Piatok 15. november 2019

extra plus

December 2009

Aktuálne číslo

Foto: TASR/Martin Baumann, SITAFoto: TASR/Martin Baumann, SITA

Vlastenectvo a krivenie histórie

Ľudovít Štúr: Človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých

Ľudovít Števko

Len čo sa v Národnej rade Slovenskej republiky objavil - zatiaľ len v podobe legislatívneho návrhu - zákon z dielne Slovenskej národnej strany na podporu vlastenectva, zdvihla sa vlna mediálneho odporu a posmeškov.

Negatívny prístup k samotnému pojmu vlastenectvo, ale aj k štátnym symbolom Slovenskej republiky, nie je ničím novým. Najprv to bol verejne deklarovaný odpor k slovenskej štátnosti, potom kritika a znevažovanie ústavy istou skupinou ľudí, ktorí si po revolúcii zvykli o sebe hovoriť, že sú intelektuálna elita. Títo ľudia, zgrupovaní do maličkých politických strán a tzv. občianskych zoskupení, hoci nikoho nereprezentujú, majú prístup k mienkotvorným médiám, nazývajú zápecníctvom všetko, čo je slovenské, vysmievajú sa renomovaným historikom, pokúšajúcim sa moderným spôsobom interpretovať dejiny Slovenska a Slovákov, očistené od čechoslovakistického a hungaroidného nazerania na našu históriu. Pre túto svetoobčiansku elitu je neprijateľné, aby nám históriu národa písala naša slovenská veda, pretože doteraz nám ju vždy písali iní. Všetko, čo je nad rámec bádania aj výmyslov českej i maďarskej historiografie 19. storočia, je pre slovenských neoliberálov a ich mediálnych okiadzačov neakceptovateľné.

Už prekážajú aj štúrovci
Nie je to tak dávno, čo sa po vzniku Slovenskej republiky vyjadril vtedy známy politický činiteľ, dnes politológ František Šebej, že sa mu dvíha žalúdok, keď vidí slovenský znak s dvojkrížom. Bývalý komsomolec Grigorij Mesežnikov, ktorý donedávna dobre rozumel marxizmu, ale o slovenských dejinách nemal ani poňatia, odsúdil z pozície pravicového liberála oslavy solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda na Devíne a označil túto slávnosť za vyvolávanie nacionalistických vášní. Biochemik Ladislav Kováč, obdivovateľ grófa Istvána Széchenyiho a Lajosa Kossutha, zazlieva slovenskej vede, že akcentuje „cyrilometodovský byzantinizmus namiesto wichingovsko-vojtechovského európanstva". Vo svojej stati - Slovenskú vedu treba budovať na jej uhorských základoch - sa takto úprimne vyznal zo svojho presvedčenia: „Patrím k tým, čo sú presvedčení, že realita histórie, obraz dejín, aké slovenskému spoločenstvu, keď sa začalo konštituovať do podoby moderného národa počiatkom 19. storočia, vnútili jeho ‚zakladajúci otcovia‘, Ľudovít Štúr a jeho generácia, je nedobrý a treba ho opustiť. Poznávací raster, ktorý vtedy nadložili na dejiny Uhorska i Európy, bol možno z dobového hľadiska pochopiteľný a opodstatnený, ale založil na celé dve storočia tradíciu komplexov menejcennosti, zápecníctva, xenofóbie, úzkoprsého jazykového nacionalizmu." Na inom mieste k tejto svojej „objavnej myšlienke" ešte dodáva: „V duchu tradície, ktorej sa kládli základy a ktorá nás doteraz sťahuje k zemi ako trestanecká guľa, začala éra ‚romantickej vedy‘: pseudojazykoveda Štúra a Hodžu, pseudohistória Viliama Paulínyho-Tótha a Františka Sasinka." Aká by teda mala byť slovenská veda bez „pseudojazykovedca" Štúra a slovenských romantických „pseudohistorikov"? Bývalý minister školstva Kováč nám ponúka recept, ako sa môžeme dostať z tohto slovenského zápecníctva: „Opustenie tejto (štúrovskej, pozn. autora) tradície, jej nahradenie inou, tou, ktorá po stáročia robila slovenské spoločenstvo multilingválnym a z Uhorska zmenšený prototyp a predchodcu európskej integrácie, by malo byť jedným z poslaní slovenskej vedy." Kto neverí vlastným očiam, nech si citát z Kováčovej eseje prečíta ešte raz - Uhorsko ako zmenšený prototyp európskej integrácie - nie Uhorsko ako žalár národov, nie ako relikt najhrubšieho národnostného útlaku a šovinizmu v čase, keď sa v Európe rúcali monarchie a kládli základy demokracie, ale ako predchodca novej integrovanej Európy!? Aká posadnutosť musela zachvátiť tohto biochemika, keď sa takto vysmieva histórii a neúprosnej pravde, ktorú na mierovom kongrese v Mníchove roku 1907 vykričal svetoznámy nórsky spisovateľ a publicista Björnstjerne Björnson grófovi Apponyimu, že vrhá národy Uhorska do žalára maďarizácie, že národnostný útlak Slovákov v Uhorsku je hanbou celej Európy? Toto Uhorsko bolo a je podľa Kováča prototypom európskej integrácie?!

