Piatok 25. september 2020

extra plus

Apríl 2010

Aktuálne číslo

Foto: Pavel KapustaFoto: Pavel Kapusta

Foto: SITAFoto: SITA

Reprodukcia: archívReprodukcia: archív

Foto: archívFoto: archív

Sochy a protislovenské blúznenia

Svätopluk z kola von a tatíček Thomas Garrigue Masaryk na Hrad!

Ľudovít Števko

Na území Slovenskej republiky pribúdajú sochy a pamätníky osobnostiam, ktorých pôsobenie, zásluhy a heroizácia sa viažu na dejiny cudzích národov a ich spojitosť so Slovenskom má neraz trpkú historickú príchuť.

Mesto Rožňava si na hanbu celého Slovenska postavilo sochu osobného nepriateľa Ľudovíta Štúra a predstaviteľa maďarizačnej koncepcie, renegáta Lajosa Kossutha a v Košiciach v roku 2006 postavili Maďari za 35 miliónov forintov sochu svojho národného hrdinu Rákociho za spravodajských ovácií denníka Košický korzár. V Nových Zámkoch sa zas hrdia sochou Széchenyiho a sochu krutovládcu Attilu a sochy turulov možno vidieť v mestečkách a dedinách na juhu Slovenska. V slovenskom meste Komárne, kde niet miesta pre súsošie sv. Cyrila a Metoda, trčí maďarský historický šovinizmus z bronzových monumentov na každom námestí. Akoby Slovensko bolo stále v područí cudzieho panstva, v poddanstve cudzej, často nepriateľskej ideológie. Akoby sa hanbilo za svoj rod, za vlastnú históriu.

Pobúrenie pseudohistorikov
Správa o tom, že na nádvorí Bratislavského hradu má stáť jazdecká socha kráľa Svätopluka, pobúrila mnohých, niektorých historikov i pseudohistorikov aj novinárov slovenských mienkotvorných denníkov či bulvárnych plátkov. Najväčším problémom tohto rozruchu bolo, že nikde nie je vykopávkami alebo písomne doložená prítomnosť Svätopluka v Bratislave. Vraj, ak by mala stáť niekde jeho socha, tak v Nitre alebo v Mikulčiciach. Zvláštne tvrdenie! Kde je archeologický či písomný dôkaz, že Svätopluk bol v Mikulčiciach? Vykopal sa tam vari jeho portrét, alebo sa o tom zmienil Rukopis královédvorský či Fuldské anály, ktoré sú najobsiahlejším prameňom o Svätoplukovej ríši? Niet o tom záznamu ani v uznávaných kronikách, ani v českých falzifikátoch. Z histórie, ktorú potvrdzuje slovenská i česká historiografia, vieme, že Svätopluk začínal svoj mocenský boj ako nitrianske knieža a že sa stal panovníkom veľkej stredoeurópskej ríše, ktorej jadro tvorili mocenské strediská: Nitra, severný ohyb Dunaja s mocenským centrom na Hradnom vrchu v Bratislave, na hradnom brale Devíne a v Mikulčiciach na južnej Morave. Svätopluk podľa pôvodného bydliska teda nepochybne patrí do Nitry, ale nie je vylúčené, hoci nepotvrdené, že bol aj v Bratislave alebo na Devíne, pretože v tom čase kniežatá a panovníci striedali svoje sídla. Pravdaže, archeologička Tatiana Štefanovičová, ktorá nedávno odkryla veľké slovanské osídlenie pod hradnou skalou s rozmernou dvanásťmetrovou stavbou, aká sa doteraz nikde v slovanskom svete nenašla, nemôže potvrdiť, že tu býval Svätopluk so svojou družinou, tak ako nemôže potvrdiť nijaký maďarský archeológ, že Arpád rajtoval na koni v Komárne. A predsa, arpádovské pamätníky nájdeme nielen v Maďarsku, ale aj na južnom Slovensku.

