Sobota 16. november 2019

extra plus

December 2009

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Revolucionárske panoptikum

Malá zbierka klebiet o novembri 1989

Ján Litecký-Šveda

„Na systémoch, ktoré sú vyvrátené, nás zaujíma už len to osobné, pretože to je večne nevyvrátiteľné. Z troch anekdot sa dá vytvoriť obraz človeka; pokúsim sa z každého systému vybrať tri anekdoty, ostatné nechám tak."

Toto malé zamyslenie nad novembrom '89 neuvádzam citátom filozofa Nietzscheho náhodou. Nemienim totiž písať širokospektrálnu analytickú úvahu o uplynulých dvadsiatich rokoch, chcem len uviesť pár klebiet o ľuďoch, ktorí pri a po tomto prečudesnom novembrovom prevrate stáli v centre diania. Aby som stanovil nejaký východiskový bod, ku ktorému sa budú tieto riadky vzťahovať, uvediem aspoň jednu vec: také červené Slovensko, ako je dnes, ešte v histórii nebolo. A kominterna ovláda kompletne všetky masmédiá. Hádam ani netreba dodávať, že „československé", pretože oproti konzervatívnemu Slovensku to bola vždy ich zem zasľúbená. Dvadsať rokov „po" nie je na Slovensku prenasledovaný za svoje názory, postoj či presvedčenie nikto tak ako slovenskí vlastenci. Ani homosexuáli, ani Maďari, ani Cigáni či dokonca komunisti. Pýtate sa, ako k tomu mohlo prísť? Ako to, že „protikomunistická revolúcia" vlastne vôbec nezúčtovala s komunizmom, najmä s jej intelektuálnym kominternovským podhubím? Nuž, pýtam sa aj ja, a časť svojich pokusov o odpovede vám tu predkladám.

Nesvojprávni pešiaci
Málokto je už dnes ochotný poprieť, že novembrový prevrat zorganizovala a zinscenovala ŠtB, presnejšie povedané, určité skupiny v ŠtB, orientované na Prahu. Toto však nebude úvaha o sprisahaní. Na túto tému už bolo totiž popísaných pár zásadných vecí, za všetkých spomeniem pána Dolejšího. Napriek tomu, že jeho analýza novembrových udalostí vyšla prekvapivo zavčasu, nevyhol sa v nej niektorým drobným chybám, ktoré v konečnom dôsledku zoslabili dosah jeho práce. Hoci jeden čert spoza chrbta mi našepkáva - a bolo by to aj tak vôbec pomohlo?
Moja malá zbierka klebiet však chce ukázať, že aj keby tu nebol ani len náznak sprisahania, veľmi odlišne to tu ani dopadnúť nemohlo. Jednoducho, či už priamo ľudia prevratu, či tí, čo sa tam náhodne zamotali, boli vo veľkej miere ľudia s hlboko implantovanými boľševickými myšlienkami a zvykmi. Jedna poloklebietka na úvod: zaujímavé, že dodnes si nikto nevšimol, aký nenormálne veľký počet vysokopostavených ľudí po prevrate nevedel nijaký cudzí jazyk. Čo tí už mohli vedieť o demokracii, keď neboli schopní si ani len pozrieť viedenské správy? Nehovoriac už o čítaní kvalitných politologických kníh, ktoré tu dovtedy, samozrejme, nik nepreložil. Takže ich znalosti o demokracii spočívali len na tom, čo sa dozvedeli od komunistov. A aj keď si pred to dali opačné znamienko, hĺbke poznania to neveľmi pomohlo. A tak to tu prebiehalo ako za starých čias - vzniklo ideologické centrum z tých, čo si mysleli, že vedia čo je pravda (samozrejme jediná správna) a takmer nesvojprávni pešiaci z tých, ktorí plnili príkazy „ÚV". Tam veru bolo ťažko hovoriť niečo o demokratickej diskusii, z ktorej sa rodí demokratická prax.

