Foto: SITA

Zabíjaniu chcú brániť zabíjaním

Sýrsky konflikt od začiatku sprevádza zákopová diplomatická vojna

Martin Dugas

Dvadsiateho prvého augusta skoro ráno sa predmestia sýrskej metropoly Damask otriasli v ohlušujúcich výbuchoch, ktoré odpravili spomedzi živých ďalšie stovky obetí už vyše rok a pol trvajúcej občianskej vojny v blízkovýchodnej krajine.

Ešte nebol známy počet mŕtvych, ešte sa nevedelo, či skutočne zabíjali chemické zbrane a už vôbec nie, čími rukami, už sa americké vojnové lode vydali na trestnú výpravu k sýrskym brehom „vykonať spravodlivosť" a raketovým útokom „napraviť" režim prezidenta Bašára Asada.

 Ba nebolo by sa čomu čudovať, keby vyrazili ešte pred samotnou masakrou, ktorú v lepšom prípade očakávali, v horšom - čo viacerí analytici pripúšťajú - v solidárnej spolupráci so spriatelenými sýrskymi povstalcami potajme zosnovali v snahe získať zámienku na útok.

Po mieri bažiacich navigátorov amerického prezidenta Baracka Obamu totiž už vyše roka svrbia päste v nutkaní udrieť si v Sýrii a bráni im v tom len neoblomný postoj Ruska a Číny, vďaka ktorým boje v krajine neprerástli do medzinárodného konfliktu. To je hlavný dôvod, prečo v oblasti doposiaľ trvá status quo.

Zaseknutý vojnový stroj
Po augustovom chemickom útoku to však sprvoti skutočne vyzeralo na zahraničnú intervenciu USA. Zastupiteľské úrady v Damasku evakuovali svoje osadenstvá i občanov a BBC pripravovala svet na „trojdňovú operáciu" v Sýrii.

„Útok ohrozil americké národné záujmy," vytiahol Obama ošúchané klišé, ktoré spravidla slúži ako univerzálne zaklínadlo Washingtonu pred vojenským zásahom v zahraničí. 

Ten mal potrestať Asada, ktorého údajnú vinu pri masakre na civilnom obyvateľstve americká propaganda pohotovo servírovala svetu ako nespochybniteľnú. „Niet pochýb o tom, kto je zodpovedný za toto ohavné použitie chemických zbraní v Sýrii: sýrsky režim," neomylne zvestoval svetu Obamov viceprezident Joe Biden.

„Nikto nepochybuje, že v Sýrii bol použitý chemický plyn. Máme však všetky dôvody domnievať sa, že ho nepoužila sýrska armáda, ale opozičné sily, aby vyprovokovali zásah svojich mocných zahraničných patrónov," reagoval ruský prezident Vladimir Putin a v diplomatickej reči tak dal jasne najavo neustávajúcu podporu Damasku.

Vtedy Obama náhle zaspätkoval a keď do oblasti vyplávali aj ruské bojové lode, jeho plány „rýchleho chirurgického rezu v Sýrii", na ktorý svetové masmédiá už pripravovali svet, sa zrazu zmenili na umiernenejšie: „Ešte som sa nerozhodol, aké kroky podniknem." 

Vtedy bolo jasné, že sa rýchly úder zmení na pokračovanie zákopovej diplomatickej vojny, ktorá sýrsky konflikt sprevádza od jeho začiatku. Na ťahu bol americký minister zahraničných vecí John Kerry, ktorého pytačky pre podporu amerického útoku pripomínali kampaň jeho predchodcu Colina Powella spred desiatich rokov.

Argumentačné fiasko
Šéf diplomacie za pôsobenia Georgea Busha v Bielom dome mal vtedy za úlohu presvedčiť svet o nevyhnutnosti intervencie v Iraku pre jadrové zbrane, ktoré údajne vlastnil režim vtedajšieho prezidenta Saddáma Husajna, a chemické zbrane, ktoré údajne použil proti civilnému obyvateľstvu.

A hoci sú americkí vojaci v Iraku dodnes, jadrové zbrane sa v arzenáli Bagdadu nenašli.

Použitie chemických zbraní sa Powell rozhodol dokumentovať v pléne OSN takým „nepriestrelným" dôkazom, aký celosvetové zhromaždenie ešte nezažilo: užasnutým prítomným na obrazovke premietol záber na buldozér, vyčnievajúci z piesku uprostred púšte. 

Mali ním zahrabať kráter a zakryť tak dôkaz o použití chemických zbraní, vysvetľoval Powell, ukazujúc na opotrebovaný stroj, aký sa dá nasnímať na ktoromkoľvek opustenom stavenisku na svete.

Týmto argumentačným fiaskom Powell nevydláždil príliš hladkú cestu svojmu nasledovníkovi Kerrymu v jeho verve po požehnaní plánovaného útoku na Sýriu. 

A ani sa mu veľmi nedarilo. Putin ho priamo obvinil zo lži, keď ho počul idealizovať v Kongrese sýrsku opozíciu a minimalizovať vplyv al-Káidy.

„Bolo smutné sa na to pozerať. Veď my sa s týmito ľuďmi stýkame a mysleli sme si, že sú to slušní ľudia. A on klame. A vie, že klame," povzdychol si šéf Kremľa.

K slovu sa dostali inšpektori OSN, ktorí vycestovali do Damasku vyšetriť okolnosti masakry. Podľa nich sa „vojnových zločinov v konflikte dopúšťajú obe strany.

Kým sýrske vládne sily masakrovali civilné obyvateľstvo, povstalci majú na svedomí popravy, branie rukojemníkov a ostreľovanie civilných štvrtí". Pôvodcu augustových chemických útokov neurčili.

Z Obamových stúpencov najciteľnejšie zlyhal britský premiér David Cameron, ktorého v sýrskom ťažení nepodporili ani vlastní poslanci v britskom parlamente.

Prezident však nepresvedčil ani v Kongrese, ani na petrohradskom samite OSN a už vôbec nie v OSN. „Útok na Sýriu sa odkladá," znie záver, v pozadí ktorého v Sýrii ďalej tečie krv.

Cui bono?
A ropa. Tá však tentoraz nebude hlavným lákadlom pre USA - Sýria touto surovinou neoplýva, hoci jej územie je križovatkou ropovodov. Aj úmysel chrániť civilné obyvateľstvo pred režimom vraždením civilného obyvateľstva sa javí ako mierne schizofrenický.

Hlavným dôvodom, prečo sa Američania v oblasti angažujú, je snaha o bezpečnosť Izraela, ktorý je najväčším americkým chránencom a ktorý sa cíti byť ohrozený Asadovým režimom, otvorene podporujúcim Palestínčanov. Ďalšie americké obavy sú už len dojemné.

„História by nás všetkých odsúdila," plamenne zvestoval Kerry, „keby sme zavreli oči pred diktátorovým bezohľadným použitím zbraní hromadného ničenia. Takže základná otázka už neznie, čo vieme. Ale znie, čo spoločne ako svet urobíme."

Vzorec „my ako svet" je pre zahraničnú politiku USA typický. Pri pohľade na ich výčiny vo svete za posledných 50 rokov by americké „zatváranie očí" v Sýrii už skutočne nedojalo.