Kresba: Andrej Mišanek

Sýria by nás stála oveľa viac

Damask v mnohom pripomína Belehrad

Ľudovít Števko

Postoj súčasnej slovenskej vlády ku konfliktu v Sýrii sa zásadne odlišuje od postoja Dzurindovej vlády v čase bombardovania Juhoslávie lietadlami NATO.

Patologické črty fanatizmu
Kým Dzurinda v marci 1999 umožnil tajným rozhodnutím vlády prelet amerických bojových lietadiel cez naše územie so zločinným zámerom zhodiť smrtonosný náklad na Belehrad a okolie, dnes predseda vlády Robert Fico spochybnil možný vojenský zásah Američanov proti Sýrii.

Slovensko ako člen NATO sa na prípadnej vojenskej akcii nebude podieľať. Podľa Fica použitie sily vždy viedlo k chaosu, ako o tom svedčí situácia v Iraku aj Líbyi: „Zúri tam občianska, medzikmeňová vojna a toto isté sa zopakuje v prípade použitia vojenskej sily v Sýrii."

Podobnú myšlienku vyslovil aj prezident Ivan Gašparovič na pôde OSN v New Yorku a na schôdzke s Pan Ki-munom: „Akékoľvek riešenie s použitím zbraní a s potenciálnymi ľudskými obeťami za asistencie OSN je neprípustné." 

Zatiaľ nikto z politikov či novinárov neocenil zásadný postoj našich štátnikov, okrem Eduarda Kukana, ktorý sa ako jediný z bývalých pravicových vlád poučil na vlastných omyloch.

Damask v mnohom pripomína Belehrad. Doteraz nepotrestaným zločinom Kosovskej oslobodzovacej armády konkurujú zverstvá islamistov hnutia Džabhat an-Nusra napojeného na al-Káidu, práporov Ahrár aš-Šám, brigád at-Tawhíd a ďalších skupín hrdlorezov.

Podľa denníka Daily Telegraph tvoria džihádisti a islamskí radikáli rozhodujúcu silu bojujúcu proti sýrskemu prezidentovi Bašárovi Asadovi. 

Ich boj má patologické črty fanatizmu spojeného so sadizmom, v ktorom je odrezávanie hláv a hádzanie granátov do kresťanských kostolov každodenným údelom terorizmom nesmierne sužovaného obyvateľstva.

Svet má toho dosť
V západnej tlači ani u nás sa o týchto formách boja tzv. povstalcov proti legitímnej sýrskej vláde nepíše. Ani o vernosti väčšiny sýrskeho obyvateľstva a armády prezidentovi, ani o tom, že v televízii v Tel Avive sú povstalci skoro ako doma, sa slovenský čitateľ nedozvie.

Uvedomil si Obama, čo by sa stalo v Sýrii po násilnom odstránení Bašára Asada, alebo musel prezident USA pod tlakom verejnej mienky uprednostniť ruské riešenie sýrskeho problému?

Diplomatické víťazstvo Putina a Lavrova nad tandemom Obama - Kerry je nielen svedectvom o väčších schopnostiach ruskej dvojice, ale aj o chradnúcom zahraničnopolitickom vplyve zámorskej veľmoci.

Svet má dosť vojenského angažovania sa USA v rôznych regiónoch planéty pod vymyslenými zámienkami. 

Samotní Američania sú unavení z nespočetných agresívnych vojen, ktoré sprevádzali úradovanie každého amerického prezidenta od čias kórejskej vojny Harryho Trumana, cez roky trvajúce vojnové ťaženie vo Vietname Lyndona Johnsona po iracké dobrodružstvo a nastolenie „trvalej slobody" v Afganistane Georgea Busha.

Podľa exprezidenta Clintona, ktorý zasiahol v Bosne a Kosove, Obama vyzerá ako blázon, ak nezasiahol proti Asadovi. 

Vraj súčasný mäkký prezident USA priveľmi lipne na prieskumoch verejnej mienky. Izraelským jastrabom, Clintonovi a republikánskemu senátorovi McCainovi by neprekážalo, keby Obama bojoval po boku al-Káidy?

Tak či onak, nič sa ešte neskončilo. Sýria je predpolím pre útok na Irán a vplyvná izraelská loby sa nezmieri s Obamovými ústupkami Rusom. Treba veriť, že malé Slovensko sa podarí udržať mimo geopolitických hier aspoň dovtedy, kým je pri moci súčasná vláda.

Ak náš rozpočet omínajú vojenské stáže v mínových poliach Afganistanu, ďalšia naša „mierová" misia v Sýrii a v iránskej púšti by nás mohla stáť oveľa viac. Nielen ekonomicky, ale predovšetkým morálne.