Žartovná periodizácia dejín
Poďme však preč zo zákulisia sekretariátov, niekam na svetlo. Najlepšie rovno na tribúnu, kde udával tón Jano Budaj, hoci prvá klebeta je vlastne z jedálne. Ešte niekedy v 70. rokoch sa tak neformálne zgrupoval menší okruh nonkonformných mladých ľudí a jedno z miest stretávania a diskutovania bola študentská jedáleň na Gondovej ulici, kam sme chodili na obedy. Raz som takto stál pri okienku práve s Janom Budajom. Rok si nepamätám, zato deň veľmi presne - bolo 8. marca. Určite sa ešte pamätáte - vtedy bol Medzinárodný deň žien, čo bol typický komunistický sviatok, ktorý založila, tuším, ešte Klára Zetkinová. Mladí, čo nemali radi režim, tento sviatok bojkotovali a myslel som si, že sa to týka aj celého spoločenstva na Gondovej. Ale mýlil som sa. Jano Budaj totiž odrazu vytasil ruku spoza tácky a srdečne začal gratulovať všetkým kuchárkam k MDŽ. Jeho vysvetlenie si už presne nepamätám, len viem, že sa to snažil zľahčiť poukázaním na šancu na väčšie porcie. Ale nebola to vari snaha o „väčšie porcie", ktorá tu ľudí zaháňala pod krídla rodnej strany, za čo sme ich všetci na Gondovej tak kritizovali? V čom bol potom rozdiel medzi gratuláciou k MDŽ a vstupom do strany? Vo veľkosti porcií?
Ďalším nesporne významným mužom novembra bol Peter Zajac. Ako povedal Fedor Gál, „bol to tvorca politiky VPN v pravom zmysle slova". Tu si nemôžem odpustiť jednu poznámku - neviem dosť dobre pochopiť, ako ho môžu ľudia, ktorí sú inak až nekriticky zameraní na Západ, kde sa všetko priam parametrizuje úspechom, dodnes považovať za schopného politológa či politika. Veď VPN predsa totálne skrachovala, pričom lepšie východiskové podmienky, ako mala VPN si už ani neviem predstaviť. Žeby „tvorca politiky VPN v pravom zmysle slova" nemal na tom nijakú zásluhu? Ale vrátim sa ku klebetám. Niekedy na prelome 70. a 80. rokov ma moja bibliofilská vášeň zviedla dokopy aj s Petrom Zajacom. No a naše rozhovory sa, samozrejme, neobmedzili len na výmenu kníh či na poéziu, občas sme zabrúsili aj do politiky. Vtedy práve vrcholilo normalizačné dusno a naše názory naň a na celý režim boli takmer totožné. Až na malý detail, ktorý ma vtedy prekvapil. V tom čase som si práve vymyslel takú žartovnú periodizáciu našich povojnových dejín - 50. roky boli „marxizmus-terorizmus", 60. „marxizmus-naivizmus" a 70. „marxizmus-banditizmus". K tomu som dodal, že vlastne ten „banditizmus" je relatívne najprijateľnejší, pretože už je takmer každému jasné, že celý komunizmus je chorá myšlienka a ide už len o obyčajnú korupciu a zlodejstvo, čo na rozdiel od komunistického režimu má aspoň ľudský rozmer. S týmto mojím názorom však P. Zajac nesúhlasil a šokoval ma vetou, že preňho, naopak, boli najprijateľnejšie 50. roky, pretože tam nešlo (podľa neho) o obyčajné zlodejstvo, ale aspoň o - myšlienku. Takže tak. Myslím si, že toto je základný problém všetkých ľavicových intelektuálov - že im ide vždy o myšlienku, a nie o živého človeka. Nečudo potom, že ich projekty dopadnú tak ako napríklad VPN. Ak však Petrovi Zajacovi treba priznať, že mu išlo len o myšlienku ako takú a nie o komunistickú myšlienku, okolo prevratu sa motali aj ľudia, ktorým nielen boľševické spôsoby, ale ani komunistické myšlienky neboli cudzie.

