Štvrtok 22. február 2024

extra plus

Máj 2010

Aktuálne číslo

Recenzia

Čakanie na inscenovanie

Pavol Janík

Najnovšia kniha prozaika, dramatika a filmového scenáristu Petra Kováčika s názvom dve hry... (Matica slovenská, Martin 2009) obsahuje samostatné, typologicky odlišné, ale tematicky súvisiace dramatické diela - Hurban a Povstanie (1848). Hneď v úvode recenzie musím konštatovať, že knižné vydávanie neinscenovaných hier renomovaných autorov svedčí o tom, že je niečo zhnité v slovenskom profesionálnom divadelníctve a v celom rezorte kultúry.

Prvá hra je koncipovaná ako komorná dráma s ôsmimi postavami, situovaná na faru Jozefa Miloslava Hurbana, pričom sa z hľadiska chronológie historických udalostí príznačne odohráva v máji 1848. Autor plasticky a pôsobivo portrétuje hlavného hrdinu ako zraniteľného človeka s citlivou dušou a chorým telom. Peter Kováčik s rozsiahlou tvorivou skúsenosťou a osobnostným nadhľadom celkom prirodzene a nenútene uplatňuje znalosť širokého registra dramatických výrazových prostriedkov. Duchaplné dialógy postupne odkrývajú zložité a konfliktné vzťahy. Brilantná kompozícia prostredníctvom intímnej, manželskej, rodinnej i sociálnej psychológie preniká pod povrch zobrazovaných javov a dejov. Autor nevdojak preukazuje zmysel pre svojrázny humor na hrane spoločenskej a národnej tragédie. Zaujímavé napätie vytvára medzi archaizujúcimi prvkami jazyka (vrátane maďarských fráz a maďarského komolenia slovenčiny) a tendenciou k modernému spôsobu vyjadrovania, čo vhodne dopĺňajú segmenty v miestnom dialekte a modlitby v liturgickom jazyku slovenských evanjelikov, ktorým bola kralická čeština. Viacrozmerná hra akcentuje stále aktuálnu otázku všetkých intelektuálov a duchovných vodcov - pracujú a obetujú sa pre národ alebo luzu? Ani nepríjemná odpoveď sa s odstupom času nemení - ten, kto vynakladá úsilie v prospech nadosobných cieľov a verejného záujmu, sa skôr alebo neskôr dočká osobného sklamania.

Druhá hra Povstanie (1848) má znaky náčrtu historickej fresky s viacerými postavami (sú medzi nimi Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža). Časovo je vymedzená rozpätím mesiacov september a október 1848. Text má mnohé kvality uvedené pri reflexii predchádzajúceho artefaktu, ale zmena autorskej optiky vyúsťuje do polôh dramatizovaného pásma s prvkami deklaratívnosti a revolučného pátosu. Autor opäť ani v trúchlivých situáciách nestráca humor, ktorý je miestami čierny. V jazykovej mozaike popri už spomínaných vrstvách nachádza uplatnenie aj hovorová čeština (postavy Janeček a Bloudek). Po metamorfózach spoločenského usporiadania a vlastníckych vzťahov dnes v nových kontextoch vnímame viaceré pertraktované problémy. Aj lídri meruôsmych rokov museli hľadať uspokojivú motiváciu davov: „cesta, ktorá vedie k slobode, je tá istá, čo vedie k bohatstvu" alebo: „porobený národ má otrokov, ale nie boháčov". My však už vieme, že bohatstvo je vždy len pre niekoho a na úkor ostatných, preto sme teraz takí nadšení tým, že konečne máme svojich vlastných boháčov, hoci nie sme nimi my, ale rozličné kriminogénne živly, citovo otupení egoisti a sociálni psychopati.

Áno, napriek všetkým vznešeným métam vždy víťazí sila a podlosť, kým z proklamovaných hodnôt, ako sú pravda a spravodlivosť, napokon zostane len bolestné vytriezvenie z ilúzií. Pripomeňme si však posolstvo z doslovu Tomáša Winklera: „Roky 1848 - 1849 sú východiskom modernej slovenskej politiky, položili základ národného jestvovania Slovákov, pretože tí vstúpili do dejín s historicky jasnou perspektívou a programom." Naozaj ide o tému historicky nosnú, dramaticky podnetnú a myšlienkovo inšpirujúcu, preto Matici slovenskej, ktorá hry knižne vydala, treba poďakovať a rovnako nástojčivo sa treba spýtať, dokedy budú drámy žijúcich klasikov čakať na inscenovanie.