Facky ženskej slovenčine

Dobrý deň pán Slováková, vitajte pani Slovák!

Jozef Schwarz

Písať a hovoriť po slovensky je právo a prirodzená povinnosť aj v prípade ženských priezvisk. Žiaľ, globalizačný vplyv angličtiny sa čoraz častejšie prejavuje aj tu.

Denne sa presviedčame o pokračujúcej neúcte našich médií a politikov, ale aj časti verejnosti k slovenčine, ktorá je štátnym jazykom a tento fakt je zakotvený aj v Ústave SR. Pri sledovaní správy o tragédii v Nórsku verejnoprávna televízia najprv predstaví nórsku policajnú komisárku a jej meno v titulku uvedú s príponou -ová. Následne však predstavia jednu z napadnutých dievčin, ktorej meno je v mužskej podobe, bez -ová. Nepochopiteľné. Aj Pravda v elektronickej podobe len sem-tam prináša ženské priezviská s koncovkou -ová, väčšinou sú mužatky. A nie sú to len tieto dve médiá.

Boj proti veterným mlynom?
Už niekoľko rokov sledujem pri časti vydavateľov dešpekt k slovenskému prepisu mien zahraničných autoriek. A nielen v prípade už akosi zdomácnených autoriek ako je Agatha Christieová - pri nej sa používa priezvisko bez -ová. Že to nebolo vždy tak, dokazujú niektoré vydania jej kníh. Prekladatelia a vydavatelia niekedy tvrdia, že slovenský prepis mena autorky narušuje jej práva, že je to skomolenie a neviem čo ešte. A preklad jej diela do slovenčiny nie je skomolenina?

Hotovou pohromou je listovanie televíznymi programami v časopisoch. Vo všetkých filmoch zvyčajne hrajú „len" muži. Prečo tlačia program v slovenčine, keď nie je v slovenčine? Podobné excesy sa vyskytujú pri propagácii a predstavovaní zahraničných umelkýň, dokonca aj političiek. Najvýraznejšie sa to prejavuje na plagátoch Slovenského národného divadla. Všetky zahraničné umelkyne, ale aj časť našich je v programoch bez -ová. Až na výnimku. Edita Grúberová sa necíti menejcenná so slovenským tvarom ženského priezviska ani na Západe. Nedávny príklad: Múzeum v Modre predstavuje zbierku, ktorú pripravila Dr. Claudia Peschel-Wachová, no na pozvánke je meno v mužskom tvare. Takéto porušovanie pravidiel slovenčiny je na dennom poriadku. To nemáme ani kúska národnej (nie nacionalistickej) hrdosti?

Je to príznačné pre absolútnu väčšinu nielen médií, ale aj inštitúcií, ktoré sú povinné rešpektovať zákony našej vlasti. Prečo? Je to len ľahostajnosť, alebo zámer ublížiť slovenskému jazyku, ktorý má navyše zaručenú ochranu svojej dorozumievacej čistoty na ústavnej úrovni? Preto sa nečudujte môjmu tvrdohlavému boju proti veterným mediálnym a politickým mlynom verejného života, ktoré melú slovenčinu veľmi nahrubo a s množstvom špiny.

Jedinečnosť jazyka
Používanie slovenského jazyka upravujú mnohé zákonné normy. Ja ako dobrý občan Slovenskej republiky ich rešpektujem všetky, aj zákon o štátnom jazyku spolu s pravidlami slovenského pravopisu, zákon o matrike, zákon o mene a priezvisku, plne rešpektujem aj v súčasnosti nevydarene novelizovaný zákon o používaní jazykov národnostných menšín. Tak prečo tieto zákony nerešpektujú najmä tí, čo sú za to profesionálne platení?

Odborníčka na slovenčinu Katarína Habovštiaková v mimoriadne vydarenej knihe Slovenčina známa i neznáma napísala: „Slovenská forma ženského priezviska je len jedna, nezáleží na tom, či ide o meno slobodného dievčaťa alebo vydatej ženy či vdovy. V slovenčine sú priezviská dievčat a žien vždy zhodné; vždy sa tvoria od mužského priezviska príponou -ová. Zakončenie na -ová majú aj ženské priezviská neslovenského pôvodu. Ak má slovenské priezvisko tvar prídavného mena, napríklad Červený, ženský tvar priezviska sa tvorí analogicky ako pri prídavných menách, teda pani Červená."

To je celá múdrosť! Vidí sa mi, že by si to mohli zapamätať aj politici. O novinároch mám vyššiu mienku. A, samozrejme, aj vydavatelia, múzejníci, orgány štátnej a verejnej správy. Nerešpektuje sa to len vo dvoch prípadoch. Prvým sú peniaze a tu niet pomoci. Druhým ľahostajnosť a tu sa pomôcť dá.

Vážení priatelia, rešpektujme našu reč - slovenčinu. Veď konkrétny jazyk je zvyčajne základným rozlišovacím znakom organizovaného spoločenstva ľudí - štátu. Dá sa povedať, že všetci ľudia sú bratia, všetky národy sa skladajú z ľudí, biologická podstata človečenstva je totožná. Globalizácia dosiahla také rozmery, že napríklad svetová hospodárska kríza, reality šou, internet, že ani životy ľudí a spoločenstiev na zemeguli sa zásadne nerozlišujú, aspoň nie v médiách. Bohužiaľ, ani v politike.

