strán - jedna pôsobila v západnej, druhá vo východnej a strednej časti Slovenska.

Nešťastné spojenie SDĽ v koalícii s pravicovými stranami spôsobilo, že stratila pôdu pod nohami a jej voličské zázemie prebrala KSS, ktorá sa po voľbách v roku 2002 dostala na štyri roky do parlamentu. Túto pozíciu si však v nasledujúcom volebnom období neudržala. Aké boli príčiny tohto neúspechu?
Nedokázali sme si získať voliča racionálnou a konštruktívnou politikou. Naša politika bola mnohokrát zahľadená do minulosti, nekriticky obhajovala všetko, čo tu bolo do roku 1989. Chýbal realistický prístup - na jednej strane bolo prirodzené prihlásiť sa k nesporným pozitívam prednovembrového vývoja, na druhej strane bolo treba otvorene pomenovať chyby, ktorých sa bývalý režim dopustil. KSS mala hľadať odborné východiská pri riešení nezamestnanosti, v sociálnych veciach a zdravotníctve. Lenže práve v tomto zlyhávala.

Nemožno neúspech pričítať aj na vrub starej prednovembrovej garnitúry, ktorá mala v KSS aj v nových podmienkach hlavné slovo?
Je pravda, že vtedajšie vedenie, ktorého súčasťou som bol aj ja, bolo dosť konzervatívne. Nedokázalo realisticky vnímať politický vývoj na Slovensku.

V čom vidíte najväčší hendikep komunistickej strany, v čom musí byť na úrovni doby, čo musí zásadne kriticky prehodnotiť?
Súčasná propaganda v médiách je ku komunistickej strane orientovaná silne negativisticky. Podľa prevažujúceho politického chápania, všetko čo existovalo a bolo vytvorené do roku 1989, bolo zlé. S tým nemôžem súhlasiť, ale zároveň sa domáham reálneho zhodnotenia minulosti v kontexte doby, medzinárodnej situácie a studenej vojny, počas ktorej u nás udalosti prebiehali. Pozerať sa na socializmus v našich podmienkach dnešnými očami, hodnotiť ho dnešným hodnotovým aparátom je nenáležité. Československo malo po roku 1945 ako priemyselne rozvinutá krajina s vysokou vzdelanosťou reálne predpoklady na to, aby sa pokúsilo vytvoriť spoločnosť na nových základoch podľa vlastných predstáv. Bol nám však vnútený, určite aj pod vplyvom studenej vojny, sovietsky model socializmu, ktorý nebol dosť dobre aplikovateľný na naše podmienky. Nedá sa to však vrátiť naspäť, v histórii nie sú možné opravy. Veľký zlom boli aj politické procesy a prenasledovanie ľudí v päťdesiatych rokoch. Odsudzujeme ich. Čo ešte kritizujeme vo vzťahu k socializmu 20. storočia v Československu, je obmedzovanie slobody pohybu, slobody vierovyznania, slobody podnikania.

Téza vedúcej úlohy strany, ktorá sa niesla celým vývojom socializmu, nevyhnutne viedla až ku kultu osobnosti stalinského typu, čoho dôsledkom boli milióny obetí. Nie je už v podstate takého modelu socializmu zakódovaná diktatúra?
Politiku vždy robia ľudia a ľudia sú náchylní uspokojovať svoju túžbu po neobmedzenej moci. Žiaľ, boli sme toho svedkami aj u nás. Po oslobodení v roku 1945 sa všetky politické strany, ktoré v republike pôsobili, prihlásili k socialistickej orientácii spoločnosti. V Československu existovala politická pluralita, ktorá umožnila vznik vlády Národného frontu.

Pluralita však trvala veľmi krátko, len do roku 1948...
V roku 1947 samotný Stalin ešte uznával československú cestu k socializmu, pripúšťal, že komunistická strana spolu so stranami Národného frontu určovali smerovanie spoločnosti, ale po roku 1948 nám bol, ako som už povedal, vnútený sovietsky model socializmu. Na politickej scéne sa totiž objavil tzv. Marshalov plán, ktorý okrem hospodárskej pomoci západných krajín sledoval aj šírenie západnej ideológie a mocenského vplyvu v krajinách oslobodených Červenou armádou.

