Foto: Marián Varga

Premaľúvači dejín

Jerguš Ferko: Maďarské (seba)klamy

Žiada, aby sa žiaci v „ich" školách na južnom Slovensku učili dejepis z učebníc vytlačených v Budapešti, napáchnutých veľkomaďarským šovinizmom. Vojny sa začínajú v učebniciach dejepisu, napísal slovenský spisovateľ Štefan Moravčík. Pravdivosť týchto slov potvrdzuje aj kniha dnes už nežijúceho novinára a publicistu Jerguša Ferka Maďarské (seba)klamy. Hoci vyšla už pred piatimi rokmi, veľmi aktuálna je práve v súčasnosti.

Túto knihu autor podľa vlastných slov venoval slovenskej a maďarskej mládeži. Pôvodne sa mala volať Maďarská tragédia - kľúč k maďarskej duši a čitateľovi z nej malo vyplynúť, že touto tragicky zamknutou dušou je duša politická, nie duša maďarského národa. „Morálne vyrovnanie medzi národmi v strednej Európe mešká a pre húževnaté predsudky ostáva úlohou pre nové generácie v lepších časoch. Dúfam, že medzi naše národy už nikdy nevstúpi násilie. Bolo ho dosť, až priveľa. A ešte dúfam, že po morálnom vyrovnaní naše národy čaká spoločný návrat do dejín - smerom do minulosti i do budúcnosti," napísal J. Ferko v úvode knihy.

Redakcia Extra plus sa v spolupráci s autorovým bratom, spisovateľom Andrejom Ferkom, ktorý Jergušovu knihu po jeho smrti dokončil, rozhodla uverejniť z nej na pokračovanie štyri vybrané časti. Úryvky umožňujú pochopiť aj dnešný vývoj v slovensko-maďarských vzťahoch na pozadí historických súvislostí. Text knihy sa začína analýzou prvého maďarského (seba)klamu - tvrdenia, že Maďari sa vraj ako prví usadili v Podunajskej kotline ako prapôvodné (autochtónne) obyvateľstvo.

Maľovaná lož
V maďarskom parlamente - postavenom najmä liptovskými murármi - visí v jednej z najväčších siení monumentálny, šestnásťmetrový obraz nazvaný Príchod starých Maďarov (presnejšie starých Uhrov), ktorý namaľoval jeden z najlepších maďarských maliarov Mihály Munkácsy. Dielo zobrazuje impozantných rytierov-vitézov (víťazov), odetých v blýskavých pancieroch, so skvelou oceľovou zbrojou, na koňoch ošírovaných bohato zdobenými postrojmi. Príchodzích jazdcov - vojvodcu Arpáda a jeho družinu - vítajú miestni obyvatelia, chudáci odetí v chatrných zrebných habitoch, očividne sociálne i kultúrne zaostalejší. Pravda je však taká, že to bolo presne naopak - práve príchodzí boli tými kultúrne zaostalejšími. Staromaďarské kmene, ktoré sa v Podunajskej (Karpatskej) kotline objavili v 9. storočí, mali oveľa chudobnejšiu slovnú zásobu ako tunajšie, prevažne staroslovenské obyvateľstvo. Starí Maďari (starí Uhri - z ôsmich turko-ungrijských kmeňov sa len jeden volal Meder-Megyer-Magyar, zrejme podľa náčelníka) nevedeli obrábať pôdu a živili sa iba lovom, chovom dobytka a lúpežnými výpravami. Takmer vôbec nepoznali remeslá a staviteľstvo a o organizácii štátu, kresťanstve, právnej tradícii a európskej vzdelanosti nemali ani potuchy. Ich pôvodná kultúra bola taká biedna a „nekonkurencieschopná", že sa zakrátko takmer bez stopy rozplynula.

Už Svetozár Hurban Vajanský Munkácsyho obraz premenoval a nazval ho oveľa výstižnejšie - Maľovaná lož. A vôbec nie preto, že pravé meno tohto skvelého maliara nemeckého pôvodu bolo Michal Lieb. Ozaj, kto to vlastne na Munkácsyho obraze víta náčelníka Arpáda a jeho družinu? Veď podľa pána bývalého dlhoročného prezidenta Árpáda Göncza, ktorý ten obraz určite veľmi dobre pozná, tu vtedy nebol usadený nikto. Žeby nejakí náhodní pocestní?

