Štvrtok 22. február 2024

extra plus

Máj 2010

Aktuálne číslo

Kresba: Ivan PavliskoKresba: Ivan Pavlisko

Na krvavej diaľnici iredenty

Maďari by najradšej do svojich análov zaznamenali, že ich kmene tu boli odnepamäti

Zlata Solivajsová

S blížiacimi sa voľbami sa zvyšuje intenzita osočovania, výsmechu, spochybňovania všetkého slovenského v súlade s revitalizáciou maďarského šovinizmu.

Na pretras sa dostáva nielen terajšia slovenská vláda, ale aj štátne symboly Slovenskej republiky, ich verejná dehonestácia, handrkovanie, či a kedy sú vhodné, potrebné. Ba našli sa aj sporitelia, ktorí vyrátali, koľko centíkov padne na hlavu každého občana. Táto hanebná verejná dražba štátnych symbolov suverénneho Slovenska sa odohráva pred očami občanov, školákov, študentov v réžii maďarskej iredenty a v stotožnení sa s opozíciou. Obe supie krídla - protislovenskej opozície a maďarskej iredenty - krúžia nad Slovenskom, akoby ani nebolo suverénnym štátom a členom EÚ. Akoby potrebovalo asistenciu na používanie vlastných štátnych symbolov, známych v Európe od čias kniežaťa Pribinu a kráľa Svätopluka. Toto opakované miešanie sa do vnútorných záležitostí Slovenska, dotované južným susedom, privlastňujúcim si územia cudzích štátov, jasne dokazuje, že hitlerovsko-horthyovsko-fašistické tendencie „delenia Európy" v Maďarsku naďalej tlejú a čakajú na príležitosť.

Nepokojný živel
Ako sa s tým má vyrovnávať mládež, ktorej vlastní politici hádžu rovno pod nohy slovenskú štátnu zástavu, vlastnú - pre každý národ posvätnú - hymnu, keď priamo z pôdy parlamentu a z verejných pranierov dostávajú neuveriteľný príklad ako návod na použitie? Zrejme rovnako, ako to robili generácie praotcov: skloniť sa k svojim pošliapaným symbolom, zodvihnúť ich a umiestniť tam, kam vždy patrili. A zďaleka sa vyhnúť všetkým zradcom, ktorí sa nevedia zaobísť bez radcov-zradcov pod rúškom nemodernosti. A ktorým sa hnusí názov štátu, v ktorom chcú vládnuť. Nazývajú ho všeobecným pojmom Táto krajina.

Paradoxné alebo skôr obludné je, že v skutočnosti ide o to isté vlastenectvo, podobné prejavy lásky a úcty k vlasti, domovine, rodnej zemi, aké práve Maďari presadzujú, demonštrujú jeho prejavy, vyznávajú a ctia si ho nadovšetko. Súčasne s rovnakou zaujatosťou až vehementne zneucťujú, zaznávajú všetky symboly, prejavy vlastenectva všetkých nemaďarských národov a štátov okolo seba. Spochybňujú hranice susedných krajín. Najmä však karikujú obraz Slovenska vo svete, zamestnávajúc množstvo pracovníkov EÚ a iných medzinárodných inštitúcií sťažnosťami na zlý stav maďarskej menšiny na Slovensku. V skutočnosti práve oni zabraňujú používať na južnom Slovensku slovenský jazyk pod hrozbou trestných opatrení. Pomaďarčovanie v niektorých oblastiach južného Slovenska si už dávnejšie všimli nielen domáci, ale aj návštevníci. Napokon, je známe, že zatiaľ čo všetky európske národy a štáty explicitne dodržiavajú a plnia medzinárodné zmluvy a dohovory, Maďarsko stále šibrinkuje dokonca aj Versaillskou zmluvou, ktorá po skončení 1. svetovej vojny, jednoducho povedané, urobila poriadok a zadosťučinenie.

V tomto prípade zrejme ide o výnimočný efekt - a súčasne aj afekt - daný historickými faktmi. Maďarské kmene pricválali do Európy o niekoľko storočí neskôr ako iné národy. Európa mala už vyspelú kultúru, písmo, štátotvorné národy, vtedy medzinárodný obchod a styky, remeslá, poznala pestovanie obilnín aj chov dobytka. Nepokojný živel starých nomádskych kmeňov si len ťažko a pomaly osvojoval iný spôsob života. Prevažovali tendencie putovať, dobývať, ničiť cudzie kultúry, páliť a odklusať ďalej. Nezniesli pomyslenie, že sa musia učiť od dobytých kmeňov, národov, respektíve prejaviť im vďačnosť za nové vedomosti, kultivovanejšie bývanie, zvyky. Nikdy sa s tým nezmierili: uznávať za rovnocenného a hodného úcty toho, koho si podmanili. Bola - a zdá sa, že aj ostala - v nich zakorenená divošská jazda na neosedlaných koníkoch, lúpeže, vraždy bez svedomia a ľudskej spolupatričnosti. Miesto, ktoré dobyli, bolo celé ich aj s ľuďmi.

