Foto: SITA

Klaus šokoval Brusel

Českému prezidentovi na EÚ prekáža rozhodovanie nevolených, ale vyvolených

Václav Klaus nechcel prezradiť, či podpíše Lisabonskú zmluvu o reforme inštitúcií EÚ. „Vždy hovorím, že šachisti neoznamujú svoj ťah," uviedol. Dokument, ktorého je Klaus ostrým kritikom, prešiel hlasovaním v českej Poslaneckej snemovni, teraz ho musí schváliť Senát. Prezident pred europoslancami povedal, že členstvo v EÚ nemá pre Česko alternatívu. Jedným dychom však dodal, že považovať súčasné usporiadanie EÚ za dogmu, je omyl. Ponúkame vám časť jeho prejavu.

O necelé tri mesiace si bude Česká republika pripomínať piate výročie svojho vstupu do únie. Vstup do únie sme na jednej strane interpretovali ako vonkajšie potvrdenie toho, že sme sa pomerne rýchlo, počas necelých pätnástich rokov od pádu komunistického režimu, opäť stali štandardnou európskou krajinou. Na druhej strane sme považovali a považujeme aj dnes možnosť svojho aktívneho podieľania sa na európskom integračnom procese za príležitosť využívať výhody už vysoko integrovanej Európy, a zároveň tento proces podľa svojich predstáv spoluutvárať. Som presvedčený, že prvých šesť týždňov nášho predsedníctva náš zodpovedný prístup presvedčivo demonštrujeme. Pre nás vstup do Európskej únie nemal a nemá alternatívu. Preto sa nás nepríjemne dotýkajú útoky na našu adresu, že Česi hľadajú iné integračné zoskupenie. Nie je to tak. Občania ČR vychádzajú z toho, že európska integrácia má dôležité poslanie. Želajú si však odstraňovanie bariér a racionálny výber toho, čo sa má riešiť na úrovni celého kontinentu. Rôzne bariéry a prekážky naďalej pretrvávajú a rozhodovaní na úrovni Bruselu je iste viac, ako by bolo optimálne. Určite viac, ako ľudia žijúci v jednotlivých európskych krajinách požadujú. Ste si toho, páni poslanci a panie poslankyne, iste vedomí aj vy. Kladiem vám preto skôr rečnícku otázku, či ste si pri každom svojom hlasovaní istí, že rozhodujete o veci, o ktorej sa musí rozhodnúť práve v tejto sále, a nie bližšie k občanovi, teda vnútri jednotlivých európskych štátov.
História sa nekončí. Považovať status quo, teda v súčasnosti existujúce inštitucionálne usporiadanie EÚ za navždy nekritizovateľnú dogmu je omyl. Rovnakým omylom je apriórne postulovaný, a preto rovnako nekritizovateľný predpoklad o jednej jedinej možnej a správnej budúcnosti vývoja únie. Ani existujúci stav, ani postulát nespornosti prínosu nepretržitého prehlbovania integrácie pre nijakého európskeho demokrata nespochybniteľné nie sú, respektíve by byť nemali. Ich vynucovanie tými, ktorí sami seba považujú, povedané so slávnym českým spisovateľom Milanom Kunderom, za majiteľov kľúčov európskej integrácie, nie je možné akceptovať. Navyše je zrejmé, že to či ono inštitucionálne usporiadanie EÚ nie je cieľom samo osebe, ale že je prostriedkom na dosiahnutie skutočných cieľov. Tým nie je nič iné ako ľudská sloboda a ekonomické usporiadanie, prinášajúce prosperitu. Tým je trhová ekonomika. To si iste želajú občania všetkých členských krajín, ale v priebehu dvadsiatich rokov od zániku komunistického systému sa opakovane presviedčam o tom, že si to silnejšie želajú a viac sa o to obávajú tí, ktorí veľkú časť 20. storočia prežívali neslobodu a bojovali s nefunkčnou, centrálne plánovanou, štátom organizovanou ekonomikou. Títo ľudia sú úplne zákonite citlivejší a vnímavejší na akékoľvek javy a tendencie, ktoré mieria inam