Ak uznáme, že medzi turkickým kmeňovým náčelníkom neznámeho pôvodu Arpádom a slovanským panovníkom Svätoplukom je istý rozdiel, najmä pokiaľ ide o hodnoverný pôvod a pobyt - potom by nám nemal prekážať práve jeden z našich prapredkov, kráľ Svätopluk.

Diktát direktoriátu
V diskreditácii zámeru postaviť Svätoplukovu sochu zašiel najďalej denník Pravda, v ktorom E. Potocký nadpísal svoj článok ironicky: Lenin, Stalin, Svätopluk. Podobne blúzni o vraj „obsedantnej predstave " premiéra Fica bulvárny týždenník Plus 7 dní v článku pod nadpisom Bludy o Svätoplukovi či Bratislavské noviny, ktoré podľa želania svojich majiteľov kladú čitateľom hlbokomyseľnú otázku: Mala by stáť na Hrade socha Svätopluka? Nuž, keď hľadáme odpovede u historika Dušana Kováča, ktorý o ranom stredoveku nenapísal ani čiarku, lebo sa obdobím našich najstarších dejín nezaoberá, iba ak vo sne, tak dopredu vieme, akej odpovede sa dočkáme. Bratislava je hlavným mestom Slovenska a jedným z centier tzv. Veľkej Moravy, na čele ktorej stál uznávaný, mocný panovník Svätopluk. A bude tu mať svoj pamätník. Konečne.

Príkladom novodobého bratislavského „sochoborectva" je umiestnenie postavy M. R. Štefánika, mimochodom pochybnej umeleckej kvality, pod dominantnú skulptúru leva pred Slovenské národné divadlo. Štefánikova socha mohla pokojne stáť pred Slovenským národným múzeom ako súčasť pamätníka československej štátnosti, o ktorú sa zaslúžil podobne ako o slovenský národ. Bratislavský staromestský direktoriát však rozhodol, že na skrátený pylón pred SNM postaví sochu T. G. Masaryka v nadživotnej veľkosti. Bratislavskí stúpenci jeho kultu sa po diskusii v miestnom zastupiteľstve teda dočkajú bronzovej podoby tatíčka Oslo­boditeľa priamo pred svojím úradom. Po gýčových plastikách Schöne Náciho a kanálového Čumila to bude ďalšia, tentoraz „záslužná" historická atrakcia Starého Mesta.

Dokonca sa uvažovalo, keď už bude mať Bratislava Masarykovu sochu, že by sa mala časť Vajanského nábrežia premenovať na Masarykovo námestie. Napokon vraj prevážil názor Štefana Holčíka, že by bolo nedôstojné Masarykovej pamiatky, aby mal prezident prvej ČSR také malé námestie, Bratislava by mala hľadať pre neho iné, väčšie námestie alebo aspoň ulicu... Či by to mala byť hlavná alebo slepá ulica, sa už v análoch staromestských konšelov nepíše.

