Foto: Pavel Kapusta

Foto: archív

Foto: Pavel Kapusta

Politik, ktorý zostal človekom

V lúčoch popularity som sa nikdy rád nevyhrieval, hovorí europoslanec a člen skupiny Aliancie liberálov a demokratov za Európu ALDE Sergej Kozlík

Dana Madarová

Vo svojom dome v bratislavskom Lamači nás privítal tak, ako sme u neho zvyknutí - so srdečným úsmevom, vyžarujúc pokoj a pohodu, a to aj napriek tomu, že už o pár hodín ho čakali povinnosti vo viac ako tisíc kilometrov vzdialenom Bruseli.

Medzi Bratislavou a belgickou metropolou sa pohybuje ako poslanec Európskeho parlamentu s týždennou pravidelnosťou už desiaty rok. Hoci v mladosti po kariére politika netúžil, osud to zariadil inak.

V roku 1992 vstúpil do HZDS, ktorého členom je dodnes. Niekoľko rokov sedel v kresle ministra financií a podpredsedu vlády SR. Nielen jeho odborná zdatnosť ho v časoch Mečiarovej vlády vynášala na popredné priečky rebríčkov najpopulárnejších politikov.

Dôležitú úlohu isto zohralo aj príjemné vystupovanie a priateľská povaha, vyžarujúca neprehliadnuteľnú človečinu a pokoru, ktorá nebýva u politikov samozrejmosťou. Reč je o europoslancovi a členovi skupiny Aliancie liberálov a demokratov za Európu ALDE Sergejovi Kozlíkovi.

Zmena plánov
„V lúčoch popularity som sa nikdy rád nevyhrieval. Som skôr submisívny typ politika a aj preto som nikdy nestál na čele strany," hovorí skromne rodený Bratislavčan, ktorého vraj k tolerancii vo vzťahu k ľuďom už odmalička formovala rodina. „Pochádzam z viacdetnej rodiny, museli sme sa teda o všetko deliť, naučiť sa spolu existovať. Boli časy, keď nás v trojizbovom byte bývalo jedenásť."

Pri šálke chutnej kávy s extraktom zdravej čínskej huby Reishi, nazývanej aj huba večnej mladosti, sa tiež dozvedáme, že politická kariéra Sergeja Kozlíka nebola v minulosti súčasťou jeho životných plánov. „Nikdy som nechcel byť politikom, bola to skôr náhoda.

Podieľal som sa na ekonomickom a neskôr aj celom volebnom programe HZDS, aj keď som nebol jeho členom. Stal som sa ním až v apríli 1992. Keď som sa chcel vrátiť späť na Slovenský protimonopolný úrad, kde som predtým pôsobil, už ma nepustili," spomína s úsmevom.

„Do HZDS som vstupoval preto, lebo sa začalo zaoberať myšlienkou autentickej federácie tvorenej zdola. Nevedeli sme síce od začiatku, že sa ČSFR rozdelí, ale minimálne konfederácia bola na stole. To bolo to, čo ma vtiahlo do súčasnej politiky a tieto veci sme neskoršie aj naplnili."

Bývalý slovenský vicepremiér a minister financií vníma s odstupom času domácu politiku inak. „Podstatné veci sa dostali na druhú koľaj. To v 90. rokoch nebolo možné, keďže išlo o existenciu štátu. Dnes politici nevedia, čo od dobroty, chytajú sa povrchných, pre ľudí príťažlivejších tém. Politika akoby sa zakalila..."

Nezameniteľná skúsenosť
V porovnaní s pôsobením v Európskom parlamente, ktorého súčasťou je Sergej Kozlík už druhé volebné obdobie, je domáca politika podľa jeho slov „plnokrvnejšia, človek je v chode vecí". Politiku na európskej úrovni zas považuje za nezameniteľnú skúsenosť.

„Europarlament si vážim, sedí v ňom asi tretina bývalých ministrov, premiérov a ďalších skúsených politikov. Navyše mám možnosť sledovať, ako uvažujú predstavitelia iných, oveľa väčších krajín, ako je Slovensko." Jedným dychom však dodáva, že poslanie a ciele EÚ stále nie sú naplnené - najmä v oblasti jednotných pravidiel.

Sergej Kozlík sám seba označuje za tvrdého zástancu Európy ako únie národov. „Federalizácia Európy beží po línii spoločných smerníc a nariadení, čo je správne.

Veľa vecí je však stále otvorených, nemáme doriešené sociálne pravidlá, zdravotníctvo, jednotné dopravné predpisy, štandardy účtovníctva a ďalšie." Jeden z trinástich slovenských europoslancov vníma pozitívne aj spoločnú menu euro, na druhej strane podľa neho Európa nepotrebuje silnú jednotnú vládu ani prezidenta.