Otrasná pasáž
Predtým, ako tu odcitujem jednu skutočne otrasnú pasáž, uvediem niečo, čo pri svojej nechcenej komickosti je skutočne na zasmiatie. Je to veta od Vladimíra Ondruša, ktorý sa zaoberal históriou KC VPN: „Prevládlo morálne dôsledné stanovisko, podporené predovšetkým M. Šimečkom a M. Kusým, že politiku transformácie spoločnosti nemôžu realizovať ľudia minulosti." (Kultúrny život, 13. - 19. mája 1993. Ako vidíte, apríl už bol dávno za nami.) Nuž, potrebujete ešte väčších „ľudí minulosti", ako boli títo dvaja ideológovia komunizmu? A že spôsoby „minulosti" im zostali natrvalo, to neraz predviedli užasnutým divákom. Ale nejdem sa tu zaoberať súdruhom Kusým, ktorého názory sa zodpovedajúcou rýchlosťou pohybovali v smere straníckych zjazdov, sokolských zletov či ich kombinácií, ale vám zacitujem tú sľúbenú otrasnú pasáž. Jej autorom je Milan Šimečka st., ktorý dokonca aj medzi nepriateľmi VPN bol považovaný za celkom „slušného", na rozdiel od svojich fundamentalistických spolubojovníkov. A výslovne upozorňujem - toto napísal už ako „disident", nie je to z jeho komunistických prednášok. Pozorne čítajte: „Bezpochyby by miliony lidí prožily delší a pokojnější životy v Rusku bez Lenina a bez Stalina. Pak by však pravděpodobně nevstoupil vesnický chlapec Jurij Gagarin jako první člověk do vesmíru." (Svět s utopiemi, nebo bez nich?, Filozofia 2/1994) Prečítajte si tieto dve vety ešte raz. Prečítajte si ich ešte stokrát - no pochybujem, že ľudský mozog je schopný pochopiť to nevysloviteľne obrovské kvantum zverstva a hlúposti, ktoré je obsiahnuté v týchto vetách. Jednoducho, čo tam po nejakých miliónoch umučených a zavraždených ľudí, od starcov po malé deti - veď sa to eufemisticky dá nazvať, že by „prožily delší a pokojnější životy". A hlavne, že to poslúžilo pokroku. Ja osobne som nič perverznejšie v živote nečítal.

„My ti zavoláme"
Čo by to však bola za klebetáreň, keby nebola čo najosobnejšia, aj keď svoju osobu sa tu snažím „využiť" len na prezentovanie symptomatických situácií a postojov; je to takrečeno nevyhnutná kulisa. Reč bude o cenzúre. Poberiem sa priamo pod revolučnú tribúnu. Že prečo nie až na ňu, to vám teraz vysvetlím. Dúfam, že nejako decentne, pretože tu už sa budem pohybovať na ozaj tenkom ľade osobného. Na úvod musím povedať, že som sa nikdy neoznačoval za disidenta, ba nenapadlo mi to ani vtedy, keď sa už aj bývalí členovia strany a eštebáci začali vydávať za disidentov. Považoval som sa a považujem aj naďalej za radového občana. Preto aj v tých rušných novembrových dňoch som nemal nijaké väčšie ambície, ako každý deň si ísť postáť pod tribúnu a odštrngať si kľúčmi. (Dokonca aj v malých rozmeroch jedného podniku ma do VPN dotlačili kolegovia takmer násilím.) No a keď som večer prišiel domov, na rad prišla televízia, ako to zase vyzeralo v Prahe. A tu mi to trošku neštimovalo - zatiaľ čo v Prahe sa na tribúne popri politikoch na osvieženie nálady vystriedali skoro všetci významní folkeri, ktorí sa už za boľševika odvážili čo-to povedať, vlastne zaspievať, v Bratislave bol na revolučnom pódiu iba Ivan Hoffman. Pretože som sa v tejto oblasti trošku vyznal, veď som s týmito ľuďmi hrával na všetkých možných festivaloch, chýbali mi tu ďalšie osoby, ktoré by tam boli určite patrili, minimálne Dušan Valúch, Edo Klena alebo Miloš Janoušek. (Jedna klebietka bokom - v podniku, kde som pracoval, sa zhodou okolností vytvorila za dlhé roky celkom slušná spoločnosť, kde som nemal ani najmenšie problémy s komunistami, pretože to boli iba takí salónni straníci, ktorí to celé brali pragmaticky, len ako spôsob prežitia. Okrem jedinej výnimky - súdružky Adely Hoffmanovej, mamičku nášho revolučného barda, ktorá bola takou aktívnou a fanatickou komunistkou, že aj ostatní straníci mali pred ňou strach.) Nuž a pri tej monotónnosti sľubovanej lásky začal aj vo mne hlodať „tribúnový" červík. Keď sa tam nehrnú ostatní, či ich nevolajú - ale veď v revolúcii asi treba byť aktívny, nečakať kým ťa zavolajú - skúsim to aspoň ja. A posledné nakopnutie som dostal v jednu nedeľu, na ktorú usporiadatelia sľubovali, vzhľadom na to, že bude nedeľa, trošku viac hudby. A ako na potvoru, nebola tam vlastne nijaká. Vtedy mi bolo jasné, že treba skoncovať so zápecníctvom a začať s aktivitou, ako si to slávne revolučné dni vyžadujú. Tak som sa v pondelok vybral na (vtedy ešte) Jiráskovu ulicu za mojimi starými kamarátmi - „Agnesom" Snopkom a Ivanom Hoffmanom, s ktorými som absolvoval nejedno folkové podujatie či festival. (Ešte maličká klebietka „odboku" - aj Agnes Snopko čírou náhodou pochádzal z dobrej komunistickej rodiny.) Na KC VPN samozrejme panoval správny revolučný virvar. S odstupom času mi pripadá komické najmä to, ako študenti, predchnutí významom udalostí, na ktorých sa zúčastňovali, usilovne strážili budovu - zrejme, aby sa tam nedostali nejakí „zlí" eštebáci. Ale pre nadšenie mladosti som mal pochopenie. Menej už pre Ivana Hoffmana, ktorý ma šokoval požiadavkou, aby som mu odrecitoval text, ktorý som večer chcel spievať. A potom si ho aj celý vypočul, so sústredenou dôležitosťou politruka okresného formátu. Takže takto nejako nám začínala „sloboda". Potom mi milostivo prikývol, že večer teda môžem prísť aj s gitarou. (Pesnička sa volala Zábudlivý blues - niečo o tom, ako zabúdam na skvelé reči a propagandu, keď zažívam každodennú boľševickú realitu. Končilo sa to vtedy aktuálnymi obuškami.) Večer sa to samozrejme striedalo, mlelo, nakoniec bolo veľmi poučné zažiť tú atmosféru za tribúnou - akurát, že na mňa nejako „nevyšiel čas", hoci napríklad na Ivana Hoffmana áno. Ale to neprekáža, povedal Agnes, my ti zavoláme. Neviem, ako by som sa na to pozeral dnes, ale vtedy som bol veru sklamaný. Veď tak som chcel, aspoň trošku, aj ja pomôcť pri protikomunistickom prevrate! A vtedy človek hľadá aspoň nejaké vysvetlenie, aby to sklamanie nemusel tak naplno prežívať. Ja som si to vtedy vysvetlil obyčajnou ľudskou malosťou. Veď Ivanko Hoffman, človek, ktorý nevie poriadne ani hrať na gitare, ani spievať, sa odrazu stane hviezdou popmusic prvej veľkosti, no a keď si ešte spomenie na spoločné vystúpenia, kto mal aký ohlas, veru taký človek určite nemá dvakrát chuť pripustiť si škodnú do košiara. Lenže toto vysvetlenie ma predsa len až tak bezo zvyšku neuspokojilo, podozrievavo som teda špekuloval ďalej. A tu sa nejako uzatvára oblúk mojich klebiet a nechtiac sa vracia opäť k pánovi Dolejšímu - aby mi v kuse vŕtal v hlave a našepkával, že tu o hudbu možno vôbec nešlo. Pretože tak „Agnes" Snopko, ako aj Ivan Hoffman ma veľmi dobre poznali a vedeli, že som naozaj antikomunista. A takí boli veru poslední, ktorých by VPN potrebovala nejako prezentovať.