Nelze vyhověti!
Keď sa na predstaviteľov Slo­venskej republiky, primátora Bratislavy a starostu mestskej časti Bratislava Staré Mesto obrátili občianske organizácie a osobnosti spoločenského života s vyhlásením, aby pred budovu Slovenského národného múzea postavili iný pamätník, napríklad sochu Andreja Kmeťa, vedca, ktorý sa zaslúžil o rozvoj slovenského múzejníctva, starosta Andrej Petrek ústami svojej hovorkyne Aleny Kopřivovej odpovedal - „nelze vyhověti". Pravdaže, Kopřivová sa vyjadrila po slovensky, ale príchuť jej zamietavých slov pripomínala časy prvej československej republiky. Ak sa v tých časoch masarykovskej demokracie uchádzali Slováci o zamestnanie na slovenských úradoch, kde vládli Česi, alebo na školách, kde vyučovali českí učitelia v československej reči, dostalo sa im príznačnej odpovede: „Nelze vyhověti!" Na margo tých zlatých čias Masarykovho „čechoslováctva" stačí pripomenúť obyvateľom hlavného mesta aj vyjadrenie Masarykovho obdivovateľa, bratislavského historika a poslanca staromestského zastupiteľstva Štefana Holčíka, ktorý zastáva názor, že polovica Bratislavčanov má český pôvod. Ak si spravíme historický sumár, keďže polovica Bratislavčanov sú Česi, tak druhú polovicu obsadili Maďari a Nemci, pretože v uhorských dobách bolo v Pozsonyi či Pressburgu iba 15 percent Slovákov, ktorých Maďari akiste asimilovali. Čiže podľa tejto pokrivenej logiky Bratislavčania nie sú Slováci, ale akýsi konglomerát Čechov, Maďarov a Nem­cov, ktorí boli nútení po roku 1918 komunikovať aj po slovensky. A na dôvažok - Bratislava nie je Slovensko, nereprezentuje ho a nemôže byť ani jeho hlavným mestom. Kto tomu neverí, nech sa pozrie, kto v Bratislave vládne, koho Bratislavčania volia, kto sedí v zastupiteľských úradoch a v kanceláriách primátora hlavného mesta. Tam sotva nájdete človeka, ktorý by si po „Veľkej nežnej revolúcii" želal samostatnú Slovenskú republiku.

Pravá tvár tatíčka
V spomínanom vyhlásení slovenskej inteligencie, ktoré možno nazvať skôr prosbopisom ako žiadosťou, sa píše: „Pamätníky by mal národ stavať iba osobnostiam, ktoré sa oň mimoriadne zaslúžili. Masaryk Slovákov nikdy za národ neuznal. V roku 1915 vyhlásil ,Slováci jsou Čechy, přes to, že užívají svého nárečí jakožto spisovného jazyka‘ a obdobne sa 14. septembra 1921 vyjadril ,Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy‘."

Dali by sa citovať mnohé ďalšie hanlivé vyjadrenia Masaryka o Slovákoch, napríklad, že Slováci sú nulové veličiny, alebo ako si spomína jeho priateľ Beneš, za čo vlastne Masaryk považoval Slovákov: „On je znal a říkal, je to banda skorumpovaná." V prípade kultu osobnosti T. G. Masaryka či jeho byzantínskeho zbožňovania nejde o slová, ale o činy. Masarykovu nedotknuteľnú legendu, ktorú vytvárali Česi už počas jeho života, možno pochopiť, veď po desaťročiach nemeckého ohrozenia Masaryk znamenal pre nich oslobodenie a vo svete uznanú štátnosť. Preto aj prívlastky „Osloboditeľ" či „Otec vlasti", aké sa dávali iba rímskym cisárom alebo „dobrotivým" rakúskym monarchom, treba chápať v kontexte českej povojnovej eufórie. Na celej dnešnej masarykiáde je však už menej pochopiteľné, že sa zamlčujú niektoré jeho postoje a prešľapy najmä vo vzťahu k Slovensku a Slovákom.

