Piatok 25. september 2020

extra plus

November 2009

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Exotické gejše

Krásny symbol Japonska pomaly zaniká

Jana Borovčinová

Japonské gejše sú opradené množstvom tajomstiev a legiend. Pre niektorých sú to umelkyne, iní ich pokladajú za luxusné prostitútky.

Slovo gejša možno voľne preložiť ako umelkyňa. Niekedy ich nazývali aj kvetmi - museli mať krásne ruky, oči, ústa, hlavu a chodidlá, dôstojné držanie tela a príjemný hlas. Správna gejša mala aj očarujúcu auru. Len pomocou tejto „tajnej zbrane" sa stala skutočnou umelkyňou svojho remesla. Jej úlohou však nebolo zvádzanie mužov, ale vytvorenie príjemnej atmosféry ženskej krásy a inteligencie.

Všestranné umelkyne
Znie to neuveriteľne, ale prvými gejšami boli muži. Samuraji si na svoje rozptýlenie najímali hercov, pretože zábava v spoločnosti žien bola pre nich čímsi nečistým a nedôstojným. A tak dávali prednosť rovnako vzdelaným príslušníkom svojho pohlavia, ktorí s nimi intelektuálne konverzovali pri saké. Až oveľa neskôr sa tejto úlohy ujali ženy.
Fenomén gejší sa objavil v 17. storočí, ich slávna éra však nastúpila až o dve storočia neskôr. Gejše vystupovali ako hostiteľky na večierkoch, kde zabávali pozvaných mužov. Viedli s nimi duchaplné besedy, hrali na hudobných nástrojoch, spievali a tancovali. Bola to profesia ako každá iná, a tak sa za ich spoločnosť platilo.
Gejšou sa nemohla stať hocijaká žena. Tento osud najčastejšie čakal dievčatká z chudobných rodín, ktoré príbuzní predali do domov pre gejše, pretože ich nedokázali uživiť. Bolo to pre ne vlastne šťastie - mohli skončiť aj vo verejných domoch. Medzi gejše sa dostali len tie najkrajšie a najšikovnejšie.
Prvé roky boli len slúžkami, neskôr sa z nich stali pomocníčky, mladšie sestry gejší. Na svoje neľahké poslanie sa pripravovali zvyčajne päť až sedem rokov. Najprv sa učili štýlom „pozeraj sa na mňa a rob to čo ja". Okrem toho si v špeciálnych školách celé roky osvojovali umenie spevu a hru na hudobných nástrojoch - japonskej lutne, flaute a bubne. Gejša musela vedieť aranžovať kvety, správne si vyberať a nosiť kimono, tancovať tradičné tance. Medzi nevyhnutné zručnosti patrila aj kaligrafia, maliarstvo a zložité umenie čajovej ceremónie.
Vo veku 11 až 15 rokov prechádzala mladá gejša obradom iniciácie a dostala nové meno, často meno staršej sestry. Odvtedy sa musela obliekať a česať podľa pravidiel. Staršia sestra ju postupne zoznamovala so svojimi klientmi, pričom organizovala aj „právo prvej noci" - panenstvo gejše bol luxusný tovar. Až po tejto ceremónii sa gejša stávala plnohodnotnou.

Sladké pery
Aj keď gejše zvyčajne neposkytovali sexuálne služby, každá sa snažila mať svojho mecenáša, ktorý jej za intímne chvíľky štedro platil. Pritom gejša len za spríjemnenie spoločnosti zarobila za hodinu toľko, ako ženy v iných profesiách za celý deň. Väčšina ich príjmov šla na nákladné hodvábne kimoná, zvyšok zhltla prevádzka domu gejše.
V Japonsku nebolo hriechom mať nemanželské dieťa, a tak sa gejše nezriedka stávali matkami. Z ich dcér sa stávali tiež gejše, synovia si mohli svoje povolanie vybrať. Podľa nepísaného pravidla sa však gejše nesmeli vydať.
Ich svet nebol len plný spevu, tanca a zábavy. Niekedy museli za jeden večer absolvovať aj desať spoločenských akcií, aby zarobili dostatok prostriedkov pre svoje domy. Okrem toho si dosť vytrpeli aj pre svoju krásu. Aby si zachovali nákladný účes niekoľko dní, namiesto vankúšov spávali na úzkych stojanoch, o ktoré sa opierali len zátylkom. Pritom ozdobné ihlice, používané v účesoch, boli pre ne najintímnejšou súčasťou garderóby. Zvyčajne si ich z vlasov nevyberali a nikto cudzí sa ich nesmel ani len dotknúť.
Móda farbiť si tvár nabielo prišla do Japonska z Číny pred tisícročím. Odvtedy prešla technológia výroby líčidiel vývinom, ale procedúra maľovania ostala komplikovaná. Najprv sa nanášala na celú tvár a šiju súvislá vrstva bielej farby. Na túto masku sa potom doslova namaľovala tvár - typické bolo vysoko klenuté obočie a drobné ústa. Rúž sa podľa starodávnych receptúr vyrábal zo šafranu, lupeňov kvetov a rastlinných olejov. Lesk mu dodával karamel. Preto bola metafora „sladké pery" v Japonsku skutočnosťou. Istý čas sa zuby maľovali načierno, čo sa pokladalo za veľmi elegantné. Gejše okrem toho používali krém zo slávičieho trusu.
Na rozdiel od západnej módy, kde dámske šaty každé storočie odhaľovali čoraz viac, v Japonsku ostávali ženy stále rovnako zahalené. Preto bol kúsok odhalenej pokožky na chrbte gejše taký erotický.
Dnes v Japonsku ostala sotva tisícka gejší. Ich prítomnosť na bankete dokazuje vysokú úroveň spoločenskej akcie, je to však už len jedna z možností, ako si pekná Japonka môže privyrobiť - s niekdajším umením to už nemá veľa spoločné.