Piatok 25. september 2020

extra plus

Apríl 2010

Aktuálne číslo

Foto: Lenka EremiášováFoto: Lenka Eremiášová

Res publica

Pavel Kapusta

Už sedemnásty rok žijeme v samostatnej Slovenskej republike. Za toto obdobie sa v povedomí občanov veľa zmenilo, stále však nemôžeme povedať, že u každého Slováka je miera stotožnenia sa so svojou národnou identitou na úrovni iných národov. Väčšina z nich má vlastný štát neporovnateľne dlhšie a preto inak vnímajú jeho prirodzené atribúty. Aj z tohto dôvodu má vlastenecký zákon z dielne SNS hlboký zmysel. Reči, že „nanútené" vlastenectvo bude mať presne opačný účinok, ako jeho navrhovatelia očakávajú, sú hlúpe. Nejde o nijaké vnucovanie ani o nepatričný nacionalizmus: zákon má len vytvárať predpoklady na to, aby človek nadobudol pocit vlastenectva. Je jasné, že na vybudovanie emočnej viazanosti ku krajine, kde žijeme a k národu, ktorého sme súčasťou, iba zákon nestačí. Ale je to určite jeden z krokov na tejto ceste.

Nalejme si čistého vína: skutočným dôvodom hysterických reakcií kritikov zákona je strach, že by naozaj plnil určený cieľ. Jeden z organizátorov demonštrácie proti vlasteneckému zákonu Róbert Mihály ako dôvod protestu uviedol, že „nechce, aby sa zo slovenskej hymny stal šláger každopondelkový". Aj táto veta svedčí o tom, že problémom pre týchto ľudí nie je samotný zákon, ale práve fakt, že chce posilňovať vlastenectvo. Napokon, už to, že medzi zmanipulovanými študentmi na demonštrácii sa objavili takí „priatelia" Slovenska, akými sú Šimečka, Dostál či Chmelár, hovorí za všetko. „Do zbierky" chýbal už len ich spriaznenec Šebej, ktorý sa preslávil duchovným zvratkom, že pri pohľade na slovenský štátny znak je mu na zvracanie. Môžeme sa potom čudovať, že týmto ľuďom je na zvracanie aj zo zákona o vlastenectve? Šialené reakcie apoštolov globalizácie a neoliberalizmu, ktorým všetko slovenské spôsobuje utrpenie, sú dôkazom potrebnosti vlasteneckého zákona.