Jediné, čo je jedinečné, je jazyk. Jazyk je to, čo dáva - spoločenstvám ľudí ním hovoriacim a územiam nimi obývaným - oprávnenie na osobitnú, často aj štátnu existenciu. Aj naši euroatlantickí susedia - a nielen oni - sa o svoj jazyk starajú. Niektorí, napríklad južní susedia to povýšili skoro na náboženský symbol. Prísne protestujú proti používaniu prekladov a prepisov osobných mien a priezvisk, ako aj miestopisných názvov v inom jazyku ako v ich.

Zákon hovorí jasne
Ako som už spomenul, jazyk je jedinečnosťou inak už uniformovaného sveta. Je to charakteristické aj pre Slovensko. Práve slovenčina, slovenský jazyk a myslenie v slovenčine je to, čím naša krajina - Slovensko prispieva do pokladnice svetového bohatstva. A nepoužívať ju, dokonca ju strácať, je neodpustiteľné. Platí to pre všetky nosiče a nositeľov slovenčiny aj pre politikov a novinárov.

Dokonca nám to prikazuje aj zákon o štátnom jazyku. Ten v paragrafe 3 s príznačným názvom Používanie štátneho jazyka v odseku 3 uvádza: „Orgány a právnické osoby podľa odseku 1 používajú štátny jazyk vo všetkých informačných systémoch i vo vzájomnom styku; popri štátnom jazyku môžu používať v informačných systémoch aj iný jazyk, ak tak ustanoví osobitný predpis."

Napriek tomu prichádza k „mužneniu" žien. Prečo? Neprajníci správneho slovenského používania ženských priezvisk sa odvolávajú na paragraf 16 zákona o matrikách, ktorý však konštatuje iba toto: „Ženské priezvisko osoby inej ako slovenskej národnosti sa zapíše bez koncovky slovenského prechyľovania." Zákon jasne a jednoznačne hovorí o zápise do matriky, ženské priezvisko sa zapíše: do rodného listu, do pasu, do občianskeho preukazu, do knihy narodení a podobne. Ale v bežnej slovenskej hovorovej a písanej „prevádzke" sa náš jazyk používa podľa svojich platných jazykových pravidiel.

Alebo argumentujú zákonom o mene a priezvisku. Ten však hovorí: „Zmena priezviska sa povolí vždy, ak štátny občan Slovenskej republiky, o ktorého priezvisko ide, je aj štátnym občanom iného štátu a zmenou sa má dosiahnuť priezvisko v tvare, ktorý je v súlade s právnym poriadkom alebo tradíciou tohto iného štátu..." A ako sa prejavuje zmena priezviska? Zasa len úradným zápisom.

Čiže povoľuje sa zapisovať do našich pasov, našich občianskych preukazov, našich matričných kníh narodených, a keď nechcú zomrieť ako Slováci, aj do kníh zomrelých v súlade so štátnym jazykom tej-ktorej krajiny, kde sa náš občan stal aj ich občanom. Ale to je všetko. Tým sa končí naša tolerancia pri prznení slovenčiny! Úradný papier znesie všetko, no ďalšie znásilňovanie nášho slovenského jazyka nám nemôže prikázať ani zákon.

Opakujem, v slovenských písaných a hovorených textoch je aj Hillary Clintonová Clintonovou a Indira Gándhiová Gándhiovou, o našich a nielen maďarských spoluobčiankach Bauerovej, Pfundtnerovej, Fábryovej, Wienkovej, Schlesingerovej a podobne ani nehovoriac.

A používa sa ešte jeden pseudoargument - želanie ženy. Ale dodržiavanie zákonov či právo používať slovenčinu v slovenskom hovorenom či písanom texte nespočíva na individuálnej ochote či blahovôli občanov, a to ani v prípade zákona o štátnom jazyku a súvisiacich zákonov. Preto používanie ženského priezviska s -ová nezávisí od toho, či to dotyčné osoby povolia či nepovolia. Je naším prirodzeným právom a povinnosťou hovoriť a písať v slovenčine.

Poznámka na záver: Existuje taký štát vo svete a v jeho právnom poriadku zákon, ktorý povolí zmenu priezviska, pričom zmenou sa má dosiahnuť priezvisko v tvare, ktorý je v súlade s právnym poriadkom alebo tradíciou iného štátu, napríklad Slovenskej republiky? Čiže zapísať slovenský tvar? Pripúšťajú to zákony USA, Veľkej Británie, Nemecka, Maďarska, Francúzska?

A skončím citátom z platného znenia zákona o štátnom jazyku, ktorým zákonodarca odôvodňuje jeho prijatie: „Národná rada Slovenskej republiky vychádzajúc zo skutočnosti, že slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky, uzniesla sa na tomto zákone..."

Reprodukcie:
Zdá sa, že „mužnenie" žien nemusí byť nevyhnutnosťou. A nebolo by od veci, keby pravidlá slovenského jazyka platili vždy a za každých okolností...

Novinka: Video sekcia

Vytlačiť Poslať