Štvrtok 22. február 2024

extra plus

Jún 2013

Aktuálne číslo

Foto: Jana BirošováFoto: Jana Birošová

Foto: archívFoto: archív

Pesnička z maľovanej truhlice

Hanka Hulejová: Verím, že folklór prežije

Dana Madarová

„Farba jej hlasu svieti zďaleka ako slnko nad slovenskými horami a triaška, ktorá človeka zahrieva pri jej interpretácii, je taká intenzívna, že musíte nielen počúvať, ale aj prežívať to, o čom spieva."

Týmito obdivnými slovami počastoval Hanku Hulejovú, legendu slovenského ľudového spevu, spisovateľ Drahoslav Machala. Nie je to však len farba hlasu, čo robí krásnu, skromnú a citlivú Liptáčku výnimočnou. Stretnutie s ňou obohacuje - ľudsky. 

Jej slová sú plné úprimnej lásky a úcty k rodnej kolíske, matke, deťom, ľuďom. A nech by ste boli kdekoľvek, v jej prítomnosti sa nedá cítiť inak ako doma - na Slovensku.

V krajine detstva
„Nikde inde nevoňajú lúky a stráne tak sviežo a dôverne ako v rodnom kraji," vyznáva sa z lásky k Liptovským Sliačom Anna Hulejová, ktorú už odmalička všetci volajú Hanka. 

Narodila sa v roku 1939 ako posledné z piatich detí chýrneho kolára a heligónkara Augustína Littvu a nemenej oddanej milovníčky folklóru Emílie.

Aj keď, ako hovorí, kedysi znela ľudová pieseň všade navôkol. Pre Liptovské Sliače akoby to platilo dvojnásobne. „V našej dedinke nebolo rodiny, kde by sa nespievalo. 

Ak dieťatko nevie spievať a tancovať, to je nie zo Sliača," hovorí zvonivou liptovčinou naša milá hostiteľka.

V krajine jej detstva sa vraj takmer nič nezmenilo. „Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa sem neustále vraciam, tu čerpám silu." K rodnej dedine, rovnako ako k ľudovej pesničke sa Hanka Hulejová utieka v radosti aj smútku.

„Žijem síce v Ružomberku, ale môj duch je stále v Sliačoch a Sliače sú vo mne. Keď mi je ťažko, spomínam na svoj domov, na detstvo."

To, aké bolo, sa hrdej Liptáčky pýtať netreba. Iskierky v očiach a staré fotografie, ktoré dýchajú láskou a nefalšovanou rodinnou pohodou, hovoria za veľa. „Neboli sme bohatí, nežilo sa ľahko, ale vedeli sme sa tešiť." 

A keď bolo smutnejšie, bola to práve ľudová pieseň, ktorá do príbytkov prinavracala radosť.

„S ľudovou pesničkou som vďaka mojej mamičke spätá už od kolísky. Spievala stále. Akoby aj nie? Veď tam, kde sa nespieva, je smutno a pusto. Ľudová pieseň je dar, sila života. 

Nerada sa pristavuje tam, kde je zlo a nenávisť, vyhľadáva veselosť a dobro, hovorievala moja mama a dnes to isté hovorím aj ja detičkám na besedách v materských školách."

Nadanej, asi osemročnej Hanke však nestačilo ľudovú pieseň iba spievať a počúvať, chcela ju aj vidieť. 

Podľa mamičkiných slov prebývala medzi krojmi na dne maľovanej truhlice. „Raz, keď rodičia neboli doma, nalákal ma starší brat Václavko do truhlice. 

Vraj sa konečne stretnem s pesničkou. Zrazu vyskočil na truhlicu, začal skákať, až sa sama zamkla, no kľúčika nebolo. Vzduchu ubúdalo, do smiechu mi nebolo, no napokon všetko dobre dopadlo," spomína dnes už s úsmevom Hanka Hulejová.

Rozkrútený kolotoč
Ešte ani nechodila do školy a jej výnimočný hlas poznali všetci Sliačania, a nielen oni. „Mama mi často spomínala, že som jej svojím spevom aj korunu na soľ zarobila."

