Recenzie
Hovorca samého seba
Kniha významného básnika, publicistu a dramatika Pavla Janíka Hovorca samého seba je výberom nadčasových rozhovorov s autorom, v ktorých sa prezentuje celým spektrom názorov na literatúru, spoločnosť i politiku v typicky janíkovskom originálnom balení. Janík nezaprie v sebe aforistu ani v rozhovoroch na vážne témy, čím sa táto kniha stáva osviežením aj pre tých, ktorí pred dôstojným výzorom interview dávajú prednosť vtipu. Janík sa totiž vyjadruje vtipne, či už hovorí o knihách, politike, slobode, demokracii, kultúre a kultúrnosti, alebo keď prelaďuje na tému peňazí: „Peniaze sú nutné zlo - naše sú nutné, cudzie sú zlo."
Rozhovory s básnikom-filozofom Janíkom by sa dali nazvať aj ako názorové memoáre človeka neobyčajne širokých tvorivých aktivít. Vyslovuje sa v nich brilantne nielen o poézii, ktorá mu je najbližšia, ale aj o súčasnosti ako neúprosný pozorovateľ:
„Mnohí dnes s prekvapením a úžasom počúvajú, že aj pôvodné hodnoty kresťanstva boli založené na radikálnom sociálnom programe - v prospech nezištnej pomoci tým, ktorí to potrebujú - deťom, slabým, chorým a chudobným. Kým dnešná spoločnosť bez hanby vyznáva chamtivosť, ziskuchtivosť, sebectvo, kupčenie a hromadenie majetku. A málo počúvame o tom, že nielen bohatstvo je dedičné, ale že dedičná je predovšetkým chudoba. A to aj duchovná chudoba nekultúrnej spoločnosti."
Na Janíkových netradičných názorových memoároch je zaujímavé, že nestrácajú na aktuálnosti, nech už boli časopisecky zverejnené pred dvadsiatimi rokmi alebo len nedávno. Vždy sú to myšlienky, ktoré nepodliehajú času, nežnorevolučným premenám, politickým či módnym vplyvom. Janík je v dobrom slova zmysle sebec, človek verný sám sebe, či už sa ten náš malý slovenský svet farbí na červeno alebo na modro. Keď si prelistujeme dnešnú mienkotvornú tlač, zistíme, že takých Janíkov je na našom mediálnom trhu ako šafranu.
Lenže - ako hovorí hovorca samého seba: „... básnici majú úplne iné starosti ako rozhodovať o osude sveta." Škoda.
Ľudovít Števko
Čierny humor červenej éry
Po rokoch tvorivej činnosti v Slovenskom filme sa Adolf Lachkovič začal venovať literatúre a v súčasnosti sa čitateľskej verejnosti prihovára už svojou ôsmou knihou, ktorou sú Čierne výložky (Vydavateľstvo Štúdio humoru a satiry, Bratislava 2010). Ľahkým perom stvárňuje ťažkosti vojenského života v prvej polovici 50. rokov, ktoré lokalizuje do špeciálnych dobových pracovných armádnych útvarov.
Poukazuje na nepriamu úmeru IQ a pozitívneho vzťahu k ozbrojeným silám (v tomto prípade paradoxne k armádnym jednotkám bez zbraní), k bezduchej mašinérii drilu, šikanovania a nezmyselne premárnených rokov mladých mužov. Rozprávačom dvadsiatich piatich prozaických príbehov je ich protagonista Cyril Babulič z Pajštúna, ktorého prostredníctvom autor efektívne využíva optiku mladíka naivne vidiaceho v základnej vojenskej službe hrdinstvo, dobrodružstvo, vyššie poslanie a potvrdenie vlastnej mužnosti.
Dielo sa programovo včleňuje do kontextu vymedzeného legendárnymi románmi Jaroslava Haška Osudy dobrého vojaka Švejka a Miloslava Švandrlíka Čierni baróni. Autorovi sa úspešne podarilo láskavým humorom poľudštiť dobu, ktorá bola väčšmi dramatická a tragická, ale ako všetky etapy historického vývoja bola predovšetkým neopakovateľnou kulisou i podmieňujúcou situáciou pre individuálne vnímanie vlastného osudu obyčajnými ľuďmi. Preto niet pochýb, že Čierne výložky si nájdu vďačných čitateľov, ktorým ponúkajú svojrázny pohľad na udalosti našich novodobých dejín.
Pavol Janík