Foto: archív
Modré srdce Sibíri
Bajkal je pre vedcov prírodným laboratóriom
Zuzana Lileová
V juhovýchodnej Sibíri sa rozprestiera najhlbšie a najstaršie jazero sveta - Bajkal. Záujem vzbudzuje svojou priezračnou vodou, unikátnou flórou aj faunou a nádhernou okolitou scenériou.
Podľa dávnej legendy bol starý Bajkal veľký dobrák. Nadovšetko miloval svoju jedinú dcéru rieku Angaru. Tá sa však zaľúbila do krásneho mládenca Jeniseja a raz, keď otec zaspal, rozhodla sa utiecť za ním. Keď sa Bajkal prebudil, v hneve za ňou hodil skalu. Tá ju zasiahla priamo do hrdla. Angara sa začala dusiť a prosila otca, aby jej dal vody. Bajkal však mohol dať dcére len svoje slzy. Odvtedy tečie Angara k Jeniseju plná sĺz a osamelý Bajkal je sivý a pochmúrny. Povestná skala, presnejšie skalnatý ostrovček - Šamanský kameň - stále leží na mieste, kde vyteká rieka Angara z Bajkalu. Miestni obyvatelia veria, že práve táto skala drží obrovské vody jazera a chráni ich pred zničujúcimi povodňami.
Gigantický polmesiac
Až 25 miliónov rokov starý Bajkal vznikol zaplavením hlbokého zlomu zemskej kôry, spôsobeného zrážkou Eurázijskej a Indickej platne. Jeho vek je doslova prírodné unikum - jazerá existujú zvyčajne 10- až 15-tisíc rokov, potom postupne zanikajú.
Bajkal sústreďuje až jednu pätinu celosvetových zásob povrchovej sladkej vody, je doslova najväčšou prírodnou zásobárňou pitnej vody. S plochou vodnej hladiny 31 722 štvorcových kilometrov a objemom vody zhruba 23 615 kubických kilometrov je druhým najväčším jazerom v Rusku po Kaspickom mori a šiestym najväčším na svete. Jeho rozloha je porovnateľná s Belgickom, Holandskom alebo Dánskom. Po brehu ho len tak ľahko neobídete, museli by ste prejsť až 2 100 kilometrov. Svoje vody doň nesie až 336 riek, vyteká však z neho len jedna, spomínaná Angara. Odnáša však z jazera všetku vodu, ktorá doň priteká.
Spomeňme ešte jeho hĺbku dosahujúcu až 1 640 metrov, šírku od 25 do 80 kilometrov a dĺžku 636 kilometrov. Jeho najhlbší bod je zároveň najhlbšou priehlbinou na zemeguli. Bajkal svojím tvarom pripomína gigantický polmesiac ťahajúci sa zo severu na juhozápad.
Najhlbšie jazero na Zemi má neuveriteľne priezračnú vodu. Jednotlivé kamene na dne vidno až do hĺbky 40 metrov, v hlbokých miestach možno dovidieť až na 60 metrov. Obsahuje malé množstvo minerálnych látok aj organických prímesí. Čistá voda Bajkalu obsahuje tak málo minerálnych solí - 100 miligramov na jeden liter - že by sa dala používať namiesto destilovanej vody. Preto prekvapuje množstvo v ňom žijúcich organizmov, ktoré sa zvyčajne vyskytujú v morskej vode. V letných a jesenných mesiacoch sa pod vplyvom slnečného žiarenia vo vode darí rôznym organizmom, a tak jazero získava modrozelený až zelený odtieň. Zároveň sa znižuje priezračnosť vody, miestami len na desať metrov. Inak je voda po celý rok na pohľad modrá. Práve pre modrú farbu ho mnohí označujú za modré srdce Sibíri.
Ako výstrel z dela
Geologickým okolnostiam svojho vzniku vďačí Bajkal za to, že leží v hlbokej kotline lemovanej vrchmi. Okolostojace hory, čnejúce sa do výšky jedného až dvoch tisíc metrov, vytvárajú prekrásnu prírodnú scenériu. Mnohé z nich sú však stále činnými sopkami, a tak sa oblasť vyznačuje pomerne vysokou seizmickou aktivitou, aj keď otrasy zvyčajne nedosahujú veľkú silu. Väčšina zemetrasení nepresahuje 1 - 2 stupne Richterovej stupnice. Jednou z tragických výnimiek bolo silné zemetrasenie v roku 1862, keď sa pod vodu prepadlo 200 štvorcových kilometrov zeme aj s 1 300 obyvateľmi.