Prezident klamár
Bývalý maďarský prezident Árpád Göncz roku 1995 pri prednáške v Oxforde na nemalý úžas prítomného politického a vedeckého publika vyhlásil, že „po Avaroch (ktorí prišli do strednej Európy v 6. storočí n. l. - pozn. aut.) prišli Maďari, ktorí sa ako prví usadili v Karpatskej kotline a sú tu dodnes". Učte sa, Slováci! Popredný maďarský vzdelanec, dokonca hlava štátu, pokojne nazýva nesúrodú zmes kmeňov, z ktorých len jeden sa volal Meder (Megyer-Magyar), Maďarmi, a ani sa nenamáha pridať hoci len prívlastok „starí".

To je však len menšia časť nehorázneho intelektuálneho podvodu pána prezidenta Göncza. Tvrdenie, že (starí) Maďari prišli ako prví do Karpatskej kotliny, bolo a zostane obyčajnou lžou. Od koho potom náčelníci staromaďarských kmeňov (vraj) „kúpili" túto krajinu, keď podľa pána historika Göncza „prišli prví", čiže do ľudoprázdna? A ako mohla v tomto ľudoprázdne fungovať Veľká Morava, v tom čase jedna z hlavných európskych mocností?

Maďarské „zaujatie vlasti" (vpád) bolo teda niečo celkom iné, ako tvrdia romantické nepravdivé legendy. Starí Maďari sem prichádzali postupne po niekoľko rokov a ich hlavná časť bola na zúfalom úteku pred Bulharmi a Pečenehmi. Neprišli do ľudoprázdnej Karpatskej kotliny ako prví a vôbec sa tu ako prví neusadili. Žiaľ, ani serióznejší maďarskí historici (tvoriaci za Dunajom výraznú menšinu) nie sú príliš ochotní priznať nos medzi očami a Karpatskú kotlinu pred príchodom starých Maďarov opisujú ako krajinu s veľmi riedkym a slabo organizovaným osídlením. Redšie osídlená a azda aj slabšie organizovaná bola tá malá časť územia Veľkej Moravy, na ktorej starí Uhri dostali povolenie usadiť sa (alebo iba prezimovať?) - ide o jednu z najodľahlejších periférií Veľkomoravskej ríše, o nížinato-močaristé územia medzi Bodrogom a Tisou.

Karpatská kotlina bola primerane osídlená už v kamennej, bronzovej i železnej dobe. Maďari spochybňujú, že toto územie už od 5. - 6. storočia trvalo obývali starí Slováci (Slovania, Sloveni). Ako v takmer všetkých zásadnejších tvrdeniach maďarských historikov, i tu je pravda presne opačná - starí Slováci boli v Podunajskej nížine oveľa skôr.

Ľudoprázdne Podunajsko?
„V pohľade na Slovanov zohrala negatívnu úlohu predovšetkým nemecká historiografia devätnásteho storočia, ktorá bez potrebných zdôvodnení a argumentácie prijala myšlienku o príchode Slovanov do dnešných priestorov v 5. - 6. storočí n. l. Už vtedy proti tomu protestovali naši študenti na nemeckých univerzitách (P. J. Šafárik, J. Kollár)." (V. Timura)

Pri hľadaní odpovede na otázku, kde bola pravlasť Slovanov, sa spomína časť Balkánu, predhorie východných Karpát po rieku Pripiať. Poľskí vedci dokazujú, že ide aj o územie v povodí riek Odry, Visly a Bugu, Popowska-Taborska (1991) konštatuje zasa zhodu archeológie a jazykovedy, podľa ktorej sú to územia južne od Karpát v povodí Dunaja, a ruský vedec Trubačov na slavistickom seminári v Bratislave jednoznačne vyhlásil: „Slovania vždy sídlili na strednom Dunaji." (V. Uhlár)

