Foto: Jana Birošová

František Škvrnda: Kapitalizmus je nereformovateľný

Čím je dnes väčší neporiadok, tým väčší poriadok vznikne zajtra

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Nie je futurológom na spôsob starozákonných prorokov, hoci by sa to na prvý pohľad zdalo. Patrí medzi stúpencov kritickej teórie hľadajúcej alternatívy k súčasnému spoločenskému systému, o ktorom je presvedčený, že sa vyčerpal. Kedysi pôsobil v ozbrojených silách a bezpečnostnom sektore, dnes je vysokoškolským učiteľom. Jeho doménou je svetová politika, bezpečnosť a sociológia. Docent František Škvrnda.

Dnes pôsobíte ako vysokoškolský učiteľ, čo je zdanlivo dosť vzdialené od vášho pôvodného vojenského povolania. Aká bola vaša motivácia stať sa vojakom a aké boli pohnútky vášho vstupu do civilného života?
Ani neviem, čo ma viedlo k tomu, aby som sa ako pätnásťročný chlapec rozhodol ísť na vtedajšiu Vojenskú školu Jána Žižku z Trocnova, sídliacu v priestoroch dnešného internátu Lafranconi. V roku 1974 som absolvoval Vojenskú politickú akadémiu a zakrátko som sa stal učiteľom spoločenskovedných predmetov na Vojenskej fakulte Vysokej školy dopravnej v Žiline. Pôsobenie v ozbrojených silách som uzavrel na Vysokej vojenskej pedagogickej škole v Bratislave ako vedúci Katedry všeobecnej a vojenskej sociológie. Potom som postupne vhupol do civilného života - najprv som sa krátko zamestnal v jednej finančnej inštitúcii a neskôr na ministerstve zahraničných vecí. Potom som niekoľko rokov znovu pracoval v bezpečnostnom sektore. Od roku 2000 som bol nezávislým expertom v bezpečnostnej oblasti a od roku 2002 pôsobím ako pedagóg na Ekonomickej univerzite na Fakulte medzinárodných vzťahov, kde sa zaoberám teóriou svetovej politiky, medzinárodných vzťahov, medzinárodnej bezpečnosti aj všeobecnou sociológiou.

Ako by ste charakterizovali svoju ideovú orientáciu?
Otvorene hovorím, že som marxista, ľavicového sociálneho a politického zamerania.

Z čoho vyplýva toto vaše presvedčenie?
Poviem to v skratke. Väčšina ľudí na Slovensku za svoju kvalifikovanú prácu nedostáva taký plat, aby mohli v tejto spoločnosti solídne žiť. Mnoho ľudí žije z ruky do úst, nie však preto, že by boli leniví a nevedeli sa prispôsobiť pomerom, ako to tvrdí časť neoliberálnych politikov. Je to vina súčasného systému.

Postmodernisti Fredric Jameson, ale najmä Slavoj Žižek tvrdia, že dnes si ľahšie predstavíme koniec sveta ako koniec kapitalizmu. Je možný iný svet ako ten, v ktorom teraz žijeme?
Iný svet je nielen možný, ale aj potrebný. Z pohľadu špecifickej historickej sociológie zrejme dozrieva čas na to, aby vo svete prišlo k rýchlemu a dramatickému zvratu.

Aký časový úsek predpokladáte pre dramatický zvrat?
Z hľadiska historickej sociológie päť rokov nie je dlhý čas, ale nedá sa vylúčiť urýchlenie vývoja - veď globálna kríza, ktorá sa začala pred piatimi rokmi, nie je doteraz zvládnutá. To je znak, že systém môže pomerne rýchlo skolabovať. Kapitalizmus v Európe sa v deväťdesiatych rokoch minulého storočia zachránil len vďaka masívnej privatizácii a ovládnutiu trhov v bývalom východnom bloku a dnes takúto nádej na záchranu nemá.

