Sobota 16. november 2019

extra plus

December 2009

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Foto: archívFoto: archív

Krásna a talentovaná

Sophiu Lorenovú milujú diváci už vyše 55 rokov

Milan Kenda

Na jeseň tohto roka milovníkom filmu neuniklo životné jubileum veľkej talianskej hviezdy: slávna Sophia Lorenová oslávila 75 rokov. Napriek svojmu veku však nestratila nič zo svojej legendárnej krásy.

Chudobné talianske dievča Sofia Scicoloneová ani nesnívalo o tom, že sa mu raz podarí preniknúť do rozprávkovej ríše filmového sveta. Jeho kariéru - podobne ako kariéru Natalie Woodovej - dôkladne naplánovala, odštartovala a režírovala vlastná matka. Zariadila, aby sa jej dcéra už ako štrnásťročná zúčastnila na súťaži krásy v Neapole. Mala úspech a všimli si ju práve tí, čo si ju mali všimnúť.

Hľadala ochrancu
Sophia sa narodila 20. septembra 1934 v chudobnej talianskej rybárskej dedine. K filmu sa po prvý raz dostala v roku 1949 - spolu so svojou matkou bola štatistkou v americkom historickom filme Quo vadis, nakrúcanom v talianskych ateliéroch.
Hneď na začiatku svojej kariéry sa spoznala so správnym mužom - o dvadsať rokov starším filmovým producentom Carlom Pontim. Ten sa stal jej spoločníkom v súkromnom i profesionálnom živote. Sophia rozhodne nemá prečo nariekať, že sa nešťastne zaľúbila a vydala. Ponti jej navrhol úspešný pseudonym Sophia Lorenová a pomáhal jej s výberom filmových úloh. Jej manželom sa stal v roku 1957 a pomocou šikovnej reklamy vytvoril zo svojej manželky jednu z najväčších hviezd filmového plátna. Treba však dodať, že pritom prezieravo stavil na jej veľký talent, nielen na krásnu tvár.
Boj o ich manželstvo bol doslova krížovou cestou. Vatikán nepovoľuje Talianom rozvody a neuznáva ich manželstvá uzavreté mimo územia Talianska. Človek sa tam smie zamilovať iba raz. Sophia Lorenová je teda doživotne odsúdená žiť ako slobodná, hoci je Pontiho životnou partnerkou. Carlo Ponti sa kedysi oženil, vzťah však v manželstve vychladol a potom sa dopustil nerozvážnosti, že sa znova zaľúbil. Taliansky zákon rešpektujúci Vatikán mu nedovoľuje, aby zrušil predchádzajúci zväzok a uzavrel nový. Ponti sa teda najprv oženil s Lorenovou v Mexiku. Taliansko tento sobáš neuznalo a spoločnosť im dávala najavo, že žijú v hriešnom zväzku. V kostoloch Sophiu označovali za hriešnicu, jej filmy sa ocitli na indexe a čiernej listine. V tých časoch sa jej americká kariéra ešte len rodila a jej herecká prestíž sa opierala predovšetkým o popularitu v Európe, takže vatikánske zavrhnutie bolo pre ňu veľmi nebezpečné. Navyše ho ako veriaca katolíčka veľmi ťažko znášala.
Vzťahy Pontiovcov sa skomplikovali, keď si Lorenová našla novú, aj keď len platonickú lásku - Marcella Mastroianniho. Ich dávne priateľstvo sa od filmu Včera, dnes a zajtra premenilo na hlboký cit. Pri nakrúcaní snímky Manželstvo po taliansky si ich náklonnosť všimla aj Pia Lindströmová, dcéra Ingrid Bergmanovej. Vyhlásila, že vidieť Sophiu s Mastroiannim pri nakrúcaní je najčarovnejšie divadlo na svete. Svoje úlohy nehrajú, ale prežívajú. Vzťah Sophie ku Carlovi Pontimu je trochu iný, je v ňom viac vďačnosti a potlačeného materského citu ako naozajstnej mileneckej lásky. Vysvetlenie treba hľadať v herečkinom detstve. Otec dobrodruh opustil jej matku, keď bola Sophia malá. Preto si neskôr hľadala manžela, ktorý by jej dodatočne nahradil chýbajúceho otca a stal sa jej ochrancom. A práve tento predpoklad spĺňal Carlo Ponti.
Riešenie pre Pontiovcov sa našlo vo Francúzsku s tolerantnejšími zákonmi. Carlo a jeho prvá žena Giuliana, ktorá sa tiež chcela rozviesť a vydať za nového partnera, prijali francúzske štátne občianstvo a dali sa rozviesť podľa francúzskeho práva. Aj Sophia sa stala francúzskou štátnou občiankou a 9. apríla 1966 mohla v meste Sevres pri Paríži uzavrieť s Pontim právoplatné manželstvo.