Hanka mala iba šesť rokov, keď si ju ako sólistku do sliačanskeho školského súboru vybral vtedajší riaditeľ školy Štefan Kubačka.

Čoskoro prišlo aj prvé vystúpenie v Olomouci. „Pamätám si, ako ma postavili na stoličku, aby ma diváci videli. Vraj hlas bolo dobre počuť, možno aj viac ako bolo treba, ale speváčku vidieť nebolo. 

Potom to už išlo ako na bežiacom páse. Hotový kolotoč," spomína speváčka vo svojej autobiografickej knižke Rozospievaná balada Hanky Hulejovej. Po prvom vystúpení prišli mnohé ďalšie, ako 12-ročná mala za sebou prvú rozhlasovú nahrávku.

Začínala vo folklórnych súboroch Sliačanka, Liptov a Partizán, neskôr vystupovala so súborom Radosť spod Salatína, ktorý viedol jej manžel, uznávaný očný lekár Miloslav Hulej. „K folklórnej hudbe sa dostal vďaka mne, na vystúpeniach ma sprevádzal hrou na fujare a tónovaných zvonoch."

Rovnako ako na pódiu to sympatickému páru „ladí" aj doma v obývačke. Aj po päťdesiatich rokoch manželstva sú naladení na rovnakej vlnovej dĺžke, prekypujú humorom, dopĺňajú sa pri spomienkach na spoločné zážitky, nedá sa tiež nevšimnúť, že to medzi nimi ešte stále iskrí.

Zoznámili sa v ružomberskej Vojenskej nemocnici, kde Hanka Hulejová, vtedy ešte Littvová, pracovala od roku 1957 po absolvovaní Strednej zdravotnej školy. 

„Tak sa ho pýtam, čože si tak ku mne sadáte? Lebo pekne spievate, pani Hanička!" opisuje nám bývalá zdravotná sestra prvé stretnutia, akoby to bolo len včera.

V 70. rokoch študovala Hanka Hulejová v Ústave pre ďalšie vzdelávanie v Brne špecializáciu psychologický laborant. V tomto povolaní neskôr pracovala v Posádkovej správe Ružomberok. 

Pre populárnu speváčku však bolo čoraz ťažšie skĺbiť rodinu, prácu a množstvo vystúpení, a tak od roku 1976 začala pôsobiť v slobodnom povolaní.

Precestovala svet
Ešte počas pôsobenia v ružomberskej nemocnici sa Hanka Hulejová stáva súčasťou Armádneho umeleckého súboru Víta Nejedlého v Prahe. 

Nastáva dlhé a veľmi produktívne obdobie, keď sa kolotoč úspechov a vystúpení mladej speváčky rozkrúca nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Po prvej ceste do Bulharska nasledujú vystúpenia v Rusku, Francúzsku, Nemecku, Španielsku, ale aj v USA, Kanade, Alžírsku či Mexiku. Toto obdobie Hanke Hulejovej prinieslo veľa, ale, ako hovorí, aj veľa zobralo.

V tom čase bola už matkou dvoch detí, staršieho Mirka a mladšej Noriky, preto ju najviac trápili časté odluky od rodiny.

„Veľmi mi pomohla moja mamička, ktorá sa spolu s manželom starala o deti. Keď som chcela odmietnuť ponuky, doma mi hovorili - len choď, poteš ľudí, keď ťa tak radi počúvajú."

Pri zmienke o deťoch sa úsmev z láskavej tváre Hanky Hulejovej vytráca. Teraz už vraj vie, čo vtedy ešte nevedela - že nijaká sláva ani úspechy za to nestoja. „Mala som sa viac venovať rodine," hovorí o odvrátenej strane svojej kariéry.

Norika
„Ó, Bože! Niet pokoja tu na zemi. V mojej duši - smutno je mi. Slzy sa mi z očú tisnú, môj Ty Bože - život máva ruku prísnu. Kdeže nájsť ten pokoj Boží, čo tak vrúcne hľadám?..." 

Aj s pomocou vlastných veršov sa Hanka Hulejová snažila vyrovnať s nepredstaviteľným zármutkom nad tragickou smrťou svojej milovanej dcéry.