Západné pobrežie jazera je pomerne strmé, na južnej strane sa reliéf mierne zvažuje a pohoria odstupujú od brehov miestami až na desiatky kilometrov. Ostré formy hôr, nedotknutá tajga na ich sklonoch a zasnežené vrcholce, často sa trblietajúce v slnečných lúčoch. To všetko v spojení s nekonečnou vodnou hladinou vytvára nádhernú prírodnú panorámu. Okolie Bajkalu pokrývajú husté lesy, na niektorých miestach sa zachovala pôvodná tajga. Najviac sú zastúpené sosny, jedle, brezy, osiky a cédre. Ostro s nimi kontrastuje stredná časť západného pobrežia pokrytá stepou. Na jazere možno narátať 27 ostrovov, päť z nich však voda periodicky zaplavuje.
Teplota vody je pomerne nízka. V letných mesiacoch majú vrchné vrstvy zvyčajne 8 až 9 °C, v zálivoch je teplota vyššia, v priemere 15 °C. V spodných vrstvách sú len štyri stupne.
Vyše polovice roka je vodná hladina pokrytá ľadovou vrstvou. Jej hrúbka dosahuje jeden až dva metre. Na brehoch možno pozorovať celé ľadové jaskyne. V niektorých častiach jazera vznikajú pri silných mrazoch v ľade trhliny dlhé až niekoľko desiatok kilometrov, široké zhruba dva až tri metre. Tento jav, sprevádzaný silným zvukom ako výstrel z dela, je prínosom pre bohatú faunu jazera - ryby majú cez trhliny dostatočný prísun kyslíka. Ľad na jazere je priezračný, prenikajú cezeň slnečné lúče, a tak je tu dostatok rias potrebných na tvorbu kyslíka.
Bohaté jazero
Bajkalský ľad prináša vedcom nejednu hádanku. V tridsiatych rokoch objavili nezvyčajné formy ľadovej pokrývky, tvoriace sa len na tomto jazere. Zaujímavé sú napríklad „sopky" - kónusové ľadové vrchy, vysoké 6 metrov. Pripomínajú ľadové stany, obrátené otvárajúcou sa stranou smerom od brehu jazera. Ľadové sopky stoja na jazere jednotlivo, ale aj v celých ľadových pohoriach. Nevšedné sú aj tenké ľadové kôrky na pobrežných skalách. Vznikajú v začiatočných fázach zamŕzania jazera, prípadne na jeseň pri silnom vetre. Pri mimoriadne silnom vetre môžu byť ľadom pokryté skaly až do desiatich metrov.
Na zamrznutej hladine Bajkalu možno na jar pozorovať tmavé kruhy. Spôsobuje ich stúpajúca voda z hĺbky jazera. Teplota v centre týchto kruhov sa zvýši a vyvolá prúdenie vody v smere hodinových ručičiek. V centre prúdenia, kde je najväčšia rýchlosť, je zosilnená vertikálna výmena vody, čím sa narúša ľadová vrstva.
Bajkal sa pýši veľmi pestrou flórou a faunou. Údajne tu možno narátať až 2 630 rôznych druhov rastlín a živočíchov. Zaujímavosťou je, že zhruba dve tretiny z nich sú endemity, teda možno ich nájsť len tu. Podľa predpokladov niektorých vedcov to umožňujú nevšedné prírodné podmienky v obrovských hĺbkach, porovnateľné s morskými. Žije tu napríklad jediný sladkovodný tuleň. Unikátna je aj živorodá hĺbkovodná ryba golomjanka, ktorej telo pozostáva z 30 percent tuku. Biológov prekvapuje každodennou migráciou z veľkých hĺbok na plytčinu. Osemdesiat percent biomasy tvorí bajkalská epischura - endemický planktón, ktorý filtruje vodu, a tým predstavuje najdôležitejšiu časť miestneho prírodného reťazca. Ďalšou raritou je sladkovodná hubka. V okolitých lesoch žije množstvo zveri a zhruba 400 druhov vtáctva. Z nevšedného prírodného bohatstva vznikol aj názov jazera. V miestnych nárečiach znamená „baj" a „kel" alebo „kul" doslova bohaté jazero.
Obrovská vodná masa, ktorá sa nestihne v letných mesiacov prehriať, ovplyvňuje podnebie celej oblasti. Zimy sú tu mierne, letá zvyčajne chladnejšie. Raritou je veľký počet slnečných dní v roku. Pre okolie Bajkalu sú charakteristické vetry, rôzniace sa svojou silou aj smerovaním. Niektoré z nich vyvolávajú teplotné rozdiely vzduchu nad vodou a okolitou pevninou, iné sú charakteristické pre oblasť dolín obkolesených horami, ďalšie možno nazvať typickými fénmi, prevaľujúcimi sa cez horské chrbty.
Bajkal predstavuje doslova prírodné laboratórium. Okrem unikátnej flóry a fauny sú pre vedcov záhadou aj ropné škvrny na vodnej hladine a miestami unikajúci plyn na brehu. V mnohých ohľadoch unikátne jazero je od roku 1996 súčasťou svetového dedičstva UNESCO.
Fotografie:
Ruské superjazero, staré 25 miliónov rokov, na snímke zo satelitu.
V zime sa na Bajkalskom jazere tvorí jeden až dva metre hrubý ľad.