Facka Slovensku
Maďari by najradšej by do svojich análov zaznamenali, že ich kmene tu boli odnepamäti alebo aspoň sto rokov pred Ostrogótmi, aby mohli dokázať, že tu boli skôr ako Slovania, Sloveni, Slováci. Niet divu, že už dopestovali nové generácie maďarských gárd. Tie síce občas naoko pokarhajú alebo dočasne aj zakážu, no spoliehajú sa na ne v čase núdze a náhleho prepadu susedných.

Útočia znova a znova, zakaždým inou metódou aj symbolicky a metaforicky. Tradične proti Slovensku, na ktoré si robia nároky: obsadiť ho znova, podmaniť si ho. Striasli by sa všetkých kríz odrazu, ako poúčajú svoje gardy.

V deň, keď maďarský parlament zakázal činnosť maďarských gárd, objavili sa vo večernom spravodajstve dve správy z Maďarska: tá o zakázaných gardách a po nej správa o mimoriadnej havárii na diaľnici z Maďarska na Slovensko s krvavým podtextom.

Z cisterny niekoľko kilometrov vytekala na diaľnicu prasacia krv, prevážaná z Maďarska do slovenskej kafilérie. Podľa správy už zo Slovenska prišli na miesto havárie špecialisti, ktorí začali diaľnicu čistiť chemikáliami, zatiaľ je však premávka na diaľnici zastavená. Ešte stroho dodali, že preto len zo Slovenska, lebo prasacia krv začala z cisterny vytekať až potom, keď prešli za hranicu, na Slovensko...

O tom, koľko kilometrov cisterna prešla, kým posádka zistila, že krv plným prúdom tiekla na diaľnicu, sme sa nedozvedeli. A hoci sa v prípade mimoriadnych havárií objaví správa aj na druhý či nasledujúce dni, tentoraz nie. Pritom sa v onen deň prihodili mimoriadne „náhody": úradný zákaz maďarských gárd a vzápätí cisterna s bravčovou krvou vyteká na slovenskú časť diaľnice. Starší ľudia si dobre pamätajú, že ich - Nemaďarov - počas „maďarorságu" občania prvej triedy volali aj oslovovali „te disznó - ty sviňa"... Nepreliala sa síce ľudská krv, ale veď ich ani nepovažovali za ľudí... Tak či onak, krv tiekla na Slovensku a museli sme si ju aj sami očistiť. Dobre to vymysleli, presne v duchu prastarých Maďarov, s nepredstaviteľnou zlomyseľnosťou, urážlivou veľavravnou fackou Slovensku, akú sľuboval Pál.

Otrasná metafora
Táto krvavá metafora, krvavý symbol iredentistických metód susedského spolunažívania v praxi sa len zdanlivo týka Slovenska. Je to vizitka zmýšľania, charakteru, identifikačný odtlačok palca, priam kód na listine ľudských práv a neľudských činov. Pál Csáky nedávno lamentoval nad nedostatkom práv maďarskej menšiny na Slovensku slovami: „Maďarská menšina je zdesená..." Aj v tomto prípade použil neprimerané slová, zveličené pripodobenia - ako vždy, keď komentuje kohokoľvek a čokoľvek slovenské. Ozajstným zdesením a zhnusením bola prasacia krv z Maďarska, nie však „cestujúca", ale rozlievaná po slovenskej diaľnici. Ukazuje sa, že tých zhruba päťsto-šesťsto rokov meškania príchodu Staromaďarov do Európy platí u niektorých politikov a šovinistov aj po tisícročí.

V rámci jarného upratovania však treba pozametať aj vlastné prahy, kým je metla poruke. Je hodné uznania, ak nie aj obdivu, že maďarskí politici rozličných názorov a strán sa napokon dohodnú na neodmysliteľnom princípe národnosti a národa. Urobili tak niekoľkokrát v dejinách, naposledy vtedy, keď si zrátali, že ak sa nespoja, do slovenskej vlády sa nedostanú. A ak sa aj trochu poharkali a rozdelili, sú pripravení kedykoľvek splynúť, len čo si to bude vyžadovať politická situácia na Slovensku a v jeho blízkom okolí.

Súčasní koaliční politici v poslednom čase akoby už nevládali vydržať jedno volebné obdobie. Nesmú zabúdať, že Slovensko stavali na nohy a zvelaďovali s jedinou spoločnou myšlienkou: Slovensko - moja vlasť! A ja dodám, že len preto sme ich zvolili.

Rada prispejem na sochu kráľa Svätopluka. Teším sa, že bude konečne tam, kam dávno patrí. O dôvod viac, aby slovenskí politici nezabudli, že práve nesvornosť bola tou žieravinou, ktorá začala rozleptávať pôvodne spoločné ciele. Dlhoročné opozičné kádre, ktoré sa niekoľko rokov angažovali v rozkladnej činnosti slovenskej suverenity zarovno s maďar­skou iredentou, sa nemôžu zmeniť zo dňa na deň. Zatiaľ pre poctivých voličov platí naďalej: Slovensko - naša spoločná vlasť!

Kresba:
Slováci zažili na svojej koži nesmierne veľa maďarských obludností. Z novších dejín mrazí spomienka na aziatskú brutalitu maďarských žandárov v Černovej, ktorí preliali krv nevinných obetí. Černovskú tragédiu takto zobrazil Ivan Pavlisko.