Predovšetkým Masarykovo ignorovanie Pittsburskej dohody, ktorú pravdepodobne na popud samotného amerického prezidenta Wilsona sám navrhol a podpísal a ktorú zanedlho označil za zdrap papiera a falzifikát, bolo pre Slovákov veľkým sklamaním a ťažko ospravedlniteľným podrazom. Šesťbodový text dohody obsahoval politický program usporiadania spoločného štátu Čechov a Slovákov, podľa ktorého malo mať Slovensko svoju samosprávu, svoj snem, svoje súdnictvo a slovenčina mala byť úradným jazykom. Slováci teda mali dostať autonómiu. Zo šiestich bodov dohody však Masaryk splnil iba jeden, posledný - na úradoch a v školách sa mohlo hovoriť a vyučovať po slovensky. Keď sa predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike, ktorí Pittsburskú dohodu parafovali spolu s Masarykom, dožadovali jej plnenia, Masaryk sa na nich oboril, že keď dohodu podpisovali, Slovenská liga neexistovala, preto tento zdrap papiera nemôže byť právnym aktom. Masaryk klamal alebo ignoroval fakt, že Slovenská liga v Amerike vznikla ako právny subjekt 30. mája 1907 v Clevelande, kým Pittsburská dohoda bola podpísaná presne o 11 rokov neskôr - 31. mája 1918. Historik SAV Milan Zemko ospravedlňuje tento počin prvého prezidenta ČSR tým, že dohoda z Pittsburgu nebola štátoprávnym aktom a že ju Masaryk nemusel považovať za záväznú. Podobné úvahy sú nekorektné, lebo štátoprávny akt to ani nemohol byť, veď Masaryk ešte nebol prezidentom Československa, bol iba predstaviteľom neoficiálnej Česko-Slovenskej národnej rady a Slovenská liga v Amerike iba zastupovala dva milióny Slovákov žijúcich v USA. Išlo však o dohodu spečatenú podpismi Masaryka a zástupcov Slovákov a Čechov, ktorej sa dostalo primeranej publicity v samotných Spojených štátoch, ako o tom svedčí pamätná bronzová tabuľa pripomínajúca Pittsburskú dohodu s portrétmi Masaryka a prezidenta Wilsona v hale jedného z pittsburských mrakodrapov. A keby už nebolo iných argumentov, tak dohody, aj keď nie sú štátoprávne, musia v demokratických systémoch vždy platiť. Bez výnimky.

Realita masarykizmu
Kameňom úrazu neskorších slovensko-českých vzťahov, o ktorých sa nehovorí, bol aj sfalšovaný podpis Štefánika na Vyhlášení československého národa dočasnou vládou Československa, známom ako Washingtonská deklarácia, kde o slovenskom národe nebola ani zmienka. Štefánik sa z Tokia ostro ohradil proti tejto kamufláži a pýtal sa Masaryka, kam zmizlo 50-tisíc dolárov, ktoré mu na spoločnú vec darovali americkí Slováci. To bol začiatok rozporov medzi ním, Benešom a Masarykom. Milan Rastislav Štefánik, vo svete známy vedec a francúzsky generál, otváral v Paríži, kde bola etablovaná dočasná československá vláda, Masarykovi dvere až na najvyššie vládne miesta, úspešne rokoval s ministerským predsedom Briandom za tichej spoluúčasti Masaryka, pretože ten nevedel po francúzsky ani slovo. Za tieto služby a za obrovskú prácu Štefánika v prospech budúceho štátu Čechov a Slovákov vo Francúz­sku, Rusku, Japonsku, USA a Ta­liansku sa mu Masaryk odvďačil tým, že v legitímnej vláde Československa s ním vôbec nerátal. Po jeho návrate do Československa ho chcel pozbaviť aj funkcie ministra vojny. Nakoniec ho pozbaviť nemusel, lebo generál Štefánik vraj „nešťastne zahynul" ešte skôr, ako sa živý dotkol rodnej zeme. Masaryk a Beneš sa ani neunúvali ísť na jeho pohreb, hoci sa na ňom zúčastnili predstavitelia a osobnosti mnohých cudzích štátov.

Štefánikova nikdy nevyšetrená smrť akoby predznačila ďalší vývoj ospevovanej demokracie v prvej Československej republike, ktorá umožnila žandárom strieľať v hladových dolinách do protestujúcich robotníkov v Krom­pachoch, Margecanoch, Ru­žomberku, Vrábľoch, Ko­šútoch, Polomke, Čiernom Balogu, Čertižnom, Habure, Pohorelej... Pri akciách na obranu masarykovskej demokracie bolo na Slovensku a v Zakarpatskej Rusi zavraždených 118 ľudí, ktorí chceli iba prácu a chlieb.