Zápecníctvo?
Ladislav Kováč zachádza vo svojej nevraživosti k Štúrovi a štúrovcom tak ďaleko, že ich v rozhovore pre Pravdu (11. 11. 2009) síce považuje za čestných a obetavých ľudí, „len sa im toho vzdelania nedostalo dosť, trpeli polovzdelanosťou a pomýlili sa v národnej ideológii, ktorú nám vymysleli". Štúr, ktorý študoval okrem histórie modernú jazykovednú teóriu u vynikajúceho nemeckého jazykovedca A. F. Potta v Halle a ovládal viacero cudzích rečí, bol jazykovým diletantom a úzkoprsým jazykovým nacionalistom? Čítal Kováč Štúrovo jazykovedné dielo Náuka reči slovenskej? Bolo to zápecníctvo, keď sa Štúr na Uhorskom sneme v Bratislave 3. marca 1848 ako poslanec za mesto Zvolen zápalisto zasadzoval za národné, politické a sociálne práva pospolitého ľudu? V tom istom čase zúrivý maďarský vlastenec, slovenský renegát Ľudovít Košút (Lajos Kossuth) zastával opačný, naskrze spiatočnícky názor, keď vyhlásil: „To je zákon sveta, aby slabý niesol bremeno a bol zavaľovaný daňami a silnejší bol šetrený a zahrňovaný výsadami."
Bol Ľudovít Štúr, žijúci v tieni maďarskej šibenice preto, lebo bojoval za práva svojho národa, xenofóbnym nacionalistom?

Smiešna výhrada
Nemá význam klásť ďalšie otázky či vyvracať podobné názory antivlastencov, ktorí pijú vodu z cudzích studní a do tých domácich lejú brečku. Oblúk, ktorým sa dostávam opäť k inkriminovanému zákonu na podporu vlastenectva, som vyplnil príkladmi intolerancie k slovenskej štátnosti, krivenia slovenskej histórie preto, lebo o nich nik nenapíše, že sú absurdné, plné nevraživosti a zloby a že obyčajný návrh zákona, ktorého obsahom je vlastenectvo, je pre médiá ako červené súkno pre býka. Zmienka o vlastenectve je už z princípu na pranieri. Prirodzene, nijaké zákony nie sú dokonalé, pretože inak by sa v slovenskom parlamente tak často nenovelizovali. Iste, ani navrhovaný zákon nie je dokonalý. Podľa mnohých kritikov jeho nedostatkom je, že chce uviesť, na rozdiel od amerického vzoru, do občianskeho života na Slovensku veci, ktoré u nás nemajú tradíciu. Táto výhrada je smiešna. Aké tradície môže mať republika, ktorá existuje sotva 16 rokov? Môže sa opierať o tradície uhorského alebo československého národa? Musí si ich vytvoriť sama. Pri spievaní hymny si nemusíme a ani nebudeme klásť ruku na srdce a naše deti nemusia pred začiatkom vyučovania deklamovať preambulu ústavy, ktorej ešte nerozumejú ako v Amerike, ale na začiatku každej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky by hranie hymny malo byť pripomenutím pre zástupcov ľudu, že parlament je výsostné štátne územie. Aspoň také dôstojné ako ihrisko, kde sa hrá hymna pred medzištátnym zápasom.