Churchill vyvolal spustenie železnej opony a svet sa rozdelil na východnú a západnú hemisféru. Bol by sa však socializmus na istom trhovom princípe, teda v podobe, v akej by ste ho dnes radi videli, v tej dobe udržal?
V tom je zložitosť vývoja. Z pozície dnešného poznania vieme zhodnotiť chyby, vieme, čo sa malo robiť inak, lenže miera poznania bola vtedy iná a politické dianie bolo limitované medzinárodnou situáciou. Bolo by trúfalé odpovedať na otázku, čo by bolo, keby...

Veríte myšlienke socializmu, myšlienke rovnosti medzi ľuďmi, ktorá sa dosť prieči doterajším historickým skúsenostiam?
Vedenie KSS a jej členovia nechcú, aby sa vrátil ten typ socializmu, ktorý tu bol do roku 1989 - nakoniec, dnes sa to už ani nedá. Socializmus je však jediná cesta, aby sa zachovala existencia ľudskej civilizácie. Kapitalizmus, ktorý je dnes na svete prevažujúcim systémom, ukazuje veľké slabiny a aj nevyhnutnosť jeho prekonania. Dnešná hospodárska kríza je krízou celého systému. Svet sa zároveň borí s ekologickou krízou a sú už aj príznaky energetickej krízy. Napokon sme svedkami krízy morálky, krízy ľudských hodnôt, kde je v hodnotovom rebríčku prvoradý zisk. Ak človek nebude hľadať alternatívu k tomuto systému, môže zničiť sám seba. My hovoríme, že alternatívou je socializmus pre 21. storočie.

Aký je socializmus pre 21. storočie?
Presnú odpoveď nevie dať nikto. Vo svete pôsobia komunistické, robotnícke či marxistické ľavicové strany, ktoré hľadajú rozličné cesty, ako by mala vyzerať spoločnosť. Komunistická strana Čiech a Moravy ako prvá za posledných dvadsať rokov vydala serióznu knihu s názvom Socializmus pre 21. storočie, ktorá hovorí o možnosti vzniku životaschopného socializmu v podmienkach strednej Európy. Jeho podstatou je sociálna spravodlivosť, štátne vlastníctvo strategických podnikov, nerastného bohatstva a hlavných priemyselných odvetví. Na tomto základe je potom možné spravodlivejšie prerozdeľovanie zdrojov, slušné sociálne zabezpečenie a zdravotná starostlivosť. Kumulácia zisku a bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí je príčinou priepastných sociálnych rozdielov, príčinou chudoby veľkej časti obyvateľstva. Toto nemôže byť cesta pre ľudstvo.

V rámci Európy sú aj iné cesty, napríklad švédsky model sociálneho štátu...
Súhlasím, švédsky model preukázal svoju životaschopnosť v mnohých veciach, ktoré sú aplikovateľné aj v strednej Európe. Ale sú aj iné formy socializmu vo svete, napríklad v Číne, na Kube a vo Vietname. Vlastné vízie o sociálnom štáte uskutočňujú aj ďalšie krajiny, prirodzene, každá podľa svojich kultúrnych a historických tradícií. Práve to bola chyba minulosti, keď sa tvrdilo, že je len jeden model socializmu. Sovietske vedenie neakceptovalo československý model, ale ani juhoslovanský a malo problém uznať čínsku cestu. Národné, kultúrne a historické špecifiká boli vždy aj budú, preto je utópiou hľadať jednotný model socializmu.

Čína a Kuba sú geograficky vzdialené a kultúrne odlišné krajiny. Je možné „budovať socializmus" v podmienkach Európskej únie a popri členstve v NATO?
Vyhlásiť v ktorejkoľvek európskej krajine - hurá ideme budovať socializmus - nie je možné. Ide o to, aby sa komunistické strany jednotlivých krajín usilovali, aby systém, v ktorom žijeme, bol čo najsociálnejší a čo najhumánnejší. Som presvedčený, že vývoj aj v takých veľkých zoskupeniach štátov ako je Európska únia nakoniec povedie k zmenám, ktoré môžeme nazvať socialistická cesta.

