Sobota 23. september 2023

extra plus

Marec 2009

Aktuálne číslo

Foto: TASR / archívFoto: TASR / archív

Vášnivo oddaný

Hviezdoslav - veľduch literatúry i národa

Anton Habovštiak

V tomto roku máme, skôr ako inokedy, príležitosť hlbšie sa zamyslieť nad dielom, a predovšetkým nad myšlienkami Pavla Országha Hviezdoslava, barda slovenskej poézie, duchovného a politického predstaviteľa nášho národa.

Tentoraz preto, že v tomto roku uplynulo stošesťdesiat rokov odvtedy, čo uzrela svetlo sveta vo Vyšnom Kubíne, priamo pod Chočom, táto veľká osobnosť histórie Slovenska. Pripomeňme si jeho tvorbu optikou Antona Habovštiaka, ktorý sa tejto téme venoval presne pred desiatimi rokmi v týždenníku Extra.

Človek dvoch dimenzií
„Pavol Országh Hviezdoslav nie je iba básnik," hovorieva sa aj píše pri jubilejných oslavách, „on je jednoducho epocha!" Vieme však aj to, že sa za takého významného človeka vôbec nepokladal. V posledných chvíľach života ho dokonca mučila bolesť, vlastne smútok z prípadného neuznania jeho tvorby. Hviezdoslava sa zmocnil pocit pochybovačnosti k svojej tvorbe, takmer rezignácia. A práve v tejto jeho finálnej časti života ho musel jeho profesor Albert Pražák presviedčať, že on, náš najznámejší básnik mal na Slovensku goetheovské poslanie. A predsa sa vraj od tohto literárneho odborníka, kritika a vedca nedal presvedčiť. Hviezdoslav napokon zomieral so šalamúnovským pocitom „márnosti". Nejeden veľduch však odchádzal do večnosti práve s takýmito myšlienkami.
Pri akomkoľvek dotyku s Hviezdoslavovou tvorbou, či pri pohľade na jeho sochu, alebo hrob a pri jubilejných dňoch, človek voľky-nevoľky zvážnie. Takáto chvíľa nás núti pozastaviť sa nie nad ilúziami, ale nad silou, mohutnosťou ducha tohto nášho básnika. Lebo Hviezdoslav bol naozaj veľduch, človek dvoch dimenzií: vertikálnej i horizontálnej. Tá prvá, romantická, ale aj vrcholne básnická, ako sa o nej vyjadril Štefan Krčméry, a plná drámy, viedla ho najprv k sebe samému, aby napokon mohol byť niečím iným pre iných. Jeho vertikálne usmernenie vnútra malo v sebe aj čosi kozmického, lebo čohokoľvek sa básnik dotkol, stratilo hrôzu zániku a nezmyselnosti.
Druhá - horizontálna rovina, mala v sebe viac pozemskosti, hýrila farbami ako kvety v poli a lístie v jeseni, jej korene sa zabárali hlboko do zeme. Hviezdoslav nám v nej približuje život naozajstných ľudí, kraj i dedinu svojho veku, zmyslami vnímateľný svet, čo ho vídaval „na prechádzkach letom". Ale aj to dobre vie, že nemôže stačiť iba sebe, preto otvára svoje srdce prírode, ľuďom, národu, celému ľudstvu. Viaže sa na prvom mieste na človeka a vlastne na všetkých ľudí na svete, láska ho spája s prírodou ako matkou živiteľkou, zjednocuje sa s človečenstvom všetkých miest a vekov, cíti sa byť súčasťou ľudstva i jeho nádejí.

Svetovosť materčiny
Hviezdoslav nebrázdi moria, neputuje šírym svetom, stačí mu oravský „zemeokruh", a predsa je všeľudský, z ideového hľadiska jeden z najvýraznejších predstaviteľov národa, jeho „pravé svedomie", v ňom sa stelesňujú vidiny slovenského človeka i jeho túžby. Stretnúť sa kdekoľvek a pri akejkoľvek analýze jeho diela značí jednostaj sa dotýkať hlbokých myšlienok, no aj hľadať na kadečo odpovede, ustavične sa vypytovať... A to priam jeho samého. Ako by sme sa z jeho úst radi dozvedeli a dostali uspokojujúcu odpoveď, kde pramení také bohatstvo jeho reči, ten mohutný prúd slov, či ich nebodaj nekoval on sám vo vlastnej dielni. A on nám odpovedá slovami Jána Lajčiaka: „Ja nestvoril som ani jediné slovo. Tie, ktoré používam, sú všetky zo živej reči ľudovej..." Hviezdoslavovo priznanie má pre nás mimoriadny význam. Svedčí jednoznačne o tom, že oravské nárečia boli Hviezdoslavovi najbohatším prameňom, z ktorého tento veľký majster slova čerpal a na základe ktorého rozvíjal svoj básnicky jazyk do takých polôh, že vo svojom úsilí nemá predchodcov, ba ani nasledovateľov. Hviezdoslav zreteľne dokázal, že jazyk jeho matere sa vyrovná ktorémukoľvek vyspelému jazyku na svete.
Úcta k Hviezdoslavovi sa stupňuje z desaťročia na desaťročie. Básnik je naďalej v centre našej národnej a kultúrnej minulosti, kto chce u nás dnes tvoriť, musí ísť ešte viac ako kedysi cez neho. Žiť s jeho dielom a precítiť ho. Hviezdoslav sa nám jednostaj prihovára, ale aj záväzne prikazuje, že poslaním človeka na zemi je „byť niečím pre iných, vášnivo byť oddaný pravde i poznanému dobru".


Básnik, dramatik, právnik Pavol Országh Hviezdoslav sa narodil 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne. Študoval na gymnáziu v Miškolci a Kežmarku a na Právnickej akadémii v Prešove. Bol advokátskym pomocníkom v Dolnom Kubíne, Martine, Senici a v Námestove, kde pôsobil neskôr 20 rokov ako samostatný advokát. V roku 1899 sa vrátil do Dolného Kubína, tu žil až do smrti. Jeho básnickou prvotinou boli na gymnáziu v Kežmarku napísané Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Najvýznamnejšie lyrické diela: Letorosty, Žalmy a hymny, Prechádzky jarom, Prechádzky letom, Stezky, Dozvuky, Krvavé sonety, epické básne a skladby: Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský, dráma: Herodes a Herodias. Venoval sa prekladom diel svetových autorov. Zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne.