Piatok 22. február 2019

extra plus

Január 2009

Aktuálne číslo

Reprodukcia: archívReprodukcia: archív

Novinári proti národu

Nedožitá šesťdesiatka Smeny ako symbol cudzej mediálnej nadvlády

Eva Zelenayová

Hoci bola denníkom mladých a pre mladých, milovali ju všetky vekové kategórie. Bola odvážna, priekopnícka, a hoci ju tak ako iné periodiká dusila cenzúra moci, prinášala články a reportáže, ktoré sa dali čítať. A najmä, dalo sa v nej čítať medzi riadkami. Smena. V tomto roku by sa dožila šesťdesiatky. Žiaľ, nedožije sa.

Smena vošla do povedomia ľudí ako avantgardný denník predovšetkým a len zásluhou novinárov. Medzníkmi v histórii denníka boli roky 1968 a 1989. Pri príležitosti 60. výročia založenia Smeny (23. máj 1948) sa na sklonku minulého roku stretli takmer všetky generácie novinárov, viditeľne však absentovali mladšie ročníky. Pochopiteľne, veď Smena, presnejšie jej značka, ktorá sa ešte istý čas objavovala v záhlaví denníka SME, ktorý ju pohltil, definitívne odišla do zabudnutia v roku 1999.

Vzdorovala komunistickej moci
Vzdor novinárov proti moci je najsympatickejšia črta tohto povolania. Práve v Smene sa jasne prejavila v roku 1968, ale aj v roku 1989. No kým rok 1968 urobil zo smenárov hrdinov, rok 1989 ukázal ich slabosť. Možno práve preto sa šesťdesiaty ôsmy interpretuje jednoznačne, kým na rok nežnej revolúcie jestvuje viacero pohľadov. Ide o to, či obdobie po roku 1989 hodnotia ľudia zvonku alebo zvnútra, ale aj to, aké postoje k samostatnosti Slovenska hodnotiteľ zaujíma. Dokonca aj na stretnutí odznelo akési oficiálne zhodnotenie existencie Smeny, ktoré sa skôr vyhlo, ako zreteľne pomenovalo príčiny zániku denníka. Smena neprivítala vznik samostatnej Slovenskej republiky, odmietla ju.

Jeden zo „šesťdesiatosmičkárov", Ján Smolec, spomínal na toto obdobie cez prizmu Alexandra Dubčeka. Povedal, že Smena sa plne hlásila k jeho humanistickým myšlienkam a podporovala ho. Samozrejme, že „internacionálnu pomoc" vojsk Varšavskej zmluvy odmietla. V tom období však pre Slovensko bolo tiež dôležité rovnoprávne postavenie Slovenska vo federácii a Smena sa angažovala aj v tejto otázke. Bola pronárodná. Novinári z tohto obdobia Smeny na dlhých dvadsať rokov nemohli publikovať pod svojím menom, boli vylúčení zo strany a dokonca sa dostali na čierne listiny nežiaducich redaktorov. Rok 1989 teda privítali s veľkým nadšením i nádejou. Ale Smena po roku 1989 už nepotrebovala národne orientovaných novinárov. V tejto súvislosti si spomínam si na jedno predpoludnie. Bolo to na sklonku roka 1992, keď som pred vchodom do budovy redakcie stretla Jána Smolca. Chcel navštíviť šéfredaktora. Oznámila som to teda Karolovi Ježíkovi, ktorý sa na chodbe rozprával s Jánom Kamenistým. Predpokladala som, že budú nadšení. Opak bol pravdou. Vôbec sa neunúvali pozvať legendu slovenskej žurnalistiky do priestorov redakcie a stretnúť sa s ním. Neskôr som pochopila, prečo.

Riadený zánik?
Oficiálna verzia zániku Smeny, ktorá odznela na spomínanom stretnutí, sa opierala o publikované názory z pera Ľuboša Šefčáka. Podľa neho príčinou zániku Smeny bol klesajúci náklad novín po rozpade denníka v roku 1993 na Smenu a SME. Pravda je však taká, že náklad novín začal klesať už po novembri 1989, keď sa Smena vyprofilovala na denník prezentujúci čechoslovakistické názory. Isteže, zánik Smeny môže niekto vnímať aj tak ako Ľuboš Šefčák. Napokon, Šefčák v článku O pravdivosti v novinárstve (Otázky žurnalistiky - 1997-1), opierajúc sa o názor ústavného sudcu Jána Drgonca, píše, že „z hľadiska praxe kritériá na určenie pravdivosti informácie sú výrazne subjektívne". Na zánik Smeny teda môžu byť rozličné názory, tak ako na ktorýkoľvek jav v spoločnosti. Mne sa príčiny zániku Smeny javia oveľa bolestnejšie a vôbec nie v súlade s tradíciami Smeny. Hoci Šefčák je k tvrdeniam typu „bol som pri tom" rezervovaný, niektoré aktivity bez svedkov udalosti by zostali celkom nepovšimnuté.