Ľudovít Števko


Mikolaj: Máme celú koncepciu ako zvyšovať národné povedomie

Slovenská národná strana vypracovala celú koncepciu, ktorou sleduje zvýšenie národného povedomia, hovorí podpredseda vlády a minister školstva Ján Mikolaj. Rezort vzdelávania už schválil dokument, ktorý upravuje výučbu na školách. „V ktorých predmetoch to bude zakomponované, aké budú metodiky, ako budú jednotliví učitelia k tomuto pristupovať," povedal o obsahu dokumentu Mikolaj.
Minister podporuje aj návrh zákona na posilnenie vlastenectva z dielne poslancov za SNS Jána Slotu a Rafaela Rafaja. Podobne, ako to už prezentoval premiér Robert Fico, aj národniari navrhujú, aby sa týždeň v škole začínal štátnou hymnou. SNS ráta so štátnym znakom, textom hymny a textom preambuly Ústavy SR v každej školskej triede. „Je to aj v iných štátoch Európskej únie alebo sveta, kde sú tie pravidlá ešte oveľa voľnejšie alebo otvorenejšie," obraňuje zámer Mikolaj. Ako dodal, národniari rátajú s tým, že návrh vyvolá v parlamente veľkú diskusiu.
László Szigeti z opozičnej SMK vystupuje proti zákonu. Tvrdí, že výchova k vlastenectvu je zakomponovaná už v súčasných učebných osnovách a je vraj zbytočné riešiť ju legislatívne. Ak chce ministerstvo budovať pozitívny vzťah k štátu, malo by na to využiť iné spôsoby, ktoré nie sú až také príznačné pre Slovenskú národnú stranu, hovorí. Uzákoniť hranie hymny v školskom rozhlase pred prvou vyučovacou hodinou školského týždňa považuje za nezmysel. „Veď ani v súčasnosti zákon nikomu nezakazuje, aby trieda na začiatku hodiny zaspievala hymnu," hovorí Szigeti. Podľa neho možno už v súčasnosti slobodne spievať hymnu aj na začiatku zasadnutia miestnej samosprávy či na začiatku športového podujatia. V posledných rokoch však na verejnosť prenikli správy o hraní a spievaní, nie slovenskej, ale maďarskej hymny počas zasadnutí regionálnych zastupiteľstiev na južnom Slovensku.

SITA, TASR

§ 4 Výchova k vlastenectvu

(1) Súčasťou výchovy mladej generácie v celom systéme vzdelávania je aj ich výchova k vlastenectvu, výchova pre záujmy štátu a výchova k úsiliu ochraňovať štát.
(2) Výchova k vlastenectvu a jeho obsahu musí byť zaradená do učebných osnov výchovno-vzdelávacieho procesu na všetkých stupňoch školskej vzdelávacej sústavy.
(3) Školy majú povinnosť, aby v každej miestnosti, v ktorej prebieha vyučovanie, bol umiestnený štátny znak, štátna zástava, text štátnej hymny a preambula Ústavy Slovenskej republiky.
(4) Pred začiatkom prvej vyučovacej hodiny v týždni je riaditeľ školy alebo ním poverená osoba povinná zabezpečiť, aby sa v miestnostiach, v ktorých prebieha vyučovanie, hrala štátna hymna Slovenskej republiky. Na splnenie tejto povinnosti sa osobitne prihliada pred začiatkom každého školského zhromaždenia, najmä v súvislosti s odovzdávaním vysvedčení.

(Zo znenia návrhu zákona na podporu vlastenectva)