Foto: TASR/Štefan Puškáš

Bludní Slováci

Eva Zelenayová

Príčinu hystérie, aká zavládla po schválení vlasteneckého zákona, by asi nepochopili v nijakom kúte sveta. Nedá sa, pravda, povedať, že išlo o prejav masovej nespokojnosti s vlasteneckým zákonom. Skôr išlo o to, že médiá poskytli enormný pries­tor menšine, ktorá ho kritizovala. Udivuje však, že vôbec niekomu napadne, že spievanie hymny v školách je porušením ľudských práv!

Príkladom absolútnej vymetenosti mozgu je video redaktora internetovej verzie denníka SME Tomáša Hudáka, ktorý si o sebe namýšľa, že je vtipný. V súvislosti s vlasteneckým zákonom hovorí, že netreba deťom kaziť detstvo, a preto ak v škole uvidia trojpruhovú deku, tak je určená ako prikrývka pre deti zo sociálne slabších rodín. Malý erbík s bielou anténkou zapichnutou v trojkopčekovej šmolkovskej zmrzline má deťom pripomenúť, že po škole ich čaká odmena. A pesnička o zlom počasí nad Tatrami je varovaním horskej služby, aby nepodceňovali situáciu vo veľhorách. Napokon „ujovi" na obraze sľubuje, že o pár rokov tam už nebude.

Básnik, publicista a svetoobčan Ján Štrasser tiež písal o vlasteneckom zákone zosmiešňujúco - vymyslel jeho fiktívnu novelu. Tá vraj „prikáže umiestniť štátne symboly do pôrodných sál všetkých nemocníc (v inkubátoroch vhodne zmenšené), do operačných sál, do ambulancií (očných aj v Braillovom písme, v ušných sestričky tlmočia do posunkovej reči), do izieb pacientov (hymna pri každej vizite). Nezabúdajme: lekár lieči, vlastenectvo uzdra­vuje!"

Nedostatok citu pre vlastenectvo má na Slovensku svoju historickú príčinu a pestuje sa ďalej. Vysokoškolský pedagóg na katedre žurnalistiky Eduard Chmelár už neraz predviedol na verejnosti svoj vzťah k dejinám a národným autoritám. V STV napríklad obhajoval city príslušníkov maďarskej menšiny slovami, že Slováci by im nemali na „ich územie" pchať sochy nejakých Štefánikov a Cyrilov a Metodov. Ten istý osamotený Chmelár demonštroval pred NR SR proti zákonu Lex Hlinka. A teraz, odetý v slovenskom ľudovom kroji na zmanipulovanom študentskom proteste proti vlasteneckému zákonu pred Pre­zidentským palácom presviedčal, že práve preto, že je vraj vlastencom, je proti právnej norme, ktorá ju podľa neho nanucuje nevhodným spôsobom. O „úprim­nosti" Chmelárovych slov si možno vytvoriť názor po prečítaní iného výroku, ktorý vyslovil ešte ako predseda podivuhodného Združenia svetoobčanov: „Vlastenectvo ako láska k vlasti je pre mňa prázdny pojem." Táto Chmelárova veta dáva jasnú odpoveď, prečo sa stal jedným z popredných odporcov zákona o vlastenectve.

Väčšina médií na Slovensku sa postavila k vlasteneckému zákonu odmietavo. Vraj vlastenectvo netreba konzervovať, vnucovať, keď bude Slovensko úspešnou krajinou, budeme naň hrdí (KDH) a tak ďalej. Oponenti vlasteneckého zákona tvrdia, že ide o emóciu (Pavol Hrušovský), ktorú nikomu nemožno nanútiť. Ale emócie nevznikajú z ničoho nič. Nemožno mať citovú väzbu na niečo, čo nepoznáme. Preto výchova k vlastenectvu do škôl patrí. Vlastenectvo je hodnota. Dokonca taká vý­znamná, že v USA, ktoré vyznávajú predovšetkým hod­notu peňazí, je vlastenectvo viditeľné na každom kroku. Nik sa nesmeje, keď si americký prezident pri hymne USA drží ruku na srdci. Bolo by to sarkastických komentárov v tzv. slovenskej tlači, ak by tak urobil slovenský prezident! O väčšine médií na Slo­ven­sku možno s plnou vážnosťou povedať, že vedú kampaň za stratu národnej identity. Ne­mecký spisovateľ Peter Hahne však upozorňuje, že národná a historická vykorenenosť nevy­hnutne vedie k strate životných cieľov. Dožijeme sa, že po opere Bludný Holanďan raz vznikne aktuálnejšia opera Bludný Slovák?

Fotografia:
Ktorí z týchto mladých ľudí si prečítali aspoň základné ustanovenia vlasteneckého zákona?