Možno to povedať aj inak - historické vystúpenie Slovanov na strednom Dunaji v 5. - 6. storočí je v rámci serióznej vedy nesporné (to uznáva aj časť maďarských historikov). A hoci nikto nevie dokázať, kedy a ako sem prišli, dôkazov o kontinuite tunajšieho indoeurópskeho (vrátane slovanského) osídlenia je viac než dosť. To znamená, že Slovania (i tá ich rozhodujúca časť, ktorú možno nazvať starými Slovákmi) tu boli dávno pred príchodom-vpádom starých Uhrov-Maďarov. Už tisíc rokov pred vpádom starých Maďarov razili Kelti na bratislavskom a ďalších svojich hradiskách mince - tetradrachmy (ak o tom niektorí maďarskí experti ešte nepočuli, môžu si tento biatek-biatec s obrázkom jazdca na koni pozrieť na slovenskej päťkorunáčke). Známa je hypotéza, že už v 5. - 6. storočí boli starí Slováci (Sloveni) nositeľmi právnej kultúry odvodenej zo zvykového práva. S kým tu už osem storočí pred vpádom Arpádových bojovníkov tak dlho a úporne bojovali germánske kmene a rímske légie, v tom čase bezkonkurenčne najmodernejšia armáda sveta? Žeby maďarskí historici nepoznali ani slávny rímsky nápis na trenčianskej skale? Môžu si ho prísť prečítať, ak ho dosiaľ nestihli objaviť v odbornej literatúre. Komu vládol v 7. storočí knieža Samo, pôvodne franský kupec? S kým porazil obávané šíky dobyvateľských Avarov? Komu to s takým rešpektom písali rímski pápeži (o čom je množstvo dôkazov vo vatikánskom archíve) v čase, keď sa starí Maďari ešte len veľmi matne dozvedali o existencii písma a nepoznali ani také slová ako dvere či oblok? Nepísali Svätí otcovia azda vladárom Veľkej Moravy? Jednej z hlavných veľmocí vtedajšej Európy, ktorú za panovania Svätopluka označili ako regnum, kráľovstvo, a jeho za svojho „drahého syna"? Komu to vládli títo mocnári, keď v „ľudoprázdnom" Podunajsku nebolo takmer nijaké osídlenie? Klame Vatikán, keď tvrdí, že tu už dávno pred príchodom kočovníkov mal kresťanské biskupstvo?

Staroslovenská Veľká Morava
sa rozvinula nielen na vojenskú, ale aj na významnú hospodársku veľmoc. Kontrolovala jednu z najdôležitejších európskych obchodných križovatiek - okrem iného, práve tu sa Jantárová cesta z Baltu na Balkán dotýkala Devínskej brány, vstupu do západnej Európy. „Riedko osídlená a slabo organizovaná" Veľká Morava bola v tom čase európskym špičkovým producentom a exportérom drahých kovov, kožušín, medu, keramiky, ale najmä železa, ktoré malo zásadný hospodársky a vojenský význam. Ako dosvedčujú archeologické vykopávky, len na území dnešného Slovenska vtedajší jeho obyvatelia vyrábali okolo 100 druhov železných výrobkov. Tak ako dnešní Slováci aj ich staroslovenskí predkovia vynikali svojimi stavbárskymi schopnosťami, čoho dôkazom je množstvo opevnených osád a mohutných hradísk, z ktorých mnohé vybudovali dávno pred príchodom starých Maďarov. Milan Augustín upozorňuje (1997) na málo známy fakt, že maďarskí archeológovia už pred niekoľkými rokmi zverejnili získané poznatky o zvyškoch mohutného systému zdvojených až strojených obranných valov, ktoré však nedali do súvisu s obrannými stavbami proti postupu staromaďarských bojových družín, ale predpokladajú ich vznik na prelome letopočtu. Ak vezmeme do úvahy „aj valové systémy od Nyíregyházy takmer až po Budapešť, ktoré vlastne ochraňovali územia dnešného Slovenska, je zrejmé, že išlo o rozsiahle obranné systémy, ktoré mohol financovať len bohatý a mocný štátny útvar. A takýmto, aj na svojom dramatickom sklonku, bola v tejto oblasti len Veľká Morava".