ako k slobode a prosperite. Patria k nim aj českí občania. Dnešný systém rozhodovania v EÚ je niečím iným ako históriou preverenou a históriou osvedčenou klasickou parlamentnou demokraciou. Vo veľkom parlamentnom systéme je časť podporujúca vládu a časť opozičná. To však, ak sa nemýlim, v Európskom parlamente nie je. Tu je presadzovaná alternatíva len jedna a kto uvažuje o alternatíve inej, je považovaný za odporcu európskej integrácie. V našej časti Európy sme ešte nedávno žili v politickom systéme, kde bola akákoľvek alternatíva neprípustná a kde preto nijaká parlamentná opozícia neexistovala. Získali sme trpkú skúsenosť, že tam, kde nie je opozícia, stráca sa sloboda. Politické alternatívy preto musia existovať. Navyše, medzi občanmi a predstaviteľmi únie je vzdialenosť, a to nielen v zemepisnom zmysle slova, ktorá je podstatne väčšia, ako je to vnútri jednotlivých členských krajín. Označuje sa to rôznymi termínmi: demokratický deficit, strata demokratickej accountability, rozhodovanie nevolených, ale vyvolených, byrokratizácia rozhodovania a podobne.
Pri neexistencii európskeho demos, teda európskeho ľudu, nie je riešením tohto defektu ani eventuálne posilňovanie úlohy Európskeho parlamentu. To by tento problém, naopak, zosilňovalo a viedlo by to k ešte väčšiemu pocitu odcudzenia občanov členských krajín od organizácií únie. Riešením nie je ani prikurovanie pod taviacim kotlom doterajšieho typu európskej integrácie, ani potláčanie úlohy členských štátov pod heslom novej multikulturálnej a multinacionálnej európskej občianskej spoločnosti. To sú pokusy, ktoré v minulosti zlyhali, pretože neboli prejavom prirodzeného historického vývoja. Za svoj úspech dosiaľ vďačila EÚ okrem iného aj tomu, že názor a hlas každej členskej krajiny mal pri hlasovaní rovnakú váhu a nemohol byť nevypočutý. Nedopusťme vznik situácie, v ktorej by občania členských krajín žili s rezignovaným pocitom, že projekt únie nie je ich projektom, že sa vyvíja inak, ako si želajú, a že sú len nútení sa mu podriaďovať. Treba otvorene povedať, že dnešný ekonomický systém EÚ je systémom potlačovaného trhu a nepretržitého posilňovania centrálneho riadenia ekonomiky. Napriek tomu, že nám dejiny viac ako dostatočne ukázali, že týmto smerom cesta nevedie, my dnes týmto smerom opäť ideme. Miera obmedzenia spontaneity trhových procesov a miera politickej reglementácie ekonomiky nepretržite narastajú. Mnohí z vás iste poznajú meno francúzskeho ekonóma Frederica Bastiata z 19. storočia a jeho slávnu petíciu výrobcov sviečok, ktorá sa stala známym a dnes už kánonickým učebnicovým textom, ukazujúcim absurditu politického miešania sa do ekonomiky. Štrnásteho novembra 2008 si Európska komisia vypočula skutočnú, nie Bastiatovu fiktívnu petíciu výrobcov sviečok, a na sviečky dovážané z Číny uvalila 66-percentné clo. Neveril by som, že sa 160 rokov stará literárna esej môže stať realitou, ale je to tak. Nevyhnutným dôsledkom rozsiahleho zavádzania takých opatrení je ekonomické zaostávanie Európy a spomaľovanie, ak nie dokonca zastavovanie ekonomického rastu.
Zrejme najdôležitejšia pre túto chvíľu je požiadavka, aby slobodná diskusia o týchto veciach nebola považovaná za útok na myšlienku európskej integrácie. Veríme, že táto podmienka bude rešpektovaná aj v budúcnosti. Je príležitosťou a je nezastupiteľnou metódou, ako urobiť Európsku úniu slobodnejšou, demokratickejšou a prosperujúcejšou.
(Krátené)