Kresby: Andrej Mišanek

Máte slovo

K vlasteneckému zákonu
Pri spochybňovaní potreby prijatia zákona o vlasteneckej výchove „tiežvlastencami" mi v pamäti rezonuje rozprávanie suseda, ktorý kedysi chodieval s učňami na prax do bývalej NDR. Nemecké kuchárky raz podmienili rozdávanie duple zaspievaním československej hymny. Učňom pokus so spevom nevyšiel. Kuchárky chápali, že nemajú dobré hlasy, a tak chceli od nich aspoň zarecitovať slová našej hymny. Žiaľ, chlapci nevedeli ani slová. Sused sa za nich hanbil. Znalosť hymny by mala byť základným prejavom vzťahu k svojmu štátu. To sa však treba naučiť, predovšetkým v škole. Páni poslanci Hrušovský, Abrhan, Mikloško a ďalší zdôrazňujú, že na výchovu k vlastenectvu treba použiť iné spôsoby ako zákon a spievanie hymny v školách a na významných spoločenských podujatiach. Žiaľ, nehovoria, aké konkrétne. Boli dosť dlho vo vláde a mohli vlastenectvo dostať na takú úroveň, aby zákon nebol potrebný. Mnohým poslancom a novinárom je vlastná len negácia všetkého a absentuje konkrétny návrh, čo a ako treba robiť, aby sme boli vyspelý, sebavedomý a bohatý národ.

Ing. Ján Pšenica, Nitra

Terč posmeškov
O vlastenectve sa dnes hovorí a píše viac ako kedykoľvek predtým. Niektorým je táto téma ľahostajná, zdá sa im zbytočná a je terčom ich posmeškov. Pochybujem aj o úprimnom vlastenectve mnohých našich politikov, zbohatlíkov a celebrít, ktorí sa každodenne predvádzajú národu na stránkach bulvárnej tlače. Médiá sa postarali o to, že národ vie o nich viac ako o svojich prezidentoch, spisovateľoch, vedcoch a o skutočných vlastencoch, ktorí zasvätili život svojmu presvedčeniu. Dnes je už podobná nezištnosť každému iba na smiech. Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť jednu už zaprášenú historku, keď som sa doslova hanbil za svojich rodákov. Stalo sa to na jar v roku 1990, keď nás už drôty nedelili od Rakúska. Na počesť tejto udalosti obecný úrad zorganizoval na brehu rieky Moravy slávnosť, počas ktorej preplával z Rakúska na našu stranu čln. Rakúšania za veľkého potlesku začali našincom rozdávať banány. Boli totiž skutočne presvedčení, že na tie banány túžobne čakáme. Najhoršie však bolo, že ľudia, ktorí vlastnili autá, poschodové domy, mali slušné príjmy, sa tiež tlačili okolo člna a dožadovali sa banánu. Aj takéto podoby má naša „hrdosť" a „vlastenectvo". A ešte niečo. Neverím, že by dnes niekto išiel dobrovoľne bojovať za svoju vlasť so zbraňou v ruke. Vždy by totiž v prvom rade bojoval za tých zbohatlíkov a nenažrancov, z ktorých naše médiá urobili národných hrdinov.

Rudolf Slezák, Vysoká pri Morave

Kam kráčaš, KDH?
Zákon o vlastenectve je pre KDH ako červené súkno pre býka. Svojou podráždenou reakciou len potvrdzuje svoje národné vykorenenie. Aký paradox, že kňazi, ktorí boli v minulosti za národ, ako Andrej Hlinka, dnes podporujú práve toto hnutie! Postoj KDH k samostatnosti Slovenska nechápal ani arci­biskup Sokol. Prečo v hnutí absentuje vlastenectvo? Nie sú hrdí na svoj národ? Bližšia im je dokonca SMK ako SNS. Nuž, samostatné Slovensko im neprirástlo k srdcu. Už dávno si mohli uvedomiť svoj omyl, žiaľ, práve naopak. Všetko proslovenské ich dráždi. Kiežby nový predseda vnukol KDH nového ducha a nové myslenie!

Jozef Nemšák, Košice

Hanba vám!
Patrím k tým ľuďom, ktorí sa aktívne podieľali na vzniku a formovaní regionálnej štátnej správy v novovznikajúcej SR. Nemal nám kto poradiť, učili sme sa za pochodu, nepozerali sme sa ani na čas, ani na to, čo za to... Zažil som aj „občiansku lásku" čiže pľuvance, osobné urážky a nevraživosť čechoslovakistov v mieste môjho vtedajšieho bydliska, vo štvrtom bratislavskom obvode. Mal som tú česť, že som ako prvý dvíhal na stožiar slovenskú zástavu - bolo to pred Domom kultúry v Dúbravke o polnoci 1. januára 1993. Preto keď počujem reakcie niektorých pedagógov na návrh vlasteneckého zákona, mám chuť zakričať: „Páni učitelia, hanba vám!"