Spomenuli ste krajiny, ako je Čína a Kuba. Tam je však zabetónovaný socializmus jednej strany, dokonca jedného muža a o slobode prejavu sa veľmi nedá hovoriť. Nie sú to už prekonané formy? Môže to byť socializmus pre 21. storočie?
Pluralita názorov je potrebná a nevyhnutná. Nehovorím, že čínsky, vietnamský či iný model je ten správny. Ale pri ich posudzovaní treba vychádzať z mentality a kultúrnych tradícií týchto národov. Bol som vo Vietname a môžem potvrdiť, že postavenie komunistickej strany je tam absolútne dominantné. Lenže je to ázijská krajina s hlboko zakorenenými tradíciami cisárstva, vlády silnej ruky, čo determinuje vývoj ich socializmu. O Kube sú u nás skreslené predstavy. Táto krajina dlhodobo žije v podmienkach hospodárskeho embarga zo strany USA a keď sa zrútil socialistický východný blok, ktorý dovtedy kooperoval s Kubou, krajina sa ocitla vo veľmi zlej situácii, bol akútny nedostatok základných životných potrieb. Bol som na Kube pred rokmi a druhýkrát na začiatku tohto roka. Bol som prekvapený, aký veľký posun urobila kubánska spoločnosť po ekonomickej stránke.

Západné médiá Fidela Castra nazývajú doživotným diktátorom. Váš názor na tohto revolučného vodcu kubánskeho ľudu je asi iný...
Tvrdím, že Kuba nie je krajinou jedného diktátora. Pravdou je, že Fidel Castro je na Kube autoritou, ale prirodzenou, nie vynucovanou. Súčasné kubánske vedenie je omladené na všetkých stupňoch až po ústrednú úroveň. Nie je to staré, revolučné vedenie, ale generácia tridsiatnikov, ktorá zavádza do hospodárskeho života malé a stredné podnikanie, umožňuje prísun zahraničného kapitálu. Investujú tu európske štáty, najmä Španielsko a Francúzsko. Kuba sa stáva otvorenou krajinou.

Otvorenou krajinou aj pre disidentov?
Ale veď každá spoločnosť sa chráni pred nebezpečenstvom vonkajších politických a vojenských zásahov. Spravodajské služby USA rozohrávali na Kube rozvratné hry, z USA sa viedol proti Kube v Zátoke svíň ozbrojený útok, na samotného Castra podnikli tajné služby jedenásť atentátov.

Hovorili ste o socializme vo svete, ale nespomenuli ste československý „socializmus s ľudskou tvárou"...
Po Stalinovej smrti boli v samotnej KSČ badateľné pokusy o reformy systému. V roku 1968 mala komunistická strana na čele s Dubčekom obrovskú podporu u občanov. Lenže tento proces sa odohrával v kontexte studenej vojny a Sovietsky zväz si nemohol dovoliť prísť o jeden článok reťaze, ktorú tvorili krajiny východného bloku. Hrozba, že nepríde iba k reforme socializmu, ale k jeho likvidácii bola reálna, pretože v pozadí boli aj iné sily, ktoré mohli prirodzený reformný proces využiť na zásadnú zmenu systému. A tak prišlo k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ktoré však nemôžem ani pri najlepšej vôli nazvať bratskou pomocou, ale ani jednostranne vojenskou intervenciou.

Ako dnes s odstupom času hodnotíte obdobie tzv. normalizácie, ktoré nasledovalo po potlačení reformného hnutia v Československu?
Napriek všetkým negatívam, ktoré sprevádzali toto obdobie, bolo šťastím, že sa vedúcou postavou vývoja po roku 1968 stal Gustáv Husák, podľa môjho názoru jedna z najvýznamnejších osobností moderných slovenských dejín. Je známe, aký mal pohnutý život, že bol obeťou procesov v päťdesiatych rokoch a aj preto bol triezvym a realistickým politikom. Len ťažko si možno domyslieť, akým smerom by sa uberal vývoj, keby sa na čelo štátu vtedy dostal niekto z konzervatívnych predstaviteľov komunistickej strany. Aj keď bolo veľa ľudí počas normalizácie postihnutých, politické procesy sa neopakovali najmä vďaka Husákovi.

Zaujímavé je, že na Husáka má podobný názor aj niekdajší disident Ján Čarnogurský, ktorý je inak od vášho chápania minulosti na hony vzdialený...
Čarnogurský vidí Husáka realisticky, očami tej doby. Treba povedať aj to, že Slovensko v osemdesiatych rokoch za Husákovej éry prosperovalo, boli sme sebestační v potravinách, rozvíjal sa priemysel, zvyšovala sa životná úroveň. V týchto rokoch rástla aj populácia, rodilo sa najviac detí. Ja som jedno z nich.

