Piatok 25. september 2020

extra plus

November 2009

Aktuálne číslo

Kresba: Andrej MišanekKresba: Andrej Mišanek

Zo starých štruktúr demokrati

Eva Zelenayová

Autorom oslavnej básne na Víťazný február nebol nikto iný ako poprevratový demokrat Mikuláš Dzurinda. Najskôr sa od minulosti očistil v KDH, neskôr stranu opustil a založil nový spolok demokratov - SDK, neskôr SDKÚ. Ocitol sa v ňom s kariérnym diplomatom komunistického režimu Eduardom Kukanom, ktorý to v demokracii dotiahol až na prezidentskú kandidatúru. Dnes je europoslancom a má sa zrejme aspoň tak dobre ako v časoch bývalého režimu. V tom istom koaličnom zoskupení sa v „novej ére" našli noví demokrati s koreňmi v starom režime i starorežimoví funkcionári pretransformovaní na modernú ľavicu. Napríklad Peter Weiss. Kedysi nomenklatúrny káder strany, dnes veľvyslanec Slovenskej republiky. Kádrovanie v slušnej spoločnosti by nemalo zmysel, keby na Slovensku fungovala politická kultúra.
Zmena režimu v roku 1989 znamenala pre slušných ľudí vidinu slobody. Ale pre tých pružnejších slobodu iba pre vyvolených. Za dvadsať rokov Slováci prežili búrlivé obdobie. Azda nijaký národ sa vo svojej histórii nemôže „pochváliť" takým sebazničujúcim aktom, akým bolo hlasovanie časti poslancov parlamentu proti zvrchovanosti vlastného štátu. Išlo o slovenských kresťanských demokratov. HZDS, strana ktorá prakticky zrealizovala osamostatnenie a vznik nového štátu, a jej predseda Vladimír Mečiar boli celé desaťročia diabolizovaní. Až v týchto dňoch priznal Mikuláš Dzurinda isté zásluhy Mečiarovi na vzniku štátu a jeho stabilizácii. „Uznanie" Jána Čarnogurského bolo skôr v rovine zosmiešnenia, keď v súvislosti so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny povedal, že Mečiar ako zakladateľ štátu by nemal byť postavený pred súd...
Nová éra zmenila život najmä novinárom. Denník Smena, vydávaný ústredným výborom Slovenského zväzu mládeže, sa stal akoby švihnutím čarovnej paličky novým nezávislým denníkom SME. Ten istý tím redakcie, v ktorom všetci vedúci redaktori museli byť členmi strany, sa stal strážcom demokracie na Slovensku. Pod vedením šéfredaktora Karola Ježíka, samozrejme predtým člena strany, a riaditeľa Jozefa Weissa, člena vedenia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR. Denník Smena veľmi skoro po novembri 1989 „odišiel" od svojich čitateľov, a teda aj čitatelia od svojho denníka. Smene začal rapídne klesať náklad. Propaganda nového vedenia však predstierala, že ide o zásah vládnej moci do nezávislosti médií, čo nebola pravda. Novinári SME sa po demonštratívnom odchode zo Smeny stali vazalmi svojich vydavateľov.
Uzurpovanie si slobody len pre seba a svoju stranu predviedol aj Anton Neuwirth (KDH), veľvyslanec SR pri Svätej stolici v rokoch Mečiarovej vlády. Nebol ochotný dať na podpis zmluvu medzi Vatikánom a SR, lebo, ako povedal, Slováci sú v opozícii proti vláde. Jeho dcéra Anna Záborská zastupuje Slovensko v Európskom parlamente už druhé volebné obdobie.
Roky po novembrových zmenách sú predovšetkým obdobím traumatizácie slovenskej spoločnosti politikmi, ktorí radi zbierajú moc na ulici. Roky trvalo, kým jeden z popredných predstaviteľov opozície priznal Mečiarove zásluhy na vzniku štátu. Azda nastal čas pre slušných ľudí, ktorí za zmenou videli nielen príležitosť, ale aj zodpovednosť.