R. Hamza, Čáry

Pocit hrdosti
V sobotu 13. marca v Slo­venskom rozhlase v relácii Vec verejná v diskusii s podpredsedom NR SR a Smeru-SD Čížom sa poslanec Lipšic okrem iného vyjadril, že „vlasteneckým zákonom sa nemôže ľuďom nanútiť pocit vlastenectva a hrdosti". Nuž, myslel som si, že pán Lipšic je múdrejší a chápavejší človek. Sklamal som sa v ňom. Ani on, ani tí zadubenci, čo zneužívajú malé deti a ženú ich vykrikovať do ulíc nezmysly, vôbec nevedia, o čom ten zákon je. Alebo skôr nechcú vedieť. Chcem pánovi Lipšicovi a ostatným nevedomcom vysvetliť nepochopené: vlasteneckým zákonom, ani nijakým iným zákonom sa, samozrejme, nenútia ľudia „mať nejaký pocit". Vlasteneckým zákonom, ktorý hovorí o používaní hymny a vlajky, sa vytvárajú predpoklady na postupné nadobudnutie pocitu hrdosti a vlastenectva prostredníctvom hrania hymny a používania štátnej vlajky. Pán Lipšic hovorí, že by sa to malo nechať na dohovore rodičov a učiteľov školy, kedy sa čo bude hrať a kde sa čo vyvesí. Pekná hlúposť od vzdelaného človeka. Kto z rodičov alebo učiteľov dokáže také niečo navrhnúť, zorganizovať a ešte sa aj zjednotiť s nemalým počtom rodičov a učiteľov na nejakých zásadách a termínoch hrania hymny? Preto v zásadách používania štátnych symbolov treba urobiť poriadok formou zákona a naučiť deti, ale aj nevedomých rodičov a učiteľov, čo sa patrí. Mimochodom, je hrozné počuť školákov na uliciach vykrikovať - my nechceme zákon o štátnej hymne a štátnej vlajke. A čo teda chcú? Drogy, peniaze, neviazaný život, bezduchú zábavu, slobodu v šikanovaní spolužiakov?

Pavol Ursíny, Banská Bystrica

Poslušní vazali
Kádeháci snemovali. Bývalý predseda Hrušovský vyzdvihoval obdobie „odstraňovania dôsledkov mečiarizmu" spoločne s SDKÚ. Keďže mu pamäť dobre neslúži, treba mu pripomenúť niektoré fakty. V roku 1990 presadil „mierotvorca" Havel u nás konverziu strojárskeho priemyslu. Veľa komponentov sa previezlo do českých zbrojoviek, a to bol začiatok konca strojárskeho priemyslu na Slovensku. Dôsledky jeho rozhodnutia pociťujeme dodnes. Pripomeňme aj protesty proti zvrchovanosti Slovenska v septembri 1991, s ktorou nesúhlasil Dančiak, Feldek, Jakubisko, Lasica, Markovič či Magda Vášáryová. Na zasadnutí SNR 7. mája 1992 bol Mikloško a Čarnogurský proti vyhláseniu suverenity Slovenska. Proti zániku federácie hlasovali 25. novembra 1992 poslanci KDH Čarnogurský, Klokner, Kubičár, Pravdová, Rajnič, Rakús, Šimko. Keď sa mečiarovci dostali k moci, všetky ministerstvá a centrálne úrady zostali v Prahe a česká strana nebrala dohody so Slovákmi vážne. Napriek všetkému sme sa po troch mesiacoch nevrátili „po kolenách". Po nástupe dzurindizmu sme sa stali kolóniou Západu. Tam sme lacno, ale za miliardové provízie predali naše strategické podniky. Dzurin­dovci ako poslušní vazali povolili prelety amerických lietadiel pri bombardovaní Srbska. Regu­lárna armáda suverénnej krajiny tam pritom bojovala proti moslimským teroristom, ktorí vraždili predstaviteľov kresťanských cirkví, ničili kostoly a kláštory. Reformy dzurindovcov urobili z dôchodcov občanov druhej kategórie. Štvavá propaganda proti mečiarovcom v masmédiách bola iniciovaná a honorovaná spoza hraníc, tak ako terajšie znevažovanie premiéra Fica a jeho vlády.