Za západným svetom sme však zaostávali najmä v technológiách...
V socialistickom tábore sa štátne peniaze prerozdeľovali v prospech obyvateľstva, na vedu a výskum sa dostávalo menej. Vývoj bol preto pomalší ako v západnej Európe, kde korporácie pod tlakom konkurencie veľkú časť ziskov investovali do výskumu a vývoja nových technológií.

Obdobie normalizácie bolo érou relatívneho socialistického blahobytu, ale chýbala sloboda prejavu. Báli sme sa vysloviť nahlas svoj nesúhlas. Jeden známy spisovateľ túto situáciu nazval démonom súhlasu. A v spoločenskom živote vládol duch formalizmu...
Áno, formalizmus tu bol hlboko zakorenený, mnohí radoví a čestní komunisti sa báli otvorene povedať svoj názor. Bola to doba determinovaná viacerými, aj vonkajšími vplyvmi. Ak sa však hovorí o tých časoch ako o totalite ducha, tak dnes sa dá hovoriť o totálnej totalite peňazí.

Socializmus mal z hľadiska histórie krátke trvanie, akoby sa v súkolí dejín na okamih čosi zadrhlo, ale vzápätí prišlo k akejsi „samonáprave". Na námestiach sme začali štrngať kľúčmi, volať po zmene a jedného dňa socializmus ako spoločenský systém, na prekvapenie mnohých, prestal fungovať. Prebudili sme sa v drsnom kapitalizme. Čo sa vlastne stalo? Prečo socializmus skolaboval?
Skolaboval vinou vysokých funkcionárov komunistických strán. Sú mnohé signály, že svoju úlohu tu zohrali aj spravodajské služby východného bloku, pretože v Československu nebola pôda na vznik revolúcie, aby ľudia sami od seba vyšli do ulíc a žiadali zmenu systému. Podľa vtedajších prieskumov len dvanásť percent ľudí odmietalo socializmus a 88 percent občanov bolo za socialistický systém. Väčšina ľudí na námestiach v roku 1989 neštrngala kľúčmi za odstránenie socializmu. Demonštrovali za reformu socializmu, za názorovú a náboženskú toleranciu, za možnosť cestovania, proti skostnatenému vedeniu strany a štátu.

Aký podiel na našej nežnej revolúcii a zmenách v celom socialistickom tábore mal Gorbačov a jeho perestrojka? Hovorí sa aj o iniciatíve KGB a ŠtB...
Dvadsať rokov od tých historických udalostí je veľmi malý časový odstup na to, aby nám historici vedeli dať presnú odpoveď. Existujú informácie, že prevrat bol pripravený východnými spravodajskými službami. Verejnosť si iste spomenie na správu o smrti študenta Šmída, ktorý mal byť zabitý na Národnej triede v Prahe, čo bol spúšťací mechanizmus demonštrácií po celej bývalej federácii. Bola to fáma. Ukázalo sa, že mŕtvy študent bol istý Ludvík Zifčák, ktorý neskôr priznal, že bol spravodajským dôstojníkom ŠtB a že revolúcia bola pripravovaná za asistencie KGB. Otázkou je, či pripravovaný prevrat mal viesť iba k výmene vtedajšej komunistickej garnitúry a či rozbehnutý proces zmeny potom využili západné spravodajské služby na odstránenie celého systému. Spočiatku sa aj novozvolený prezident Václav Havel vyjadril, že nemá záujem odstrániť socializmus a po svojom zvolení sa podpísal pod socialistickú československú ústavu.

Protagonista nežného prevratu Ján Budaj hovorí, že Havel sa stal prezidentom po dohode s komunistami. Niektorí sa pamätajú, že v kuloároch sa hovorilo o Havlovi ako o potenciálnom prezidentovi minimálne pol roka pred novembrovými udalosťami. Nesvedčí to o pripravenom scenári nežnej revolúcie?
Je známe, že Havel, aj keď bol ako predstaviteľ Charty 77 istý čas vo väzení, sa v Prahe stretával s významnými príslušníkmi východných spravodajských služieb a ŠtB. Moskovské vedenie aj samotný Gorbačov mali záujem na tom, aby bol Václav Havel zvolený komunistickým Federálnym zhromaždením za prezidenta. Spočiatku vedenie KSČ odmietalo výzvy sovietskeho veľvyslanectva, až po priamom nátlaku Michaila Gorbačova na premiéra Ladislava Adamca napokon súhlasilo so zvolením Václava Havla. Vyvoláva to mnohé otázniky nad udalosťami okolo novembra 1989. Podľa môjho názoru bol Havel vybraný ako neschopný politik na presne tú úlohu, ktorú mal splniť.