Vraj nič lepšie ako kapitalizmus ľudstvo doteraz nevymyslelo, hovoria neoliberálni ideológovia. Súhlasíte s touto tézou?
Je to zložitá problematika z ekonomického, sociálneho aj kultúrneho hľadiska. Nedomnievam sa, že kapitalizmus je jediný systém, ktorý dokáže posunúť ľudstvo dopredu. Napríklad Čína využíva prvky kapitalizmu, socializmu a marxizmu a opiera sa tiež o učenie konfucianizmu či taoizmu. Čínsky hodnotový model sa líši od nášho západného pohľadu na svet hlavne tým, že nepovažuje materiálne hodnoty a zisk za základný ukazovateľ spoločenského rozvoja. Vo východnej filozofii je zakotvená väčšia miera kolektivizmu a solidarity ako v individualistickom myslení modernej kapitalistickej spoločnosti.

Náš svet charakterizuje násilie. Dennodenne sa s formami individuálneho aj masového násilia stretávame v médiách aj v bežnom živote. Patrí agresia a vojnové konflikty k príznakom systému, o ktorom hovoríme?
V každom človeku vzhľadom na jeho živočíšny pôvod môže byť skrytý sklon k agresivite. Jean Jacques Rousseau v jednej zo svojich prác napísal, že prvý zločin v dejinách ľudstva spáchal človek, ktorý si ohradil kúsok zeme a povedal: To je moje! Odvtedy sa objavuje problém majetku - keď mám určité bohatstvo, nielenže si ho chcem uchrániť, ale časť ľudí sa ho usiluje rozšíriť, zväčšiť aj za cenu násilia. Je to jeden z fatálnych problémov západnej civilizácie. Ak nechceme byť priveľmi útlocitní, môžeme povedať, že súčasný ekonomický a finančný sektor v kapitalizme sa správa k väčšej časti spoločnosti násilne.

Môžete konkretizovať, aké násilie na ľuďoch sa pácha vo finančnej oblasti?
Dnes je väčšina ľudí nútená ukladať si svoje príjmy na účtoch v bankách a banky im bez ich vedomia vyrubujú rôzne manipulačné poplatky. Keď dostanem na účet nejakú, aj keď len drobnú sumu, banka si stiahne poplatok z účtu odosielateľa aj z môjho účtu. Dá sa to prirovnať k situácii v hromadnej doprave, keď by sme museli zaplatiť okrem cestovného lístka poplatok za otvorenie dverí do autobusu a vzápätí aj poplatok za zatvorenie dverí. Podobným druhom násilia, ktorému sa musíme podriadiť, sú hypotekárne úvery - platíme nielen úroky, ale aj položky za otvorenie a vedenie účtu. Banky prihliadajú len na svoje zisky, zneužívajú svoju moc a bohatstvo a požičiavajú peniaze za krutých podmienok ľuďom, ktorí ich potrebujú. Samozrejme, foriem finančného a ekonomického násilia je v našom živote viac.

Jedna vec je ekonomické násilie, ale druhá, oveľa drastickejšia forma násilia, je vojna. Aké sú príčiny tejto krajnej formy násilia, sprevádzajúcej ľudstvo od nepamäti?
Marx si už pred 150 rokmi položil rečnícku otázku: Kedy sa ľudský pokrok prestane podobať pohanskému bôžikovi, ktorý chce piť krv z lebiek zavraždených? To je kritika systému, v ktorom je bohatstvo a túžba po zisku spojená s násilím. Existujú odhady, že v histórii ľudstva bolo približne 13 500 - 14 000 vojen, pričom v 20. storočí zahynulo vo vojnových konfliktoch viac ľudí ako vo všetkých ostatných vojnách v dejinách ľudstva. V predchádzajúcom storočí sa udiali dve svetové kataklizmy, nespočetné množstvo lokálnych vojen a mimoriadne kruté konflikty ako napríklad vo Vietname. Tam sa okrem fosforových bômb použili aj tisíce ton defoliantov, ktoré na dlhé desaťročia zničili veľké plochy poľnohospodárskej pôdy a lesných kultúr. Jedným z hlavných hýbateľov týchto nehumánnych aktivít sú záujmy vojenskopriemyselného komplexu. Americký prezident Eisenhower na záver svojho pôsobenia v Bielom dome upozornil na nebezpečenstvo spojenia ekonomických, politických a vojenských síl, ktoré v záujme zisku chcú dosiahnuť moc v spoločnosti a púšťať sa do vojnových dobrodružstiev.

