Piatok 15. november 2019

extra plus

December 2009

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Euroopacha

Spoločná zahraničná politika EÚ je chimérou

Rastislav Tóth

V novembri sme boli svedkami prelomenia nečakanej bariéry pri schvaľovaní Lisabonskej zmluvy. Vzápätí boli podľa reformovanej euroústavy na čelo únie vymenovaní dvaja úplne neznámi politici, čo spôsobilo značné rozpaky. Je zjavné, že sa celý eurosystém vyberá po ceste, ktorá sa môže skončiť katastrofou.

Pôvodne v západnej Európe vzniklo funkčné teleso - Európske hospodárske spoločenstvo, ktoré malo zreteľný cieľ a vývojovo vyrovnaných partnerov. Fungovalo vcelku elegantne. Po rozpade sovietskeho bloku sa však toto spoločenstvo začalo meniť na politický subjekt s cieľom konkurovať USA. Navyše, politický zámer dominuje nad ekonomickým, čo sa prejavuje priberaním ekonomicky čoraz slabších partnerov, ktorí sú však absolútne lojálni.
Celý eurosystém má jednu výraznú chybu: namiesto demokracie podporuje centralizmus, namiesto o euroobčanov sa opiera o eurobyrokraciu. Napriek tomu, že štátna demokracia je založená na centrálnom postavení občanov a ich zastupiteľských zboroch, eurosystém je postavený na rozhodujúcom postavení exekutívy s doplnkovým postavením europarlamentu. V jednotlivých štátoch si občania volia svojich zástupcov výberom z ponuky politických strán, v europarlamente nesmú národné strany pôsobiť, poslanci sú priraďovaní do virtuálnych eurostrán, ktoré nikde nekandidujú, pretože fakticky neexistujú.

Smerom k superštátu
Vráťme sa však k euroústave. Už jej samotný vznik indikuje zámer vytvoriť po čase opäť akúsi celoeurópsku ozrutu - spoločný federálny štát podľa vzoru ZSSR. Ten sa tiež pokúšal vytvoriť zoskupenie štátov s obmedzenou suverenitou (čiže bez nej), po niekoľkých desaťročiach však celý projekt stroskotal. Európania sú prirodzene rozdelení podľa národností, a preto nebudú nadšení z obmedzovania práv národných štátov a vytvárania niečoho, čo nemá objektívne opodstatnenie a je založené len na skupinovej túžbe po moci. Samotná myšlienka konkurovať USA je ideovo chybná, konfrontačná a prakticky nerealizovateľná.
Existuje zásadný rozdiel medzi americkým a európskym chápaním pojmu federalizácia. Američania ho chápu ako prenášanie rozhodovacích oprávnení smerom k občanovi. V Európe chápeme tento pojem ako výraz pre existenciu nejakého centra, ktoré koordinuje alebo riadi život všetkého, čo sa na území federácie nachádza. Preto eurofederácia znamená vytvorenie centrálnej moci, ktorá má určovať osudy skoro pol miliarde ľudí. Národné štáty sa premenia na regionálne správne útvary, prezidenti na „vyšších županov" a králi na konštitučných zemepánov. Už dnes centrum napríklad určuje, aký produkt sa môže alebo nemôže označovať obchodným názvom rum a donedávna aj to, akú veľkosť a tvar majú mať uhorky. Pritom však nikoho nevzrušuje, že nezanedbateľná časť občanov únie žije v biede, bez šance na podstatnú zmenu. Tak to aj zostane. Centralizovaný euroštát podstatne okreše rozhodovacie právomoci národných parlamentov, v prípade Slovenska sa NR SR dostane tam, kde bola SNR pred federalizovaním Československa. Bude si musieť nechávať posudzovať zákony v centrále a promptne prepisovať jeho rozhodnutia do tzv. národného zákonodarstva.

Prezident potvrdzovač
Aj preto bolo treba obsadiť málo výrazné osoby na prvé viditeľné posty Európskej únie. Prezident nebude prekážať predsedovi Európskej komisie a ministerka zahraničia bude poslušne vykonávať jeho pokyny, veď aj tak sa do diplomacie nerozumie. Pritom prezident EÚ bude partnerom pri rokovaniach na najvyššej úrovni americkému aj ruskému prezidentovi, rovnako ako ministerka zahraničných vecí rezortným kolegom spomenutých veľmocí. Keď už jestvuje ministerka zahraničných vecí, mala by mať aj svoj úrad. Načo potom však budú národné rezortné ministerstvá? Veď centrum dokáže vydávať smernice v rôznych jazykoch, takže stačí dodať len zopár prekladateľov. Už dnes je však jasné, že vnucovanie nejakej spoločnej zahraničnej politiky Európy je obyčajnou chimérou. Pokiaľ ide o funkciu prezidenta EÚ, oficiálne označovaného za predsedu Európskej rady, na tento post budú nepochybne vyberaní ľudia, ktorí nebudú prekážať vyše 20-tisícovej mase eurobyrokracie. Aktuálny výber z malého štátu je vhodný, pretože je zvyknutý prijímať pokyny, nemá vlastný názor a nebude sa snažiť vtlačiť megaštátu svoju tvár. Jeho poslaním bude predovšetkým chodiť na návštevy do krajín únie a do takých štátov, kde netreba nič dohodnúť. Okrem toho ešte môže potvrdzovať to, na čom sa eurokomisia dohodne. Tento post by nepochybne zvládol ktorýkoľvek priemerne vzdelaný občan EÚ. S novovymenovanými eurofunkcionármi prichádza na scénu nová pozičná elita. Tá nemá tvoriť, ale potvrdzovať.
Vznik nových inštitúcií sa uberá nedemokratickou cestou. Samotnú euroústavu v podstate schvaľovali stovky doteraz národných poslancov, hoci verejnosť ich štátov bola proti tomu veľmi kritická. Inštitút prezidenta sa vytvoril na základe zákulisných dohovorov zopár politikov. Pol miliardy ľudí sa nik na nič nepýtal, v tomto prípade boli zbytoční aj národní poslanci, ba aj europarlament. Plánovači budúceho megaštátu si uzurpovali rozhodujúcu časť moci a ostatné inštitúty budú musieť redukovať svoje práva. Rovnako aj občan sa stáva v podstate zbytočným. Veď napríklad celoeurópske referendum je holý nezmysel, rovnako ako celoúniové voľby. D. Rockefeller pred viac ako desaťročím vyslovil zaujímavú myšlienku: „Spoločná európska mena je skvelá myšlienka, no nie je realizovateľná." Je teda celý projekt len preklenovacím úsekom histórie k niečomu významnejšiemu, no utajovanému?

Fotografia:
Lídri členských štátov EÚ na mimoriadnom novembrovom samite v Bruseli vybrali na novovytvorený post prezidenta únie belgického premiéra Hermana Van Rompuya. Doterajšia eurokomisárka pre obchod Britka Catherine Ashtonová zasa nastúpi do funkcie vysokej predstaviteľky pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.