Mnohí agilní komunistickí funkcionári sa z politického a verejného života nestratili. Súvisí to s niekdajšími dohodami, alebo ide o obyčajné prevracanie kabátov, ktoré je sprievodným javom každej zmeny režimu?
Tak či onak, za zamyslenie stojí fakt, že mnohí vtedajší vysokí funkcionári komunistickej strany sú dnes v najvyšších štruktúrach slovenskej spoločnosti. Spomeniem len meno Eduarda Kukana, ktorý bol komunistickým funkcionárom na ministerstve zahraničných vecí a ašpiroval na post ministra po Bohušovi Chňoupkovi. Dnes je tento muž jedným z predstaviteľov pravicovej neoliberálnej strany. Takých ako Kukan je veľa. Fakt je, že novembrové udalosti poslúžili istým komunistickým špičkám, ktoré momentálne patria medzi najmocnejších a najbohatších ľudí v Česku aj na Slovensku.

November 1989 priniesol mnoho zmien. Všeobecne sa skloňuje, že jednou z najväčších vymožeností novembra je pocit slobody. Sme slobodní?
V našich podmienkach je sloboda občana úzko determinovaná jeho ekonomickými prostriedkami. Nie sme slobodní už ani v zmysle názorovej slobody, lebo myslia a rozhodujú za nás mienkotvorné médiá. Pod ich vplyvom sa dnes dostávame do takej polohy, že samotné pojmy socializmus a komunizmus sa kladú na rovnakú úroveň s fašizmom. Úlohou médií je, aby ľudia nevyslovovali vlastné názory, nepoužívali vlastný rozum.

Dvadsiate výročie nežnej revolúcie sa nesie v znamení celosvetovej krízy. Nie je to pre dovozcov kapitalizmu deprimujúce?
Na to sa pri oslavách nikto pýtať nebude. Udalosti spred dvadsiatich rokov hospodársky využil Západ, čím možno zabránil už vtedy hroziacej kríze. Bol vytvorený priestor na expanziu kapitálu, pre nové možnosti trhu. Likvidácia socializmu v Európe umožnila západným investorom vstup na neobsadené územie, kde sa dalo veľmi výhodne kupovať, profitovať z lacnej pracovnej sily a oddialiť o dvadsať rokov strašidlo krízy. Dnes sme svedkami globálnej ekonomickej pohromy, ktorú ako vždy nik nečakal, ale ktorá musela zákonite prísť. Keby vtedy v novembri 1989 ľuďom niekto premietol na veľkoplošných obrazovkách skrátený filmový obraz ich budúcnosti, som presvedčený, že by ľudia z námestí veľmi rýchlo zutekali. Dnes badať pozitívnu zmenu v myslení ľudí aj v tom, že v roku 2006 vyhral Robert Fico voľby zásluhou komunistickej rétoriky a komunistického programu.

Medzi Smerom-SD Roberta Fica a komunistickou stranou je však rozdiel...
Prirodzene, medzi komunistami a sociálnymi demokratmi je rozdiel. Poviem to na malom príklade: Na ulici je pohodená banánová šupka, ľudia sa na nej šmýkajú, padajú a rozbíjajú si kolená. Sociálni demokrati zdvíhajú ľudí zo zeme, oprašujú ich a obväzujú im rany. Komunisti však zdvihnú zo zeme tú banánovú šupku.

Komunistická strana Slovenska je pod prahom zvoliteľnosti do parlamentu. Ako vidíte svoje šance do budúcnosti, povedzme za horizont šiestich či desiatich rokov?
Dovolím si povedať, že okrem KSS na Slovensku neexistuje reálne fungujúca ľavicová strana. Nie je ňou ani Smer, pretože táto strana je ľavicová iba rétorikou a sľubmi. Nie činmi. Na čo sa v Smere zmohli, boli len kozmetické úpravy reforiem zavedených neoliberálnou vládou Mikuláša Dzurindu. Možno to bude znieť neskromne, ale dôsledným reprezentantom ľavice je komunistická strana, ktorá dnes nie je ani konzervatívna, ani dogmatická, či zahľadená do seba. Vidím ju ako politický subjekt s veľkými perspektívami. Nielen v horizonte šiestich či desiatich rokov, ale už aj v súčasnosti.