Po skončení studenej vojny nemajú rozhodujúci globálni hráči nijakého významného nepriateľa, a predsa najmä v USA každoročne rastú finančné náklady na stále sofistikovanejšie zbraňové systémy. Aká je logika tohto vývoja?
Môžeme si len domýšľať, čomu majú slúžiť obrovské prostriedky, ktoré Spojené štáty v súčasnosti vydávajú na zbrojenie. Nijakú logiku to nemá, lebo USA ani iná krajina nemajú vo svojich strategických dokumentoch zadefinovaného nepriateľa, akým bol predtým socialistický blok na čele so Sovietskym zväzom. Akademik Arbatov povedal, že najhoršie, čo sme Američanom mohli urobiť, bolo to, že sme dopustili rozpad Sovietskeho zväzu. Stratil sa tým obraz nepriateľa.

Nie sú dôvodom ďalšej vlny zbrojenia a vojenských aktivít udalosti 11. septembra 2001 a hrozba terorizmu?
Jedenásty september bol fiaskom amerických spravodajských služieb. Nie som zástancom konšpiračných teórií, ale k 11. septembru sa vzťahuje viacero nevysvetlených okolností. Pád dvojičiek zrejme nebol výsledkom činnosti spravodajských služieb, ale natíska sa nepekná myšlienka, že o pripravovanej teroristickej akcii tajné služby vedeli a rátali s tým, že po takejto šokujúcej akcii sa zvýši podpora pre ich aktivity zo strany štátu aj verejnosti. Samozrejme, dôkazy na to nie sú

Rozpadom bipolárneho sveta stratili tajné služby nezanedbateľnú časť svojej agendy. Ale vzrástol problém organizovaného zločinu. Nemali by spravodajské služby nachádzať pole pôsobnosti v prostredí korupcie a ekonomickej trestnej činnosti?
V kapitalistickej spoločnosti je organizovaný zločin prepojený s časťou hospodárskych subjektov aj s časťou politických síl. Z tohto dôvodu spravodajské služby nie sú schopné proti nemu účinne bojovať. Gorila je chúlostivým príkladom tohto tvrdenia. Korene afér, na ktoré sa v nej poukazuje, sú však už v začiatkoch privatizácie od roku 1990.

Vráťme sa ešte k vojnovým konfliktom vo svete v poslednom desaťročí minulého storočia, ktoré neobišli ani Európu. Ako vnímate bombardovanie Juhoslávie vojskami NATO v roku 1999?
Bombardovanie Juhoslávie bolo zlomovým bodom, keď Spojené štáty americké skúšali, čo im svet dovolí, čo im prejde. Tvrdenie, že Európska únia nie je schopná riešiť problémy bezpečnosti na svojom kontinente, je výmysel atlantistov. Nie je to pravda, v Európe neboli problémy, ktoré by sa museli riešiť vojensky. Keďže nemáme prístup k archívnym dokumentom, môžeme uvažovať iba hypoteticky. K rozpadu Juhoslávie prispela aj politika niektorých západných štátov a za odtrhnutím Kosova stáli najmä americké ciele.

Bolo hlavným cieľom zriadenie obrovskej americkej vojenskej základne na území Kosova?
Dá sa povedať, že sa kalkulovalo s prípadnou zhoršenou situáciou v Stredozemnom mori a základňa v Kosove mala a má slúžiť Američanom na monitorovanie celej oblasti. Za prípadom Kosovo sa však skrývajú aj iné záhady. Je čudné, prečo sa oslobodenecká kosovská armáda UCK zrazu stratila zo zoznamu teroristických organizácií. Ministerstvo zahraničných vecí USA nikdy neuviedlo dôvody, prečo kosovských teroristov na zoznam najprv zaradilo a potom ich vyškrtlo.