„Štvrtý november 1995 bol osudným dňom našej drahej Noriky. Stačil výstrel vraha, aby ukončila svoj pozemský život. Dvadsaťročné dievča, ktoré malo ešte všetko pred sebou. Nechcelo sa mi ďalej žiť," hovorí o udalosti, po ktorej sa jej zrútil svet a jej život sa navždy zmenil.

Norika bola ambiciózna mladá dáma, plná životnej energie a plánov do budúcnosti. Keď sa rozhodla odísť študovať filmovú kritiku na univerzitu na opačnom konci zemegule - v havajskom Honolulu, aj ju vraj odhovárala, či si to nerozmyslí.

Volanie veľkého sveta, ktorý tak rada spoznávala, však bolo silnejšie. Študentkou Chaminade University of Honolulu bola iba tri mesiace, keď prišla z Havajských ostrovov strašná správa, ktorej bolo ťažké uveriť: Noriku v byte v centre Honolulu zastrelil odmietnutý partner.

Prečo musela odísť z tohto sveta?" kladie si aj dnes otázku Hanka Hulejová.

„Čas vraj zahojí všetko, ale nie je to pravda. Bolesť ma neopustí do konca života." Trvalo celých 15 rokov, kým obľúbená speváčka nabrala silu opäť sa postaviť na pódium a spievať.

Oporu v najťažších časoch našla u svojich najbližších príbuzných, ale aj u kolegyne a vernej priateľky Darinky Laščiakovej. Svoje trápenia dala na radu známej na papier: Norike venovala množstvo krásnych, dojímavých básní, ktoré uľavili jej duši.

„Keď sa dieťa z detstva poberá, prideľ mu, Bože, strážneho anjela. Aby nezabudlo na Teba, Pane, na rodný dom a rodné stráne," znejú boľavé verše jednej z nich. 

Najväčšiu úľavu zo svojho smútku však našla vo vnučkách Simonke a Natálke, dcérkach syna Miroslava. „Ony napĺňajú moju dušu pocitom šťastia, ony mi dali silu znova žiť."

Pyšnú starkú teší, že aj jej milované vnučky si našli cestu k ľudovej pesničke. So staršou Simonkou má Hanka Hulejová za sebou nejednu spoločnú nahrávku či vystúpenie, pri ktorých azda nijakému pozornému poslucháčovi neunikne podobnosť ich hlasov. 

Oba sú studničkovo čisté, zvonivé, hrdé a vrúcne, ako by sama speváčka povedala - sliačanske...

Niečo navyše
Farba hlasu, ako aj sliačanske „ozdôbky" robia ľudový spev Hanky Hulejovej nezameniteľným. Jej dobrý priateľ a niekdajší spolupracovník herec Juraj Sarvaš hovorí, že spev sympatickej Liptáčky má niečo navyše - je vraj ozdobený „vtáčími trilkami".

Hlas jedinečnej interpretky ľudových piesní, ktorá vyšla z autentického folklórneho prejavu a dokázala ho pretvoriť na vrcholnej profesionálnej úrovni, znie na LP Marmuriena naša, Nesiem vám noviny, Vretienko mi padá, Čo robíš, Hanka, Hanička, Hanka...

Spolu s ďalšími interpretmi nahrala platne Červené jabĺčko v oblôčku mám, Cigánske piesne a tance, Hlinená kolíska a mnohé iné.

Spolupracovala aj na albumoch Prekrásne Slovensko, Ave Maria, Diabolské husle - pozdrav zo Slovenska, Ján Berky-Mrenica ml. ... na dobrú náladu a iných. 

Účinkovala tiež v televíznych filmoch Predstavujeme vám Annu Hulejovú, Piesne domova, Krutá ľúbosť - sivé oči či Narodil sa Kristus Pán.

Hanka Hulejová je na každé svoje dielo hrdá. V jednej z izieb útulného rodinného domu v Ružomberku nám pani Hanka ukázala improvizovanú výstavku svojich hudobných počinov a množstva ocenení. 

Okrem iných získala medzinárodnú cenu Prix De Musique Foklorique De Radio Bratislava, cenu Plody práce za popularizovanie slovenskej ľudovej piesne doma i v zahraničí, Zlatý erb Opusu za rok 1985 za najpredávanejšiu platňu roka s názvom Čo robíš, Hanka, Hanička, Hanka, ocenenie Hudobnej únie na Slovensku - Gramy za najlepší album roka Ave Mária 2 a množstvo iných. V roku 1989 jej udelili prestížny titul zaslúžilá umelkyňa.