Jednoznačné dôkazy
Maďari, vychovávaní v extrémnom nacionalizme okorenenom oficiálnym rasizmom (panský národ), boli takí obalamutení „bájnymi pravdami", že mnohých z nich archeologické vykopávky z čias Veľkej Moravy privádzali priam do nepríčetnosti. Dal by sa napísať celý román, ako Maďarská akadémia vied (medzi zakladateľov ktorej patrili aj osvietené osobnosti ako gróf István Széchenyi) zametala stopy po dejinnej prítomnosti Slovanov na území Maďarska. Čo však urobiť s početnými zmienkami antických autorov o Slovanoch a Slovenoch (starých Slovákoch) - gótskeho autora Jordanesa, alexandrijského geografa Klaudia Ptolemaia, byzantského historika Prokopia, Menandra, Pseudo-Maurikiosa, Sýrčana Jána z Efezu či arabského geografa ibn Hurdádbeha? Čo so známou Fredegarovou kronikou, análmi Franskej ríše či Spisom o obrátení Bavorov a Korutáncov? Budeme aj z týchto prameňov, ktoré patria k historiografickej klasike, vymazávať zmienky či celé state o Slovanoch a Venedoch (ako niektorí autori označovali Slovanov)? Spáli Európa svoje najcennejšie archívy, aby maďarskí historici a politici mali pravdu, tvrdiac, že Slovania (vrátane Slovákov) tu akoby ani neboli a objavili sa až niekedy v 15. storočí (Györffy), po tureckom vpáde či dokonca v 18. storočí (ako dodnes tvrdia niektoré maďarské učebnice dejepisu)?

Každá lož ťahá za sebou reťaz ďalších problémov. Čo urobia premaľúvači dejín, hlásajúci maďarské (seba)klamy, so záplavou archeologických pamiatok, ktoré hádam len nechodili zakopávať do zeme slovenskí nacionalisti? Len na maďarskom území v Zadunajsku po severný breh Balatonu, jazera so slovanským názvom, vedci zdokumentovali 22 staroslovenských sídlisk a ďalších 50 (!) doložili písomnými prameňmi a jazykovedným výskumom. Archeologické vykopávky jednoznačne dokazujú, že staroslovenské (slovienske) osídlenie siahalo hlboko na územie dnešného Maďarska a „vykazovalo rovnocenný spôsob života so životom na ostatnom území Veľkej Moravy". (Vincent Sedlák)

Na počiatku bolo slovo
Staromaďarské kočovné kmene boli ešte pri Čiernom mori, keď bol roku 828 v Nitrave (Nitre) vysvätený prvý kresťanský kostol na území strednej a východnej Európy, vôbec prvý v slovanskom svete (len na porovnanie, české kmene boli v tom čase ešte barbarmi, ich prvým pokrsteným kniežaťom bol Bořivoj, ktorý podľa legendy prijal kresťanstvo od Metoda roku 874). Christianizácia starých Slovákov prebiehala pravdepodobne podstatne skôr, ako sa historicky „medializovala" tým, že bol pokrstený knieža Pribina.

Starí Maďari boli ešte ďaleko a hovorili primitívnymi, nesúrodými jazykmi, keď na staroslovenskom území vznikol Proglas, písomný skvost, chválospev na preklad evanjelia do staroslovenčiny a vôbec prvý text napísaný v slovanskom jazyku (!), a pápež Hadrián II. zakrátko, roku 868, popri latinčine, gréčtine a hebrejčine slávnostne schválil staroslovenčinu ako štvrtý liturgický jazyk v západnom civilizovanom svete. Tým sa starí Slováci priradili ku kultúrnej špičke Európy a sveta. Navyše, v sebavedomej a svojbytnej pozícii v 9. storočí vznikla na staroslovenskom území bohatá literatúra písaná hlaholikou, obsahujúcou osemtisíc slovanských a dvetisíc gréckych a latinských slov. „Taký bohatý kultúrny jazyk nemal v 9. - 10. storočí nijaký iný národ v Európe!" píše profesor Š. Ondruš. Na počiatku bolo slovo - a práve od tohto magického pojmu mnohí odvodzujú názov národa - Slovákov.

(Ďalší úryvok v nasledujúcom čísle)

Titulok a medzititulky redakcia

Fotografia:
Jerguš Ferko (1956-2001)