Ak obídeme dve iracké vojny, ktoré sa stretli s väčšinovým súhlasom svetového spoločenstva, zostáva nám vysvetliť vojenskú inváziu Američanov a krajín NATO v Afganistane. Neskončí sa aj táto akcia debaklom, podobne ako vojna vo Vietname?
O akcii rozhodli politici bez zváženia vojenských dôsledkov. Za dvanásť rokov prítomnosti zahraničných vojsk v Afganistane sa veľa nedosiahlo: kým na začiatku invázie disponoval Taliban niekoľkými stovkami mužov, po skončení operácie sa odhaduje počet 20- až 40-tisíc oveľa lepšie vojensky pripravených bojovníkov. Nakoniec, Američania ani vo Vietname neutrpeli porážku, len minuli cieľ a v afganskej vojne bol nejasný už samotný cieľ. Situácia v Iraku je dnes horšia, ako bola pred intervenciou a ani v Afganistane nebude pokoj. Obrazne povedané, Američania si opäť vzali do úst väčší kúsok, ako dokážu prehltnúť.

Dôsledok vojnového stavu v Afganistane je aj to, že sa krajina stala najväčším producentom opiátov na svete. Qui prodest? Komu to prospelo?
Rozhodne to neprospieva Rusku a Európe, kam vedú hlavné trasy obchodu s narkotikami. Viaceré pramene naznačujú, že okrem miestnych narkomafií majú svoj podiel na tomto obchode americké bezpečnostné zložky, najmä spravodajské služby. Ale ako vo väčšine prípadov, nie je to možné dokázať.

Pásmom nestability je v súčasnosti arabský svet. Ako si vysvetľujete konflikty v tejto časti sveta?
Arabská jar sa dá vyložiť v kontexte organizovaného chaosu, na ktorý poukazujú viacerí ruskí teoretici. Najväčšou neznámou sa stala vojna v Líbyi, ktorá bola jednou z najpokojnejších a najvyspelejších krajín na africkom kontinente. Podľa zjednodušenej interpretácie si tragickú situáciu v krajine do istej miery zavinil samotný Muammar Kaddáfí tým, že sa stal pre západný svet nevypočítateľným politikom. Pouzavieral rozličné dohody s viacerými štátmi o dodávkach vojenskej techniky a nič z toho neplnil.

Líbya však bude ešte dlhé roky ohniskom vnútorných konfliktov. Aký efekt priniesla líbyjská operácia západným spojencom, najmä Američanom?
Z vojenského hľadiska môžeme predpokladať, že Američania si tam overovali nové technické prostriedky, ale najdôležitejším momentom bola potreba zlomiť Líbyu ako symbol Africkej únie. Do kontextu s touto vojnou je možné dať aj vytvorenie nového strategického veliteľstva pre Afriku, ktoré už niekoľko rokov sídli v Stuttgarte. Podľa niektorých odborných kruhov je to určitá príprava, aby boli USA schopné efektívne zasiahnuť v prípade, ak príde k vojne o vzácne suroviny v Afrike.

Iná situácia bola v Líbyi, iná v Egypte a celkom odlišná je v Sýrii, ktorá nemá ropu ani iné zaujímavé prírodné zdroje...
Okolo Sýrie sa rozvinulo niečo, čo sa dá označiť ako informačná vojna. Veľká časť informácií, ktorá sa objaví v slovenských médiách, je prevzatá zo západných zdrojov a tieto sa po čase ukážu ako nepravda. Aj informácia o dlhodobom pobyte Bašára Asada na ruskej lodi je propagandistickým výmyslom, ktorý sa využíva proti Rusku.

Ak sú záujmy Západu vyvolať chaos v tejto časti sveta, aké záujmy má v Sýrii Rusko?
Okrem dodávok zbraní sa Rusko v Sýrii hospodársky neangažuje, angažuje sa politicky. To, čo sa stalo v Líbyi, keď bol v Rusku prezidentom Medvedev, Rusi považovali za svoj neúspech. Teraz je prezidentom Putin a jeho postoj k situácii v Sýrii je jednoznačný: Rusi nie sú ochotní pripustiť vonkajšiu intervenciu do tohto štátu. Možný výklad Putinovej pozície je ukázať Západu, že takto sa s nami hrať nedá, keď chce Západ čosi dosiahnuť, musí s nami rokovať. Keď pripustíme teóriu organizovaného chaosu, tak každý nový konflikt na Blízkom východe ohrozuje aj bezpečnosť Ruska.