Pri odlievaní sochy Tomáša Masaryka by si mohli bratislavskí konšeli spomenúť aj na tieto historické súvislosti. Čerta starého záleží na tom, či bol Thomas-Johann Maszárik, ako je pokrstený v Hodoníne, napoly Slovákom a napoly Čechom, lebo ani toto tvrdenie nie je pravdivé, keďže jeho biologickým otcom bol ra­kúsky barón Nathan Redlich a matkou ponemčená kuchárka židovského statkára Fleisch­manna, vlastným menom The­resia Kopaczek (pozri prácu The Genesis of Czechoslovakia od Josefa Kalvodu, českého historika a profesora v Connecticute). Záleží na tom, čo mal urobiť a neurobil pre Slovákov, ako sľúbil.

Pravda, v Bratislave si najlepšie žije ten, kto nemá vlastný názor. A načo by mu aj bol, keď o všetkom rozhodujú peniaze bratislavských mocipánov v Primaciálnom paláci a na Vajanského nábreží.

Fotografie a reprodukcia:
Pre súsošie slovanských vierozvestov nenašla maďarská samospráva v slovenskom meste Komárno miesto. Matica slovenská sa stavebné povolenie márne snažila získať už od roku 1992. Vtedy mestské zastupiteľstvo v Komárne umiestnenie súsošia na území mesta rezolútne odmietlo. Po protestoch bolo ochotné súhlasiť s inštaláciou v miestnom vojenskom kostole, ktorý však nie je prístupný verejnosti. V lete roku 2003 sa nakoniec matičiari rozhodli, že súsošie sv. Cyrila a Metoda umiestnia na priečelie miestneho Domu Matice slovenskej. Aj to však vedeniu mesta prekážalo. Keď súsošie viezlo k miestu osadenia nákladné auto, mestskí policajti na príkaz primátora Tibora Bastrnáka z SMK zablokovali prístupové cesty k matičnému domu so zámienkou, že Matica nemá stavebné povolenie. Auto nakoniec muselo prejsť cez blízky parčík, zatiaľ čo niekoľko desiatok obyvateľov policajtov blokovalo vlastnými telami. Práve Bastrnák pozval minulý rok maďarského prezidenta Sólyoma na slávnostné odhalenie sochy kráľa Štefana, pre ktorú vybral atraktívne miesto v centre Komárna. V marci tohto roku pred očami asi dvoch stoviek ľudí a novinárov položilo k súsošiu vence vedenie Slovenskej národnej strany. Ján Slota a Anna Belousovová boli nútení riskovať hrozbu pádu zo strechy nad hlavným vchodom - jediný prístup k vierozvestom totiž vedie cez okno.

Po dokončení rekonštrukcie Bratislavského hradu má v blízkom čase na jeho nádvorí pribudnúť socha Svätopluka na koni z dielne renomovaného sochára Jána Kulicha. Už dnes médiá vedú proti soche silnú antipropagandu. Kým socha Masaryka má mať podľa nich v hlavnom meste SR čestné miesto, Svätopluk vraj nemá čo na Hrade hľadať.

Kontroverzná a v českej verejnosti kritizovaná jazdecká socha Masaryka s čiapkou v ruke a pasúcim sa Hektorom je pravdepodobne jediná svojho druhu na svete. Kým na iných jazdeckých monumentoch sa kone vzpínajú, erdžia, alebo stoja v hrdo vzpriamenej polohe, tu „spolehlivý hradní kliďas Hektor z prešovské stajně, pasouc se odpočívá rovněž s panem presidentem". Socha v mierne nadživotnej veľkosti bola osadená v Lánoch pri príležitosti 160. výročia narodenia prezidenta Osloboditeľa. Na akom koni bude rajtovať Thomas Masařík pred budovou Slovenského národného múzea v Bratislave?