„Európsky prezident nikdy nezjednotí pozície, pretože Francúzi budú mať vždy inú pozíciu z hľadiska európskej aj svetovej politiky ako napríklad Nemci. Aj my - Slováci - máme svoju pozíciu, aj keď len s tichým hláskom..."

Dedko pletko
Ako sme už spomínali, krátko po našej návšteve, tak ako každý pondelok, mal náš sympatický hostiteľ namierené do europarlamentu. Na Slovensko sa vracia zväčša vo štvrtok. Cesta sa opakuje s týždennou pravidelnosťou - trikrát do mesiaca Brusel, jedenkrát Štrasburg, kde sa koná 12 mesačných plenárnych zasadnutí.

Dnes Sergej Kozlík hovorí, že si na časté cestovanie za desať rokov pôsobenia vo funkcii europoslanca zvykol a lietadlo je preňho takým dopravným prostriedkom ako pre väčšinu z nás autobus. Zvykla si aj jeho rodina.

„Oslavy, návštevy a výlety sa plánujú na tie dni, keď som doma," hovorí hlava rodiny, ktorá vyženila dve deti - syna a dcéru. Vzácne voľné chvíle nášho europoslanca spríjemňuje aj päť vnúčeniec.

„Chodíme sa spolu lyžovať, hráme futbal, naučil som ich aj sedmu do kríža. Jednoducho mi nedovolia zostarnúť," hovorí sa o vnúčatách, ktoré ho vraj prezývajú „dedko pletko".

Kondíciu si Kozlík udržuje aj bicyklovaním. S manželkou si vraj zaobstarali elektrické bicykle, mýli sa však podľa neho ten, kto si myslí, že jazda na nich je „gombička".

„Je to ľahšie ako na klasickom bicykli - najmä do kopca - ale ťahať sa musí aj tak... Keď mám čas, denne urobím aj 60 kilometrov. Chodíme na Záhorie, do Devínskej Novej Vsi alebo na lamačské kopce. Pri bicyklovaní cítim úžasnú slobodu."

Vo voľných chvíľach si Kozlík občas dopraje aj partičku mariášu s lamačskými susedmi či kolegami z europarlamentu. Spoločníkov na obľúbené kartové hry má požehnane. „S mojimi rovesníkmi - šesťdesiatnikmi - tvoríme mariášovú partiu, s deťmi - štyridsiatnikmi - hráme šnapser, s vnúčatami sedmu."

Prím medzi Kozlíkovými koníčkami hrá však už od mladosti ekonómia, o čom svedčí aj jeho niekdajšie rozhodnutie študovať odbor ekonomicko-matematické výpočty na bratislavskej Ekonomickej univerzite. „Keď som v zahraničí, vo voľnom čase sa snažím absorbovať čo najväčšie množstvo informácií," hovorí zanietený ekonóm, ktorý má vraj okrem iného do detailu naštudovaný aj celý vývoj hospodárskej krízy.

Svoje bohaté skúsenosti odovzdáva ďalej. „V posledných rokoch som si uvedomil, že najdôležitejšie v mojom živote je niečo odovzdať, nielen deťom či vnúčatám, jednoducho niekomu ďalej." Kozlíkove slová potvrdzujú okrem iného aj jeho tohtoročné prednášky na vysokých školách, s ktorými, ak mu to čas dovolí, by rád pokračoval aj v zimnom semestri.

Hudobne nadaný
Počas uvoľneného rozhovoru v útulnej obývačke s výhľadom na lamačské lesy sa dozvedáme aj to, že rodičia Sergeja Kozlíka pracovali ako učitelia, otec bol tiež členom svetoznámeho speváckeho zboru slovenských učiteľov, sídliaceho v Trenčianskych Tepliciach. Jablko nepadlo ďaleko od stromu.

Hudobné nadanie po otcovi nezdedil len europoslancov starší brat, ktorý ovláda hru na všetky fúkacie nástroje, ale aj mladší Sergej, ktorý sa v detstve naučil hrať na gitaru. Iskierky v jeho očiach pri téme hudba sa nedajú prehliadnuť.

„Hoci nie som nijaký excelentný muzikant, hudbu pokladám za absolútnu vec, v mojom rebríčku je dokonca nad politikou. Keď počúvam hudbu, neviem čítať, študovať, jednoducho neviem vnímať nič iné."

Reč sa zvrtne aj na hudobnú formáciu Serdžo band, pomenovanú práve po našom hostiteľovi. „Tanečná barová kapela vznikla ešte pred mojou politickou kariérou počas štúdií. Po prvý raz som s ňou hral v roku 1968 v Lamači v tunajšej krčme ako maturant.

Bol to môj prvý kšeft, zarobil som 80 korún. Ešte ako minister som hrával na podnikových zábavách," spomína milovník Beatles a Rolling Stones, ktorý hral v kapele na basovú gitaru. So Serdžo bandom nacvičoval repertoár naposledy pred dvomi rokmi, dnes občas „prevetrá" basovú gitaru so „susedskou" kapelou. 

