Štvrtok 22. február 2024

extra plus

Máj 2010

Aktuálne číslo

Foto: TASR/Pavel NeubauerFoto: TASR/Pavel Neubauer

Vízia sociálneho štátu v nedohľadne

Nedávno bola Slovenská republika laboratóriom na uskutočňovanie netradičných sociálno-ekonomických pokusov v podobe neoliberálnych reforiem.

Daňová a dôchodková reforma, reformy zdravotníctva a nový zákon o sociálnom poistení na Slovensku zlikvidovali posledné pozostatky sociálneho štátu. Pre mnohých ľudí sú nezabudnuteľné mená hlavných protagonistov ako Mikuláš Dzurinda, Rudolf Zajac, Ľudovít Kaník či Ivan Mikloš. Bezohľadný neoliberalizmus zbedačil ľudí a tí sa v parlamentných voľbách 2006 rozhodli pre vízie o sociálnom štáte.

Tie veľmi efektívne ponúkal politický gigant Smer-SD, vedený Robertom Ficom. Po takmer štyroch rokoch vládnutia novej vlády treba spravodlivo priznať, že sa utlmilo sociálne napätie a realizovali sa mnohé, pre väčšinu občanov pozitívne zmeny. Spomenúť možno vianočné príspevky pre dôchodcov, novelizovaný Zákonník práce, vrátenie dôstojného miesta odborárom v sociálnom dialógu či zrušenie poplatkov u lekárov, v nemocniciach a lekárňach. Stiahli sa slovenskí vojaci z Iraku, prehlbujú sa priateľské vzťahy Slovenska nielen s krajinami EÚ a USA, ale aj s Ruskom a Čínou.

Vláda SR však nebola v plnení svojich sľubov dôsledná. V mnohých prípadoch sa obmedzila len na kozmetické úpravy v jednotlivých ministerských rezortoch a neriešila problémy koncepčne. Vládnutie sprevádzalo viacero káuz a neštandardná výmena na viacerých ministerských postoch. Najvypuklejšie problémy pretrvávajú v oblasti sociálnych vecí, zdravotníc­tva a v celkovej hospodárskej politike štátu. Vláda zachovala rovnú daň ako prejav neoliberalizmu, neposilnila štátny sektor, nepresadila reálny a vykonateľný zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Odmietla presadiť v programovom vyhlásení vlády SR obsiahnutý zákon o čiastočnom odškodnení vkladateľov do nebankových subjektov. Rozpačito pôsobí posilňovanie slovenského vojenského kontingentu v Afganistane.

Nechcem vymenúvať a porovnávať pozitíva a negatíva uplynulého štvorročného vládnutia, ani porovnávať predvolebné sľuby a povolebné činy koaličných subjektov. Vízia sociálneho štátu a ľavicovej politiky však jedno­značne ostáva v nedohľadne. Jej garantom vo vládnej koalícii bola strana Smer, ktorá sama seba zaraďuje do ľavicového politického spektra.

Náš štát sa však nemôže označovať za sociálny, ak má státisíce nezamestnaných, tisíce bezdomovcov a množstvo detí bez perspektívy, že sa niekedy dostanú z chudoby. Ak je podľa ústavy bezplatné zdravotníctvo a na uliciach sa musia vyberať prostriedky na detskú onkológiu. Ak si vláda myslí, že sa dá dôstojne vyžiť zo 150 - 300 eur dôchodku. Ak si ľudia namiesto práceneschopnosti vezmú dovolenku zo strachu, že prídu o prácu.
Sociálna spravodlivosť sa nedá uviesť do praxe bez ochrany pracujúcich a už vôbec nie bez verejného sektora podriadeného potrebám spoločnosti.

Robert Fico a sociálna demokracia neuspejú, ak nepristúpia k štrukturálnym zmenám v spoločnosti, teda k budovaniu štátneho sektora.

Pripomeňme, že donedávna bolo v Európe 15 krajín, kde vládli sociálnodemokratické strany. Ostalo ich päť - Španielsko, Portu­galsko, Grécko, Veľká Británia a Maďarsko. V posledne menovanom štáte sa ich vládnutie končí. Španielsko, Portugalsko a Grécko sú v kríze, pretože nemajú silný štátny sektor.

Sociálnodemokratické projekty neboli úspešné, zradili pracujúcich, neusilujú sa o maximálne možnú zamestnanosť, o udržanie sociálnych štandardov, neusilujú o vykorenenie biedy. Ignorujú a deformujú ľavicové hodnoty.

Jozef Hrdlička, predseda KSS