Na záver
sa ešte raz vrátim k sprisahaneckej teórii. Aj tu, tak ako to poznáme z vedeckej praxe, nám určitý teoretický predpoklad zákonite prináša nevyhnutné dôsledky a prejudikuje určité riešenia. Ak teda novembrové udalosti boli zinscenované, je nemysliteľné, aby pražské centrum, ktoré ťahalo nitky, vynechalo vo svojich úvahách Slovensko. A pretože každému bolo jasné, že na Slovensku postupom času a pri rozumnej politike bude mať politicky najväčšiu váhu kresťanský konzervatívny smer, museli niečo robiť. To znamená, nájsť vhodných ľudí a vhodne ich nainštalovať, aby keď príde deň „D", práve oni založili kresťanskú, akože postľudácku stranu. Tá by síce nominálne bola slovenská, ale de facto uskutočňovala záujmy Prahy. A v duchu tejto „teórie" všetko ukazuje na to, že ich najväčší úspech bol vznik KDH. A zároveň aj najzákernejší ťah proti Slovensku. Ale keby som sa aj mýlil, poznáte na Slovensku stranu, ktorá svojou činnosťou viac pomohla Čechom pri zlodejskom delení, či komunistom posadiť sa neohrozene do všetkých možných kresiel tým, že dokonale paralyzovala slovenskú kresťanskú a konzervatívnu politickú scénu už v zárodku?
A ešte niečo. V konečnom dôsledku nebojujeme proti nijakému tajomnému sprisahaniu, ale proti práci. Čiže aj bojovať treba prácou. A to je to najťažšie, ešte ťažšie ako zomierať na barikádach.