To, čo dáva zmysel
Medzi pravidelné aktivity sedemdesiatničky, ktorej by ste hádali o dvadsať rokov menej, patria vystúpenia a besedy v materských a základných školách. Ako hovorí, v tomto veku sa dá ešte niečo podchytiť.

Za svoju úlohu Hanka Hulejová pokladá zasiať do detskej duše zrniečko záujmu a lásky k ľudovej pesničke, čo, žiaľ, deti v dnešnej dobe väčšinou nenachádzajú doma. „Detstvo dáva rozlet osobnosti, formuje budúceho človeka. Základom je preto príklad v rodine."

Naopak, speváčku vraj nikto nedostane do porôt na detské súťaže. „Neuznávam ich, pretože podporujú nezdravú súťaživosť, vyvolávajú dojem, že ak dieťa súťaž nevyhrá, je neúspešné. 

Tým podkopávajú sebavedomie detí už v útlom veku. Je mi ľúto detičiek, ktoré sa oblečú do kroja, naučia pesničku a napokon odídu s plačom. 

To, čo sa zaseje, sa takto ničí," hovorí speváčka, podľa ktorej je nízke sebavedomie a slabé národné povedomie problémom slovenského národa ako celku.

„Potláčajú sa národné korene, rúcajú morálne hodnoty, všetko je akési škrobené, povrchné, nečisté. Verím však, že folklór prežije aj dnešné nežičlivé obdobie, v tomto som optimistka." 

Hrdej Slovenke nie je ľahostajný ani prienik cudzích vplyvov do našej kultúry. „Za každú cenu chceme byť svetoví. Aj u nás v miestnom rozhlase počujete všelijaké pesničky, len nie slovenské."

Hanka Hulejová spomína aj na časy pred rokom 1989, keď chodila často do cudziny: „Ako som sa ja naplakala, že moje deti nemôžu mať také dobroty, aké majú deti v zahraničí. Dnes však už viem, za akú cenu to všetko je. 

Raz vo Francúzsku môjho kolegu veľmi rozboleli zuby a všetci sme sa museli skladať na horibilnú sumu pre doktora. Teraz už viem, do čoho sme prišli. Ďakujem pekne!"

Hanka Hulejová nemusí nikoho presviedčať o svojom vrúcnom vzťahu k vlasti, svojim blízkym, ku svojej práci. Láska k nim je ukrytá v každej jej vete, v každom jednom slove. To, čo dáva, to sa jej aj vracia. 

V čarovnom Vlkolínci neďaleko Ružomberka, kde sme zavŕšili jedno krásne jarné popoludnie, sa Hanke Hulejovej od domácich dostalo mnoho podpory a láskavých slov.

Jej popularitu, veľkosť a zmysel toho, čo pre Liptov aj celé Slovensko urobila a stále robí, dokazuje okrem iného aj nedávny počin ružomberských žiakov z tamojšej Základnej školy na Bystrickej ceste. 

Pásmo o svojej obľúbenej speváčke nám v spoločnosti Hanky Hulejovej odprezentovala na svoj vek veľmi vnímavá štvrtáčka Adelka Adamčiaková.

Novovzniknuté, no silné puto medzi oboma Liptáčkami je neprehliadnuteľné. 

Na vlastné uši sme si vypočuli úprimné slová obdivu deväťročného dievčatka, ktoré už vo svojom mladom veku chápe posolstvo ľudovej piesne.

„To je to, čo dáva zmysel, pre čo sa oplatí žiť," hovorí jej staršia kamarátka Hanka a utiera si slzy dojatia.

Fotografie:

„Verím, že folklór prežije aj dnešné nežičlivé obdobie," hovorí Hanka Hulejová.

V čarovnom Vlkolínci: Hanka Hulejová s deväťročnou Adelkou Adamčiakovou, ktorej speváčka darovala svoj prvý kroj.

Jedno z vystúpení v časoch najväčšej slávy.