Istú úlohu hrá v sýrskom probléme aj Turecko, ktoré sa usiluje o hegemóniu v tomto eruptívnom priestore...
Sýrsky problém má tri dimenzie: prvá je globálna - bojisko predstáv Západu, Ruska a Číny ako riešiť problémy svetovej politiky. Potom je to vnútorný sýrsky problém a najzložitejšia dimenzia je regionálna, v ktorej hrá svoju úlohu aj Turecko. Nepríjemnou záležitosťou pre Turecko sú však Kurdi, čo je ďalšie potenciálne ohnisko problémov. Otázka však stojí tak, či je Sýria skutočne schopná ohroziť Turecko.

Aký zmysel mali vojenské operácie Západu a povstania v severnej Afrike, aký má zmysel krvavý konflikt v Sýrii? Veď sa tým takmer nič nedosiahlo, k moci sa dostávajú islamisti, striedajú sa vlády, ale pokoj nenastal ani v Líbyi, ani v Egypte...
Keby sme sa vrátili k Žižekovi, Jamesonovi a k ďalším postmodernistom, kríza západnej spoločnosti sa prejavuje v narastajúcej iracionalite. Z hľadiska nás Stredoeurópanov je ťažké nájsť racionálne dôvody na takéto správanie. Vychádza mi to tak, že je kus pravdy na ruskej teórii chaotizácie.

Čo hovorí teória organizovaného chaosu?
Tým, že sa Spojeným štátom podarí vyvolať vo svete relatívne veľký chaos, ostatné veľmoci sa v rámci multipolárneho usporiadania sveta ťažšie presadia, pretože chaos viaže pomerne veľké politické aktivity, energiu a ľudský a ekonomický potenciál. Vidíme to aj v sýrskom konflikte, na ktorý sa viažu aktivity Francúzska aj Ruska. V danom prípade správanie francúzskych prezidentov Sarkozyho i Hollanda pripomína počínanie chatára, ktorý na jar v okolí svojej drevenej chaty vypaľuje suchú trávu a pritom fúka silný vietor.

V čom teda spočíva hlavný problém Západu vo vzťahu k ohniskám konfliktov v rôznych častiach sveta?
Problém Západu je v mylnej predstave, že svet bude fungovať len vtedy, ak bude vytvorený podľa západného vzoru.

Naznačili ste viacero geopolitických aj regionálnych problémov súčasného sveta. Aký scenár ďalšieho vývoja predpokladáte? Ako sa dá usporiadať spoločnosť, aby sa v nej mohlo žiť v relatívnom pokoji?
Možné sú tri riešenia. Prvé: Nechajme veci plynúť, nemiešajme sa do ničoho, veď nemáme možnosti riešenia. To je odveká skúsenosť dedinského človeka. Lenže dnes je problém sveta oveľa širší, lebo nastalo narušenie rovnováhy medzi spoločnosťou, prírodou a technikou, ktorá je príčinou tohto naštrbeného vzťahu. Druhé riešenie je v korekcii a zjemnení správania západného sveta, v obmedzení moci finančných kruhov. Tretím riešením, podľa východnej filozofie, je vízia harmonického sveta, kde existuje niekoľko princípov vedľa seba a ani jeden z nich sa nesnaží získať vedúcu pozíciu. Pre Západ by to znamenalo, že sa musí vzdať agresivity, ktorá je tu prítomná posledných päťsto rokov.

Nie sú tieto predstavy trochu idealistické? Finančné kruhy sa ťažko vzdajú mocenskej pozície a systém, v ktorom žijeme, prebúdza v ľuďoch dravosť a chamtivosť...
Úvahy, či je chamtivosť len dôsledkom kapitalizmu, alebo či je prirodzenou ľudskou vlastnosťou, by som ponechal na iných odborníkov. Nemyslím si, že väčšina ľudí je chamtivá, túto vlastnosť má len časť spoločnosti. Človeka zarábajúceho 400 eur nemožno nazvať chamtivcom, ak sa usiluje privyrobiť si v ďalšom zamestnaní, lebo je to otázka jeho prežitia, ale chamtivcom je multimilionár, ktorý chce uplácaním a podvodmi prísť k ďalším miliónom.