Účinný katapult
Pomerne dlho bola zaškatuľkovaná ako sexistar. Filmoví kritici v nej spočiatku videli len produkt skvele zabehanej reklamnej mašinérie a Pontiho bankové konto. Neskoršie filmy talianskej hviezdy ich však presvedčili o jej nepochybnom a sústavne sa rozvíjajúcom hereckom talente. Pravdou však ostáva, že manažérske nasadenie Pontiho, jeho kapitál a konexie tvorili veľmi účinný katapult do jej oslňujúcej kariéry. Jej herecké kvality potvrdzujú početné ceny z rozličných festivalov. Na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach ju ocenili za herecký výkon v americkom filme Čierna orchidea režiséra Martina Ritta z roku 1958, kde si zahrala po boku Anthonyho Quinna. Za stvárnenie vdovy Cesiry v De Sicovom filme Vrchárka z roku 1960 získala cenu za herecký výkon na MFF v Cannes, Oscara ako prvá herečka v neanglicky hovorenom filme a v roku 1991 osobitného Oscara. Na MFF v Moskve a San Sebastiane ju odmenili za herecký výkon v ďalších filmoch Vittoria De Sicu: Manželstvo po taliansky z roku 1964 a Cesta z roku 1974. Oscara za tvorbu do roku 1991 dostala spolu s Myrnou Loyovou, Zlatého medveďa za celoživotné dielo na MFF v Berlíne v roku 1994, Zlatého leva za celoživotné dielo na MFF v Benátkach v roku 1998 a Cenu Davida Di Donatella za celoživotné dielo v roku 1999. V tom istom roku ju Francois Mitterrand vymenoval za Rytiera radu čestnej légie.
Svoje pamäti vydala v New Yorku pod názvom Sophia žijúca a ľúbiaca: Jej vlastný príbeh v roku 1978. Televízny film o jej živote nakrútil v roku 1980 Mal Stuart, tvorca zaujímavých televíznych dokumentárnych filmov. Stuart nazval svoj dokument o talianskej filmovej dive Sophia Lorenová: Jej vlastný príbeh. Sophia si v ňom zahrala nielen seba, ale aj svoju matku.
U nás sme ju mohli vidieť v snímkach Boccacio 70 (1962), Pád Rímskej ríše (1964) či Mortadela (1971). V Cidovi (1961) bol jej partnerom Charlton Heston, v Grófke z Hongkongu (1967) Marlon Brando, v Slnečnici (1969) jej najčastejší filmový partner Marcello Mastroianni, v Prejazde Kasandra (1977) zasa Richard Harris...

Kamera znamená slobodu
Sophia Lorenová sa priznáva aj k tomu, na čo by sa iné hviezdy nikdy neodvážili. Občas zamieri až do nepochopiteľnej sebairónie či takmer k masochistickému sarkazmu. Priznala sa napríklad, že sa nikdy nezúčastňuje na voľbách: „Ospravedlňuje ma skutočnosť, že mentálne neprevyšujem dospievajúcich pubertiakov. A dvanásťročné deti predsa ešte nevolia." Oveľa dôveryhodnejšie pôsobí jej umelecké vyznanie: „Som plachá, ale keď sa ocitnem pred kamerou, ihneď zmiznú všetky zábrany a komplexy. Tak pred objektívom robím gestá, správam sa a hovorím slová, ktoré by som v bežnom živote nedokázala povedať. Kamera pre mňa znamená slobodu... V posledných rokoch som oveľa náročnejšia ako v minulosti. Vytvárať silné skutočné postavy ma stále fascinuje, ale nakrúcať len pre nakrúcanie ma nebaví." Prekvapenie vyvolali jej sarkastické vety bez servítky: „Až vo filme Neapolské zlato som pochopila, čo znamená filmové umenie. Predtým bolo nakrúcanie filmov pre mňa iba prostriedkom na zarábanie peňazí. Odo mňa žiadali len to, aby som zdôrazňovala poprsie, hojdala sa v bokoch a vyzerala čo najzvodnejšie. Teraz sa mi zdá, že som bola veľmi smiešna a čudujem sa, že sa mi diváci nesmiali." Od osemdesiatych rokov sa venuje nakrúcaniu už len sporadicky.
Filmy, v ktorých hrala, sú divácky veľmi úspešné. Pre divákov je Sophia Lorenová neodmysliteľnou súčasťou filmového sveta. Mnohých z nás sprevádzala od mladosti do zrelého veku, fascinovala nás, bavila nás a, prečo to ako chlapi nepriznať, vzrušovala nás. A čo bolo mimoriadne pozoruhodné - akceptovali ju nielen muži, ale aj ženy. Bez žiarlivosti či závisti, bez pohŕdania a odmietania. Bola symbiózou sexepílu s klasickou krásou i ľudskou dobrotou a ušľachtilosťou. Jej mladší syn, filmár Eduardo Ponti, na nej obdivuje schopnosť vždy skôr dávať ako prijímať a stavať na prvé miesto potreby druhých pred svojimi. Sú to životné lekcie, ktoré ho inšpirujú v práci.

Fotografie:
Sophia Lorenová 2009.

V kostoloch Sophiu pre vzťah s Carlom Pontim označovali za hriešnicu.

Vidieť Sophiu Lorenovú s Marcellom Matroiannim pri nakrúcaní bolo podľa Pie Lindströmovej najčarovnejšie divadlo na svete.