Do vedenia Smeny po roku 1989 si redaktori zvolili straníka, športového redaktora Karola Ježíka. Hoci v tomto období sa organizácie zbavovali členov strany vo svojich vedeniach, Smena tak neurobila. Som presvedčená, že ide o dôležitý moment, potrebný na pochopenie ďalšieho vývoja v tomto periodiku, lebo navodzuje otázku, či nebol tento počin niekým zvonku riadený. Či sa komunista Ježík náhodou nestal rukojemníkom situácie po zmene režimu dobre pripravených síl a ich záujmov. V novinách sa totiž objavili dvaja komentátori - Marián Bednár a Róbert Kotian, ktorí mali výlučné právo na uverejňovanie vnútropolitických komentárov. Ich názorová orientácia v hektickom období delenia federácie sa prejavila ako absolútne čechoslovakistická a, pochopiteľne, neprijateľná pre strany, ktoré v roku 1992 získali vo voľbách väčšinu, teda aj moc. Denník svoj postoj k pronárodnej politickej reprezentácii po voľbách v spomenutom roku vyjadril tým, že Smena vyšla v čiernom ráme. Nie je náhoda, že Bednár pôsobil v rádiu amerického Kongresu Slobodná Európa, ktoré bolo hlavným ideologickým nástrojom USA počas studenej vojny. Náklad novín prudko klesal. Smena v roku 1992 bola posledným štátnym denníkom. Minister kultúry sa rozhodol riešiť situáciu zmenou na poste šéfredaktora. Túto okolnosť politické pozadie Smeny na čele s Fedorom Gálom zneužilo a prezentovalo ako zásah moci do slobody slova. Vtedajší riaditeľ vydavateľstva Alexej Fulmek chodil z oddelenia do oddelenia a vysvetľoval plán na prechod Smeny z vlastníctva štátu do rúk súkromného vydavateľa. Smena mala týždeň nevychádzať, čím by zanikla a po týždni mala začať znovu vychádzať, ale už pod novým vydavateľom. Smenári mali pochovať Smenu. Zakrátko skutočne začalo vychádzať SME, do ktorého sa Fulmekovi a šéfredaktorovi Ježíkovi podarilo presunúť takmer celé personálne obsadenie bývalej redakcie. Zo Smenárov sa tak zo dňa na deň stali SME-tiari. Keďže sa však ľuďom okolo Fulmeka nepodarilo získať pre tento plán celé osadenstvo redakcie, naďalej vychádzala i pôvodná Smena, aj keď jej dni boli zrátané. Najmä po tom, čo nová šéfredaktorka po čase vyjadrila želanie vydávať také isté noviny ako Karol Ježík. V Smene skončilo aj staré jadro Smeny. Neskôr noviny kúpil kontroverzný podnikateľ Jozef Majský, ktorý ich napokon pochoval tým, že značku Smena odpredal spoločnosti VMV, vydávajúcu SME. Fulmek a Ježík potom niekoľko rokov vystavovali zmenšenú hlavičku Smeny na titulnej strane SME ako „vojnovú trofej". Dnes SME, podobne ako ďalšie médiá na Slovensku, vlastní zahraničné nadnárodné vydavateľstvo so sídlom v nemeckom Passau.

Proslovenské vlády bez mediálnej podpory
Smutný koniec Smeny zapadá do porevolučnej atmosféry začiatkom 90. rokov. Slovensko bez akéhokoľvek prípravného obdobia po roku 1989 vhuplo do globalizovaného sveta. Bez princípov, morálky, s jedinou hodnotou - peniazmi. Globálny kapitál si v slovenských médiách poľahky našiel servilných, vygumovaných novinárov, ochotných slúžiť za smiešny peniaz. Slovenský mediálny priestor sa otváral svetu, zatváral národu. Čím väčšmi podporoval záujmy svojich chlebodarcov, tým tvrdšie útočil na pronárodné vlády. V polovici roka 2004 dodýchal posledný celoštátne vydávaný denník s proslovenskou orientáciou Nový deň. Vydávanie denníka je nesmierne finančne náročné. Ročne si vyžaduje stovky miliónov korún. Prežiť môžu iba periodiká s vysokým podielom reklamy, získavanie ktorej vonkoncom nie je jednoduché. O tom, kam pôjde balík peňazí z reklamy, rozhodujú jej objednávatelia a reklamné agentúry. Skúsenosť je taká, že periodikám bez zahraničného kapitálu reklamu väčšinou nezadajú. Čisto slovenské periodiká sú teda nútené prácne hľadať zdroje a neraz i živoriť. Médiá sa dostávajú pod vplyv niekoľkých medzinárodných korporácií, a to nielen u nás, ale na celom svete. Rada Európy vydala niekoľko rezolúcií, ktoré by mohli uchrániť médiá od koncentrácie vlastníkov. Viaceré európske štáty riešia problém dotáciami zo štátneho rozpočtu, najmä na stranícku tlač, čím reálne pomáhajú pluralite médií. Na Slovensku sme dosiaľ úspešne pluralitu zlikvidovali, a preto pred súčasnou i budúcimi vládami stojí úloha zabezpečiť ju pre občanov tak, ako ju definuje Ústava SR.

Premiér Robert Fico po nedávnych rokovaniach s maďarským šéfom exekutívy opakovane tvrdil, že slovenskí novinári na tlačovej konferencii kládli otázky v prospech maďarskej strany. Pre objektívnych pozorovateľov slovenskej mediálnej scény to určite nebolo prekvapujúce. Vždy, keď bola pri moci národne orientovaná vláda, väčšina novinárskej obce bola v ostrej, až deštrukčnej opozícii proti vládnemu kabinetu. Hosťom, predovšetkým zahraničným politikom, zasa novinári na tlačovkách podsúvali negatívne reakcie na činnosť vlády. Najmarkantnejšie to bolo počas posledných dvoch vlád Vladimíra Mečiara. Dokonca sa stávalo, že zahraničný partner premiéra obhajoval proti útokom domácich novinárov. Po roku 1998 sa rétorika zmenila a z protivládnych médií sa stali médiá provládne. Po voľbách v roku 2006 sa opäť médiá dostali do polohy protivládnych. Prečo? Lebo sú znovu pri moci pronárodne orientované politické strany?