Prečo podľa vás po roku 1989 zvíťazil u nás a vo východnej Európe kapitalizmus, keď socializmus napriek istým obmedzeniam poskytoval ľuďom neporovnateľne väčšie sociálne istoty?
Neviem, či by som mohol označiť to, čo prišlo po roku 1989, za víťazstvo kapitalizmu v dlhodobom výhľade. Patrím k tým, čo tvrdia, že ľudia boli zmanipulovaní, že boli oklamaní. Neviem, pre akú alternatívu by sa dnes rozhodla generácia, čo zažila socializmus, lebo sociologický prieskum sa na podobné témy nerobí, ale domnievam sa, že veľká časť by odmietla súčasnú alternatívu kapitalizmu.

Veľké davy ľudí na námestiach však volali po zmene a bolo to spontánne želanie...
Väčšina ľudí chcela zmenu, ale takú, ktorá nasledovala potom, si želal málokto. „Vápenkári" hlásali nenásilie, no vzápätí sa ekonomické a fyzické násilie rozrástlo do nebývalých rozmerov. Havel hovoril, že nebude nijaká nezamestnanosť, hneď nato sme mali celú armádu nezamestnaných.

Ako budeme žiť ďalších dvadsať-tridsať rokov?
Som viac-menej optimista. Problémy môžu narastať, ale ľudia budú žiť svoj život ďalej. Slováci sú navyknutí prežiť aj v ťažkých podmienkach, a pritom sú schopní ešte navzájom si pomáhať. Verím, že príde k zásadnej zmene v usporiadaní spoločnosti.

Môžeme my ako národ, ako samostatný štát dosiahnuť zmenu?
Nebude to možné izolovane na národnej či štátnej úrovni. Určitý obraz zmeny sa črtá v projekte Európskej únie, ale aj tu zatiaľ vládnu finančné a ekonomické skupiny a lepšie sa má len časť obyvateľstva. Zo všeobecného ľudského pohľadu ide o dosiahnutie toho, aby čoraz viac ľudí malo záujem riešiť spoločenské problémy, aby sa tupo neprispôsobovalo podmienkam.

Je kapitalizmus schopný revitalizácie?
Kapitalizmus vyčerpal svoje možnosti. Ak sa tvrdilo, že socializmus je nereformovateľný, to isté platí o súčasnom kapitalizme. Čím dlhšie bude trvať, tým viac problémov spôsobí, tým budú tragickejšie jeho následky. Teoretik anarchizmu Kropotkin povedal, že čím je dnes väčší neporiadok, tým väčší poriadok vznikne zajtra. Systém, v ktorom sa nachádzame, raz padne, taká je dialektika, ale čo príde potom, nebude systém poriadku v kropotkinovskom duchu. Zárodky zmien sa už črtajú v hnutí Occupy Wall Street alebo v rôznych formách participatívneho riadenia.

Majú filozofi a prognostici predstavu o budúcom usporiadaní spoločnosti?
Konkrétne formy budúceho usporiadania sveta si dnes nevieme predstaviť. Napriek tomu si myslím, že v budúcnosti nemôže byť na spoločnosť vyvíjaný taký tlak finančných a právnych kruhov ako v súčasnom kapitalizme. Finančný sektor zabezpečuje elite bohatstvo, právnici jej zaisťujú moc. Pôjde o prelomenie deformovanej sily týchto dvoch pilierov moci a bohatstva západného kapitalistického systému.

Fotografie:
František Škvrnda je dnes je vedúcim Katedry medzinárodných politických vzťahov Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave.

„Väčšina ľudí na Slovensku za svoju kvalifikovanú prácu nedostáva taký plat, aby mohli v tejto spoločnosti solídne žiť," hovorí docent Škvrnda, ktorý sa netají svojím marxistickým svetonázorom.

Kapitalizmu dáme čoskoro zbohom. Čo príde po ňom?

Ľudia musia prelomiť piliere moci a bohatstva - to je odkaz pre budúcu generáciu.