„Jeden sused hrá na klavír, druhý na gitare, ďalší je profesionálny huslista... Teraz skúšam Honky Tonk Woman od Rolling Stones, kúpil som si aj ústnu harmoniku," hovorí hudobne nadaný politik, ktorý podľa vlastných slov neobľubuje rap, zato veľmi rád počúva slovenských spevákov a kapely, napríklad Elán, I. M. T. Smile, Petra Lipu, Richarda Müllera a ďalších.

Znova medzi ľuďmi
Imidž sympatického pohoďáka, v ktorom človek nevidí iba politika, si Sergej Kozlík upevňuje aj počas svojich obľúbených návštev slovenských kúpeľov. Najviac sa manželom Kozlíkovcom páči v Bojniciach, kam sa pravidelne vracajú už pätnásť rokov.

„Niekoľkokrát som sa dokonca dozvedel, že som ich vlastníkom. Ale, bohužiaľ, nie je to tak," smeje sa a dodáva, že kúpeľní hostia naňho reagujú pozitívne.

„Denne sa rozprávame a rozoberáme, aké to kedysi v našej politike bolo, ako to mohlo byť lepšie, a to aj s tými, čo nevolili HZDS... Keby sa volilo v kúpeľoch, tak máme 40 percent," nezapiera Kozlík svoj zmysel pre humor.

Ako to už býva, aj obľúbený politik, akým náš hostiteľ nepochybne bol a stále je, nejeden raz pocítil odvrátenú stránku popularity. Ako hovorí, ide najmä o stratu súkromia, ktorej sa nevyhol ani on.

„Keď som v roku 1998 skončil ako podpredseda Mečiarovej vlády, prestalo ma do práce a z práce voziť vládne auto. Keďže nešoférujem, nemohol som sa skryť do ulity auta a začal som jazdiť trolejbusom.
Ľudia po mne pokukovali, v tom období sme navyše neboli príliš populárni. Hovorieval som, že sa znova vraciam medzi ľudí..."

Od týchto čias HZDS, ktoré sa v roku 2003 premenovalo na Ľudovú stranu - Hnutie za demokratické Slovensko, výraznejší úspech na našej politickej scéne nezaznamenalo. Hoci dlhoročný člen strany Sergej Kozlík pripúšťa, že zvažoval aj možnosť jej zániku, dnes predsa len vidí perspektívu a tvrdí, že „svetlá sa zhasínať nebudú".

Za týmto rozhodnutím vraj stojí predovšetkým odhodlanie a záujem regionálnych predstaviteľov strany pokračovať v doterajšej činnosti. Aké sú teda najbližšie plány kedysi extrémne populárnej politickej strany?

„Krátkodobým cieľom sú novembrové voľby do VÚC. Nemáme síce šancu postaviť kandidáta na župana, ale aspoň v niektorých krajoch postavíme kandidátov na poslancov. Európska únia ma naučila, že musíme začať komunikovať s podnikateľskými subjektmi, združeniami, pretože to vytvára väzby, životaschopné podhubie.

Ďalším kľúčovým cieľom sú voľby 2016 a taktiež zvoliť nové vedenie," hovorí člen skupiny ALDE, ktorý sa tiež spomínal ako jeden z možných nástupcov niekdajšieho predsedu hnutia Vladimíra Mečiara. On však tvrdí, že predsedovanie rád prenechá niekomu, kto má nové nápady, postoje, ideály, dostatok energie a ... menej rokov.

Tí, čo by ho radi videli na čele strany, oponujú a ako príklad uvádzajú oveľa staršieho Silvia Berlusconiho, ktorý ešte v roku 2011 sedel v kresle premiéra Talianska. „Vyčítali mi, že sa vyhováram na vek, veď vraj Berlusconi má 75 rokov a je stále v politike.

Lenže - Berlusconi má pätnásťročné frajerky, miliardové konto a vlastní mediálne impérium. Ja z toho nemám ani jedno," smeje sa Kozlík, ktorý sa vraj na predsedovanie aj tak nikdy necítil. Na vedúcu pozíciu sú totiž podľa neho potrebné nielen odborné zdatnosti, ale aj istá dominancia a schopnosť organizovania, „bičovania" členov strany.

„Ja si dokonca myslím, že v skutočnosti nerobím a nikdy som nerobil vysokú politiku, pretože tá typická politika znamená najmä manipuláciu s ľuďmi." Aj tieto slová nás utvrdzujú v tom, že Sergej Kozlík je jedným z mála, kto aj napriek dlhoročnému pôsobeniu vo vysokej politike nestratil nadhľad a zostal človekom.

Fotografie:

Moje vnúčatá mi jednoducho nedovolia zostarnúť, hovorí Sergej Kozlík.

Muzikant Kozlík včera a dnes...

„Myslím si, že v skutočnosti nerobím a nikdy som nerobil vysokú politiku."