Doc. Ing. Alexander Haas, CSc., Bratislava

Len peniaze
Spoločnosť v poslednom čase stagnuje. Napríklad vysoké školstvo. Podľa zákona je poslaním vysokých škôl rozvíjať harmonickú osobnosť, vedomosti, múd­rosť, dobro a tvorivosť v človeku a prispievať k rozvoju vzdelanosti, vedy, kultúry a zdravia pre blaho celej spoločnosti. Naše vysoké školstvo však už dávno nie je nástrojom zvyšovania vzdelanostnej ani sociálnej úrovne. Ak chce byť dnes mladý Slovák vysokoškolsky vzdelaný, potrebuje na to iba jedinú vec - peniaze! V minulosti mala právo na vzdelanie predovšetkým bohatá vrstva spoločnosti. Žiaľ, ani dnes to nie je inak.

Jana Václavová, Trenčín

Bezhraničná drzosť
Súdy sú treťou mocou v štáte, ale nepochybne len v platoch sudcov. Na ich povinnosti sa to nevzťahuje. Nemajú totiž nijakú zodpovednosť, svojimi výkonmi sťažujú životy občanov, rozosievajú nemorálnosť, a tak vysoké platy majú nezaslúžene. Podľa mna si nezaslúžia ani polovicu z nich. Svedčia o tom rozsudky. Ich najnovšia požiadavka na doplatok 90-tisíc eur je nielen právne neodôvodnená, ale doslova amorálna. Existencia žalôb, ba dokonca aj jedného rozsudku v tejto záležitosti je svedectvom bezhraničnej drzosti. Upozorňovať na neetickosť v spoločnosti by mali novinári. Tí naši by však nedbali, keby sa rozsypal aj celý štát. Tendenčnosť médií je dobre známa, čakajú len na SDKÚ, ktoré si želá, aby sa občan stal na vlastnom území sluhom zahraničných bohatých pánov. Veď len čakajte!

JUDr. Štefan Varga, Šarišské Michaľany

Ako to dopadne?
Poslanec za Jobbik v Európskom parlamente žiada vylúčenie Slovenska z EÚ pre údajne fašistický, rasistický jazykový zákon. A čo na to naši poslanci? Nič. Prečo ostrejšie nevystúpia a väčšmi neútočia na „demokratické" Maďarsko, kde vraždia Cigánov, vznikajú gardy a chcú revidovať Trianon? A čo ich superdemokratický parlament, ktorý povoľuje jedného poslanca za všetky menšiny? Ani ten tam však nie je, lebo pri „vyspelej demokracii" v Ma­ďarsku ho netreba. A ako to dopadne u nás? Maďari si časom odtrhnú južnú časť Slovenska, potom sa rozšíria a nakoniec sa stretnú s Poliakmi pri Poprade a s Čechmi pri Trenčíne. Bez Slovenska, ktoré každému zavadzia, bude konečne v Európe pokoj!

Ing. Igor Jokel, Banská Bystrica

Predvolebné zemetrasenie
Do parlamentných volieb máme síce ešte dva mesiace, predvolebná kampaň však už naplno prebieha. Opozícia ju začala hneď po posledných voľbách vnášaním nepokoja a neistoty medzi občanov. Klamstvá a polopravdy rozširuje aj v zahraničí. Škodenie vlastnému štátu a jeho očierňovanie z pozície poslancov je neuveriteľný jav. Naša opozícia má na očiach klapky, nevidí nič iné, len svoj návrat k moci. Do volieb si už veľa pokoja iste neužijeme. Našim poslancom treba pripomínať, že nie sú v parlamente pre pohodlný život a výnosné zamestnanie bez najmenšej zodpovednosti. Poslanci sú v parlamente z vôle voličov. Tí im dali svoj hlas v nádeji, že budú presadzovať ich záujmy. Niektorí však nedorástli na úroveň poslanca.

JUDr. Emil Hollý, Žilina

Hystéria pokračuje
Maďarská hystéria naplno pokračuje. Máme na tom svoj podiel viny aj my Slováci, pretože s nimi stále rokujeme. Oni potrebujú práve to, aby sa o nich stále hovorilo. Je nemysliteľné, aby cudzí štát diktoval inému nezá­vislému štátu, aké zákony môže schvaľovať. Dohadovať sa s Ma­ďarmi je zbytočné, budú si stáť na svojom, aj keď budú dôkazy proti nim v Bruseli alebo Haagu, ako je to v prípade Gabčíkova alebo Maďarskej gardy. Maďari neznášajú všetky ostatné národy. Najviac útočia proti Slovákom, ktorých predkovia ich v roku 896 pustili do civilizovanej Európy.

čitateľ zo Šurian